Paulinus z Noly

Narodil sa okolo roku 354 v okolí galskej Burdigale (juhozápadné Francúzsko) do významnej rímskej pohanskej rodiny. Jeho otec bol vysokým úradníkom a vlastnil rozsiahle majetky v Itálii i Gálii. Paulínovým učiteľom bol literát Ausonius, ktorý mal v Burdigale rétorskú školu.[6]

Vďaka vzdelaniu získal cisársky veniec za poéziu a dosiahol početné úspechy v súdnictve. V roku 378 bol vymenovaný za senátora a konzula, následne mu bola udelená aj správa Kampánie[14] (381 – 383).[6]

S kresťanstvom sa bližšie spoznal pravdepodobne na zastávke v Miláne, kde pôsobil významný kresťanský biskup svätý Ambróz. V Itálii naňho urobilo dojem uctievanie mučeníka Félixa Nolského, ktorý sa stal jeho patrónom.[6] Po smrti cisára Graciána sa v roku 383 cisárom stal Valentinián II. a Paulín sa vrátil do Gálie.[14]

Socha Paulína v Nole

V roku 385 sa oženil so španielskou kresťankou Teráziou a spolu žili na statku v Gálii. Niekedy v roku 389 z rúk biskupa Delfínia krst[14] a prerušil styky so svojim učiteľom Ausoniom. Možno pre prenasledovanie jeho rodiny istý čas spolu s manželkou žil v hispánskej Barcelone. Séria životných tragédií (násilná smrť Paulínovho brata a smrť nedávno narodeného syna v roku 392) viedla Paulína i jeho manželku k rozhodnutiu žiť zdržanlivým spôsobom. Škandalózne rozdal všetko svoje imanie a na Vianoce v roku 394 prijal na naliehanie barcelonských veriacich kňazské svätenie.[6][9][14]

Už o rok neskôr však odišiel žiť do Noly, k hrobu svätého Félixa. V Nole (resp. Cimitile) založil akési duchovné spoločenstvo podobné neskorším kláštorom. Osoby v ňom žili v chudobe a modlitbe. Prijímal početných návštevníkov, ktorí za ním prichádzali a udržiaval korešpondenciu s najvýznamnejšími kresťanskými učencami svojej doby. Jeho ohlas v miestnej cirkvi bol na toľko veľký, že bol niekedy okolo roku 410 vysvätený za biskupa. Zrejme niekedy v tomto období zomrela jeho manželka.[6][14]

Výrazne propagoval kult svätého Félixa a nechal mu v Nole postaviť baziliku.[9] Počas gótskeho vpádu do Itálie bol na istý čas uväznený. Zomrel 22. júna 431 v kruhu biskupov zo susedných biskupstiev a pochovaný bol v Nole pri hrobe svätého Félixa. Na prelome tisícročí bolo jeho telo prenesené do Ríma (San Bartolomeo all'Isola na Tiberskom ostrove). Do Noly sa vrátilo až v roku 1908 za pontifikátu Pia X.[6][10]

• listy

Zachovalo sa okolo 50 listov adresovaných najvýznamnejším kresťanom a intelektuálom jeho doby (Augustín, Hieronym, Rufinus, Jovius, Sulpicius Severus, Pammachius, Desiderius, Amadeus či Delfinus). V listoch odhaľuje pocity vrúcneho priateľstva s adresátmi, ktoré spája s kresťanským duchovnom, askézou a bratstvom v Kristovi. Hoci nejde o originálne teologické diela ani hlboké exegézy, zaoberajú sa problémami teológie a predstavujú príklad intenzívnej a hlbokej viery.[14] Obsahujú početné biblické citáty a narážky. Všetky jeho spisy dýchajú očarujúcou, ideálnou osobnosťou, zbavenou pozemských pripútaností. Podľa Augustína mal však prehnanú predstavu o úcte svätcov a relikvií.[10]

• básne

Jeho poézia pred rokom 389 bola ladená svetsky, po krste sa začal plno orientovať na cirkevné témy (33 básní). Používal klasické literárne žánre (propempticon, epithalamium, consolatorium a natalicium), ktorých obsah obnovil s kresťanským významom. Tematicky išlo najmä o chvály Krista a života svätých.[14] Vytvoril mimo iné natalicium svätého Félixa, ktoré je považované za hlavný zdroj o svätcovom živote.[9] Zasvätením poézie Kristovi poéziu privlastnil službe duchovných cvičení a k výchove ľudského stvorenia na ceste k spáse. Tvoril tiež príležitostnú poéziu (napr. consolatorium k Celzovej smrti, epithalamium k svadbe Juliána z Eclanu.[14]

Hoci sú jeho básne občas príliš rétorické a rozvláčne, odbočky spĺňajú konkrétny poetický účel. Jeho poézia sa javí ako jednoduchá avšak v skutočnosti je ťažko čitateľná. Neobmedzuje iba na sympatie k blížnemu (ktoré sa prejavujú mnohými realisticky rozprávanými scénami) ale poskytuje napríklad živé opisy sviatkov. Aj keď má veľkú všestrannosť, elegantnosť a operatívnosť, stále nie je úplne bez manierov a vyšperkovanej kultúry svojej doby.[10][14]

Všeobecne sa považuje za hlavnú črtu Paulínovej osobnosti považuje miernosť. Toto hodnotenie sa odvíja od priateľského tónu, ktorým hovorí so svojimi priateľmi a od jeho sympatií k pokorným. Nejde však o slabosť duše. Vedel byť aj prísny a definitívny, čo sa prejavilo napríklad v jeho odpovediach na Ausoniove výčitky, že opustil svetské témy poézie a kritiku svojich neprajníkov. V otázkach viery tak prevažuje v Paulinovom charaktere horlivosť, čo ovplyvnilo všetky jeho činy a literárne aktivity.[14]

Jeho oslavná panegyrika na Theodosia I. a sakramentár sa nedochovali.[13]

• Ukážka poézie Paulína z Noly (po latinsky)