Pamätník Sovietskej armády (Plovdiv)

Pamätník sa nachádza v centrálnej časti mesta Plovdiv[1][2][3][4] vo výške 234 m n. m. na najvyššom mieste[3] pahorku Bunardžik,[1][2][3][4] ktorý je druhým najvyšším z plovdivských pahorkov.[1] Nachádza sa v blízkostí pamätníku ruských osloboditeľov.[1][4][3]

Návrh na výstavbu pamätníku venovanému Červenej armáde v Plovdive padol v roku 1948 a v tom istom roku[1][2] bol aj vybraný sochár Vasil Radoslavov, aby ídeu uskutočnil.[1][2][5] K realizácii však nakoniec došlo až o šesť rokov neskôr a výstavba pamätníku sa začala v roku 1954.[1] Trvala tri roky a pamätník tak bol dokončený v priebehu roku 1957[1][2] a oficiálne odhalený 5. novembra toho istého roku.[1] V roku 1962 navštívil Plovdiv a samotný pamätník sovietsky hudobný skladateľ Eduard Kolmanovski, pričom sa zoznámil aj s históriou pamätníka, ktorá ho uchvátila. Po svojom návrate do Sovietskeho zväzu navštívil svojho priateľa, básnika Konstantina Vanšenkina a spoločne (K. Vanšenkin vytvoril text a E. Kolmanovski skomponoval skladbu) vytvorili pieseň, ktorá bola dedikovaná priamo pamätníku. Pieseň sa stala veľmi populárnou ako v socialistickom Bulharsku, tak aj v Sovietskom zväze. V Bulharsku sa stala dokonca hymnou Plovdivu (do roku 1989) a v Sovietskom zväze zapríčinila, že obyvatelia Murmansku pokrstili tamojší pamätník venovaný sovietskej armáde taktiež menom Aľoša.[1]

Po roku 1989 sa začali ozývať hlasy, ktoré volali po odstránení, alebo prerobení pamätníku.[1][2] Okrem úplného odstránenia padali aj nápady zameniť súčasnú sochu sochou Vasila Levského,[1][5] či dokonca prerobiť ju na fľašu Coca-Coly[5] - nápad amerického umelca, ktorý bol ale miestnym zastupiteľstvom zamietnutý.[2] Odstránenie sochy sovietskeho vojaka bolo dokonca v roku 1996 schválené miestnym zastupiteľstvom.[5] Proti odstráneniu, alebo zmene pamätníku sa však vyslovila veľká časť obyvateľov Plovdivu,[1] ktorým dal za pravdu aj bulharský Najvyšší súd, ktorý vyhlásil, že pamätník je významnou pamiatkou venovanou spomienke na Druhú svetovú vojnu a nemôže byť odstránený, či upravovaný.[1][5] Pamätník sa z času na čas stane obetou vandalizmu.[1]

Pamätník je spoločným dielom kolektívu autorov.[1] Kolektív bol vybraný sochárom Vasilom Radoslavovom[2] a podieľali sa na ňom architekti: Boris Markov, Petăr Cvetkov a Nikolaj Marangozov, sochári: Vasil Radoslavov, Georgi Kocev, Ivan Topalov a Aleksandăr Zankov a nakoniec kameníci: Vălčo Kadijski, Grigor Michov a Sašo Spasov.[1] Narozdiel od ostatných pamätníkov na území Bulharska, ktoré sú venované sovietskej armáde,[1] socha vojaka predstavujúca plovdivský pamätník mala svoju konkrétnu predlohu, ktorou bol sovietsky radový vojak Alexej Ivanovič Skurlatov,[1][2] pričom na základe jeho prvého mena vznikol aj najpoužívanejší názov pamätníku, teda Aľoša.[1]

Celková výška pamätníku je viac ako 15 metrov,[1][5] pričom 10,5 metra je vysoká samotná socha vojaka[1][2][4] a zvyšok tvorí podstavec.[1] Granitová[2][5][4] socha zobrazuje vojaka sovietskej armády[1][4] v slávnostnej uniforme s medailami na hrudi,[1] ktorý drží v pravej ruke samopal „Špagin“[1][4] a je symbolický natočený smerom k východu, čiže sa pozerá smerom k vtedajšiemu Sovietskemu zväzu.[1][2] Na podstavci sa nachádzajú reliéfy, ktoré zobrazujú kompozície z bitiek Červenej armády, ako aj z vítania sovietskych vojakov osľobodenými obyvateľmi. Na prednej fasáde podstavca sa nachádza nápis: Slava na nepobedimata săvetska armija osvoboditelka (bulh. „Слава на непобедимата съветска армия освободителка“, doslova Sláva neporaziteľnej sovietskej armáde osloboditeľke).[1]

Jedná sa o najznámejší pamätník v Plovdive.[2]

Alexej Ivanovič Skurlatov bol vojak sovietskej armády, ktorý sa stal predlohou pre sochu vojaka, ktorá predstavuje hlavnú časť plovdivského pamätníku.[1][2] Do bojov Veľkej vlasteneckej vojny sa zapojil už v roku 1941, keď odišiel ako devätnásťročný na front ako dobrovoľník. Bol dvakrát ťažko ranený a obdržal niekoľko (viac než desať) vyznamenaní. Potom, čo sa Červenej armáde podarilo zvrátiť priebeh vojny na východnom fronte, sa Alexej Skurlatov dostal počas postupu na západ na územie Bulharska, kde nakoniec ostal až do leta roku 1945. Práve v tomto čase ho v jeho slávnostnej uniforme s pripnutými medailami zachytil na fotografii jeho plovdivský priateľ Metodi Vitanov a práve táto fotografia sa neskôr stala predlohou, podľa ktorej bola vybudovaná socha sovietskeho vojaka na pamätníku. Po vojne sa Alexej Skurlatov vrátil do Sovietskeho zväzu, kde pracoval ako kombajnista, zámočník a mechanik. V roku 1974 Metodi Vitanov odhalil širokej verejnosti identitu Alexeja Skurlatova (spojil sa so sovietskym časopisom Ogoňok a porozprával im o fotografii a histórii pamätníku), pričom to robil s nádejou, že článok v časopise si prečíta aj samotný Alexej Skurlatov). Toto sa stalo skutočnosťou a Alexej Skurlatov nakoniec dokonca v roku 1982 navštívil Plovdiv, kde bol prijatý s najvyššími štátnymi poctami a zároveň mu bol udelený titul čestného občana mesta. Pozvaný do Plovdivu bol aj v priebehu roku 2007,[1] pri príležitosti osláv 50. výročia pamätníku[1][5] zo zdravotných dôvodov, však nebol schopný prísť. Namiesto neho však prišla jeho dcéra Neli Aleksejevna, ktorá sa zúčastnila ceremónie spojenou so zavedením novej poštovej známky venovanej pamätníku, na ktorej je vyobrazený jej otec. Alexej Ivanovič Skurlatov zomrel ako deväťdesiatjedenročný 3. novembra 2013.[1]

• Aľoša je druhý pamätník venovaný Červenej armáde (po pamätníku v Sofii), ktorý bol postavený na území Bulharska, návrh na jeho výstavbu však padol ako prvý.[1]
• Pamätník Aľoša je s najväčšou pravděpodobnosťou jedným z mála, ak nie jediným pamätníkom na svete, ktorému bola vytvorená vlastná pieseň.[1]

• 
  Celkový pohľad na pahorok Bunardžik s pamätníkom „Aľoša“ na vrchole
• 
  Pohľad od Ruského pamätníku (naľavo) k pamätníku „Aľoša“
• 
  Detailný pohľad na nápis na prednej fasáde podstavca

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pamätník Sovietskej armády (Plovdiv)