Louvre
Louvre, od roku 1993 Le Grand Louvre, je palácový komplex v centre Paríža, bývalé sídlo francúzskych kráľov. Leží medzi ulicami Rue de Rivoli a Place de la Concorde na pravom brehu rieky Seina. Dnes je v ňom umiestnené jedno z najväčších múzeí sveta - Musée du Louvre. Kedysi to bol hlavný palác kráľov, neskôr ho zanedbávali kvôli Versailles, ktorý dal postaviť kráľ Ľudovít XIV. Dnes sa v areáli nachádza napríklad sklenená pyramída, ktorá tvorí hlavný vstup do zámku. Je to monumentálne miesto v samom srdci Paríža, v strede ideálnej čiary, končiacej na východe Vincenneským lesom a na západe Neuilly a Boulongnským lesom.
Dejiny a opis
Začal sa stavať v polovici 16. storočia v období vrcholnej renesancie, na mieste stredovekého hradu. Nesie stopy renesancie, klasicizmu a baroka. Projekt si kládol za cieľ spojiť dve protiľahlé kráľovské sídla (Louvre a Tuileries) vzdialené od seba približne pol kilometra. Tisícročné dejiny výstavby Louvru sú vlastne dejinami rozširovania jeho budov smerom na západ k vzdialenému Tuilleries a za opätovných úprav pôvodného projektu. Týmto pracovným postupom sa dospelo k finálnej myšlienke nekonečnej fugy, prebiehajúcej bez akejkoľvek prekážky medzi dvoma radmi budov, alebo bočných galérií, s jedinou interpunkciou Napoleonovho víťazného oblúka, až po prierezovú čiaru Tuileries.
Hoci toto monumentálne ukončenie už neexistuje, pretože Tuileries spustošil požiar v roku 1871 a za tretej republiky v roku 1884 jeho trosky zbúrali, stále si zachováva svoju podmanivosť.
V pôdoryse sa člení palác Louvre z východu na západ na štvorbokú budovu s vnútorným nádvorím, na druhú, širšiu stavbu vidlicového tvaru s nádvorím, otvorenú na západ, a na tretiu časť, takisto vidlicového tvaru zloženú z dvoch krídel južnej a na severnej strane a z obrovského námestia otvoreného na východ, a na západe za Víťazným oblúkom, sa dotýka záhrad Tuilerií.
Prvou zo súboru budov je Starý Louvre štvorbokého tvaru obopínajúci Štvorcové nádvorie „Cour Carrée“. Druhá a tretia budova sa skladajú z dvoch dlhých galérií, ktoré vejárovito vybiehajú od Starého Louvru. Galérie sú v prvej polovici dĺžky lemované dvoma budovami tvoriacimi Nový Louvre, každá s tromi vnútornými nádvoriami, kým v druhej polovici sa obe galérie voľne rozbiehajú.
Toto je syntéza dnešného celkového pohľadu na impozantný súbor budov Louvru, ale jeho dejiny sa začínajú jadrom stredovekého hradu, ktorý dal postaviť v roku 1190 Filip II. August. Nazývali ho Novou vežou Paríža, alebo Louvrom. Tento názov je podľa rôznych hypotéz odvodený od slova Louveterie - psiareň pre poľovačky na líšky, alebo Lower - franská opevnená hradba. Podľa poslednej hypotézy stála na tomto mieste kedysi maurská veža, ktorá bola postavená v roku 886 po vpáde Normanov. Zdôvodňuje to skutočnosť, že veža vo vnútri bola obklopená hlbokou vodnou priekopou. Hrad bol predmostím opevnených hradieb chrániacich parížsku štvrť. Pozostával z múrov na štvorcovom pôdoryse a na jeho rohoch sa týčili veže. Ďalšie dve veže boli uprostred severných a západných hradieb, kým na južnej a východnej strane sa otvárali dve brány medzi vežami; uprostred ležal mohutný hrad.
V južnom krídle otvorili v 13. storočí ďalší vstup ozdobený neskôr sochami Karola VI. a Karola VII. Rekonštrukciu pôdorysu hradu umožnil v roku 1883 archeologický prieskum vedený Bertym, a ním objavená sála s gotickou klenbou pod dnešnou Sálou kariatíd, a predovšetkým stopy obvodových múrov, z ktorých možno dedukovať, že celková rozloha starého hradu pokrývala sotva juhozápadnú štvrtinu neskoršieho Štvorcového nádvoria. V tomto prvom období slúžil hrad ako pevnosť, archív a bezpečné miesto pre poklady Kapetovcov.
Filip IV. vrátil hradu jeho pôvodnú funkciu pevnosti počas Storočnej vojny. Ako pokračovanie opevnených hradieb Filipa Augusta dal vybudovať pozdĺž Seiny na ochranu štvrti, ktorá vznikla v 13. - 14. storočí, nový pás hradieb, ktorý sa zatáča v pravom uhle na sever.
Karol V. Múdry sa od roku 1362 pričiňuje o úplnú prestavbu Louvru potom, čo sa ho rozhodol obývať pravidelnejšie ako jeho predchodcovia, hoci si aj naďalej ponechal svoje rezidencie. Začal prestavbu pevnosti na ozajstný zámok. Výsledkom tejto prestavby boli pohodlné obytné miestnosti vo dvoch nových krídlach, pozdĺž východnej a severnej strany štvorbokého Louvru. Južné a západné krídla v 16. storočí prekryli Lescotove a Lemercierove stavby. Karol V. dáva zámok nadstaviť a ukončiť terasami. V roku 1365 stavia architekt Raymond du Temple z poverenia Karola V. v severnom krídle špirálovité schody vedúce ku komnate kráľovnej a z vonka k trom vežiam. Neskôr boli schody prekryté Sullyho pavilónom. Potom pokračoval v opevňovacích prácach započatých Étiennom Marcelom, dokončiac pás hradieb na južnej strane Louvru. Bertyho nákresy z 19. storočia zaznamenávajú vo východnom krídle kaplnku a prvý vstup do hradu ozdobený sochami Karola V. a Jany Bourbonskej.
Za vlády Karola VI. sa začala stavať v roku 1382 nová brána na úrovni prvého prechodu. Na jej obranu sa postavila veža. S opevňovacími prácami pozdĺž Seiny súvisí aj obnovenie pásu hradieb siahajúceho až po nárožnú vežu Filipa II. Augusta, a to je veľmi dôležitý prvok pre budúcu výstavbu galérie.
Karol VII. dal zastrešiť terasy zriadené na prianie Karola V.; Ľudovít XI. ich potom využíval ako väznice a Ľudovít XII. ako sklad zbraní, zato však dal opraviť vitráže v kaplnke.
Isté je, že v 15. storočí francúzki králi nestáli o Louvre ako o kráľovské sídlo a dávali prednosť svojim zámkom pozdĺž Loiry. Úplne iný vzťah mal k Louvru František I. Rozhodnutie usadiť sa znamenalo predbežne úpravy interiérov, pretože plán predvídal úplnú prestavbu hradu na spôsob talianskych palácov. Zrušil južný vstup, veže obrátené k Seine, opevnenia, a tento priestor premenil na námestie, kde sa konali turnaje. Na západnej strane postavil stajne, zásobárne a kuchyne. Otvára sa hlavný vstup Louvru a s povolením mestskej rady sa vydlážďuje chodník medzi hradbami Louvru a Seinou. František I. zveril 2. augusta 1546 architektovi Pierrovi Lescotovi riadenie prác na rozmernej stavbe na západnej strane a preto zrúcal celé krídlo štvorbokej stavby Filipa II. Augusta. Skutočným realizátorom projektu Louvru je Henrich II. nastupujúci na trón po Františkovi I.
V roku 1549 je vypracovaný nový veľkolepý plán prestavby celého Louvru, pre ktorý sa demoluje časť stavby začatá v roku 1546 na rozšírenie Dolnej sály. Ráta sa s budovou štyri razy väčšou ako bol starý hrad a so zachovaním štvorcového pôdorysu stredovekej pevnosti. V roku 1753 sa začala stavba južného krídla, priľahlého ku Kráľovskému pavilónu, obráteného k Seine.
Po smrti Henricha II. v roku 1559 Katarína Medicejská ako regentka pokračuje v prestavbe Louvru a začína stavbu druhej polovice južného krídla s komnatami kráľovnej a prvého poschodia Malej galérie. V nasledujúcom roku sa dokončuje druhý rizalit južného krídla a toho istého roku Katarína v liste prvý raz naznačuje myšlienku Veľkej galérie pozdĺž Seiny, prepojuje Louvre s Tuileriami. Dlhá galéria mala na jednom úseku sledovať pás hradieb Karola V. a spojiť sa v pravom uhle s Kráľovským pavilónom prostredníctvom Malej galérie.
V roku 1572 bola stavba prerušená. Až roku 1594 sa pokračovalo v stavebných prácach a v nasledujúcom roku je postavené prvé poschodie Malej galérie, priľahlý pavilón Veľkého salónu a Veľká galéria ako aj južné krídlo Štvorcového nádvoria paláca. Na severnej a východnej strane stojí ešte stále starý feudálny palác. Od roku 1594 riadil stavebné práce Jean de Fourey, hlavný správca budov, a architektmi sú Louis Métezeau a Jacqes II. Andruet du Cerecau. V tom istom čase za začínajú práce na stavbe nového pavilónu nazývaného „Sála antických pamiatok“ (medzi Malou a Veľkou galériou).
V prácach prerušených roku 1610 sa pokračuje v roku 1624, keď sa vlády ujíma Ľudovít XIII. Uprednostňuje Lescotovu myšlienku a zameriava sa na rozšírenie stredovekého zámku. Architekt Le Mercier dáva zrúcať Vežu s knižnicou na severozápadnom nároží a celé severné krídlo zámku Karola V., zvýšiť Veľký pavilón na severozápadnom nároží pre kráľovskú radu a severné krídlo.
Po smrti Ľudovíta XIII. v roku 1643 práce stagnujú cez celé obdobie regentstva kráľovnej matky Anny Rakúskej. Po návrate do Louvru sa Ľudovít XIV. ujíma výstavby najprv s architektom Le Mercierom, a od roku 1654 s Le Vauom. Tak vznikol veľký projekt paláca, ktorý je štvornásobne väčší ako predchádzajúci. Dokončili Veľký pavilón a západné krídlo, zvýšili severné a východné krídlo, zrúcali posledný pozostatok feudálneho hradu a južné krídlo zdvojnásobili do dĺžky aj do šírky. Pred projektom Berniniho, ktorý prichádzal tiež do úvahy, v roku 1665 uprednostnili Peraultov, podľa ktorého bolo postavené východné krídlo s Kolonádou a nová fasáda, ktorá zdvojnásobila južné krídlo.
Malú galériu stihol v roku 1661 smutný osud a spustošil ju požiar, ale zrekonštruovali ju podľa pôvodného projektu. Staré nádvorie po takmer 18-tich rokoch stavebných prác vstupuje v roku 1678 do dejín ako Veľké štvorcové nádvorie. Na mieste starých hradieb zo 14. storočia bol v rokoch 1662 - 1663 veľký karusel, ktorý dal meno tejto častí záhrad. V rokoch 1668 - 1678 sa pracovalo na výzdobe Veľkej galérie, kým Veľký salón ostáva ešte vždy neupravený.
Kráľ v roku 1678 definitívne opúšťa Louvre a usídli sa vo Versailles. Všetky stavebné práce sa prerušia a palác obsadia umelci, akadémie a tvoria sa v ňom súkromné byty bez akéhokoľvek poriadku, a to aj v nových nedokončených častiach.
V roku 1753 zásluhou markíza de Marignyho sa opäť otvorila stavebná huta paláca na upevňovacie práce, prekrytie ohrozených miest, odstránenie troch vrcholov pavilónov, ktoré dodnes vyčnievajú spoza južného priečelia. V tomto období sa uvažuje o premenovaní Louvru na ,,Palác umení“.
Nastúpením Ľudovíta XVI. na trón v roku 1774 nastáva pre Louvre nové obdobie lesku zásluhou nového správcu, grófa d´Argivillera, ktorý sa staral nielen o umelecké zbierky, ale aj o stavebné úpravy budov. Najdôležitejšie boli práce na Veľkej galérií, kde sa kládli nové dlážky, drevený strop sa nahradil tehlovým, stavali sa protipožiarne steny, zavádzajú sa bleskozvody a skúša sa optimálne osvetlenie, lebo veľká galéria sa mala zmeniť na ,,Múzeum maliarskych zbierok“. Od tejto doby vznikajú rôzne expozície v častiach Louvru a prebiehajú rekonštrukcie a úpravy.
Napoleon po vyhlásení za cisára v roku 1804 a po menovaní Fontaina spolu s Percierom za architektov sa pričinili o značný pokrok v dejinách Louvru a rozšírili ho o 19 sál. V roku 1829 Fontaine dáva vyzdobiť tretiu sálu nádhernými boiseriami sňatými v roku 1817 z kráľovej predsiene pri vytváraní novej Sály siedmich krbov. V roku 1833 sa otvára daľších deväť nových sál na prvom poschodí južného krídla.
V roku 1852 sa cisár Napoleon III. ujíma rozvoja územia a dokončenia paláca výstavbou Nového Louvru a doplnením severného krídla Carrouselu, a tak konečne ukončuje ,,veľký projekt“ rodu Valois na spojenie Louvru s Tuileriami, v dôsledku čoho sa mimoriadne rozrástol aj priestor vyhradený múzeu. Začali sa tam množiť rôzne úrady aj napriek tomu, že v roku 1848 sa zaviedol program využitia Louvru na umenie a vedu. Múzeum sa premenovalo na Cisárske múzeum Louvre.
Budovy Nového Louvru slávnostne otvorili v roku 1857. Južnú polovicu Nového Louvru pripájajú k vedľajším budovám cisárskeho paláca Tuilerií s novou Sálou stavov, jazdiarňou a s inými službami. Architekt Leufel dáva v období troch rokov, od roku 1865, zrúcať druhú časť Veľkej galérie, ktorá sa rozpadáva a postaví ju znova v štýle prvej časti reštaurovanej Dubanom v roku 1849. Smerom ku Carrouselu pristaval Pavilón stavov a tým zničil navždy nádherný pol kilometrový vnútorný priehľad.
V roku 1871 povstalci podpálili Touilerie spolu s blízkymi pavilónmi. Galérie už nespájajú Louvre s Tuileriami zničenými požiarom, preto roku 1883 snemovňa odhlasovala zrúcať posledné zvyšky vypáleného paláca. Bola to vážna chyba, ktorá mala za následok zničenie paláca v slohu francúzskej renesancie.
Od roku 1900 sa celý Louvre reorganizuje, upravuje a otvárajú sa rôzne expozície. Jedna z nedávnych investícii bola známa dostavba hlavného vchodu Pyramide Pompidou, slúžiaca ako hlavný vchod s výškou 22m a zložená z 675 okien, ktorá sa v Paríži vedľa iných známych stavieb hneď stala novou dominantou.
