Pachycefalosaury

Nadmerne zhrubnuté lebečné kosti boli snáď užitočné pri vzájomných súbojoch samcov v období párenia, keď do seba narážali hlavami v boji o samice ako dnešné barany. Ako je však možné, že otrasy nepoškodzovali mozog, je záhadou, keďže pevné kompaktné kosti, z akých sa skladali lebky týchto tvorov, nepohlcovali nárazy, hoci ich chrbtica bola na stlmenie nárazov dobre prispôsobená. Navyše, klenutá lebka zástupcov Pachycephalosauridae nebola na narážanie vhodná, pri kontakte by sa totiž všetka sila nárazu preniesla na jediný, najvyšší bod. Prečo však potom bývali lebky Pachycefalosauris také hrubé, keď neboli použiteľné pri vzájomných súbojoch? Možno mali Pachycephalosauria zvláštne upravené mozgové blany, čo však zo skamenelín nevieme zistiť. Je tiež možné, že sa udierali do bokov, pričom niektoré znaky chrbtice napovedajú, že chrbtica bola schopná uniesť aj silné nárazy. Lebky mohli mať, okrem iných funkcií a s pomocou kostenej obruby aj vizuálnu funkciu.

Je zaujímavé, že z hrubohlavých dinosaurov sa zvyčajne zachováva iba lebka, ktorá je spravidla ich najodolnejšou časťou tela. Táto situácia zodpovedá horským zvieratám, ktorých pozostatky sa zväčša zachovávajú len keď je ich kostra premiestnená do nižších polôh, čo zdržia práve najodolnejšie časti tela. Navyše, erózia v horách, zničilo ostatné kosti veľmi skoro. Vo vysokých polohách boli tieto pomerne bezbranné tvory tiež sčasti chránené pred dravcami, pred ktorými ich varoval jedine výborný čuch.

Pachycephalosauria sa delí, ak vynecháme bližšie nezaradené a primitívne rody, na dve podskupiny : plochohlavé Homalocephalidae (napr. rod Homalocephale) a Pachycephalosauridae-pachycefalosaury (napr. Pachycephalosaurus) s klenutými lebkami a v pomere k telu dlhšími chvostami. Homalocephalidae nebýva vždy braná za skupinu, niektorí odborníci ju považujú iba za vývojový medzistupeň medzi úplne primitívnymi druhmi a vyspelými Pachycephalosauridae.

• Ceratopsia

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pachycefalosaury