Nezávislý politik

Slovenský právny systém umožňuje využitie aktívneho volebného práva ako nezávislý kandidát vo voľbách do orgánov samospráv obcí, voľbách do orgánov samosprávnych krajov a vo voľbe prezidenta Slovenskej republiky.

Súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Minimálny počet týchto podpisov činí pri voľbe prezidenta 15 000,[1] pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov 400,[2] a v prípade volieb do samospráv obcí sa odvíja od počtu obyvateľov danej obce nasledovne:[3]

Nezávislí kandidáti sú prirodzene najsilnejším politickým subjektom v slovenskej komunálnej politike. V niektorých prípadoch avšak môžu vystupovať ako nezávislí kandidáti a majú podporu politickej strany.

V rámci Národnej rady Slovenskej republiky existuje inštitút nezaradeného poslanca, ktorým sa poslanec NR SR stane vystúpením z poslaneckého klubu alebo po zániku poslaneckého klubu pokiaľ sa nestane členom iného klubu. Poslanecký klub zaniká v prípade, pokiaľ klesne počet jeho členov pod zákonom stanovenú hranicu osem poslancov.[9] Nezaradeného poslanca nemožno stotožňovať s nezávislým politikom, keďže môže byť aj naďalej členom politickej strany (napr. Ľubomír Galko, Jana Kiššová, Jozef Mihál, Lucia Nicholsonová, Peter Osuský a Martin Poliačik po zániku klubu strany SaS 8. októbra 2013).

V Kuvajte neboli strany legalizované od vyhlásenia nezávislosti v roku 1961 a preto kandidáti formálne vystupujú ako nezávislí, hoci sa organizujú v politických skupinách (tzv. „protostranách“), ktoré de facto fungujú ako politické strany[10] a ich činnosť je vládou (prevažne) tolerovaná.[11]