Nekronomikon

Nekronomikon alebo Necronomicon je fiktívny grimoár, ktorý figuruje v niektorých dielach spisovateľa hororového žánru H. P. Lovecrafta a ním inšpirovaných neskorších autorov. Prvýkrát sa spomína v Lovecraftovej krátkej poviedke The Hound[1] z roku 1922, vydanej v roku 1924, hoci zmienka o údajnom autorovi „šialenom Arabovi“ Abdul Alhazred|Abdulovi Alhazredovi sa nachádza už v diele The Nameless City, ktoré vyšlo o rok skôr.[pozn 1] Okrem iného by kniha mala obsahovať opis Prastarých (angl. Old Ones), ich príbeh a zmysel uctievania.

Jedno z mnohých umeleckých stvárnení podoby knihy Nekronomikonu

Iní autori, napr. August Derleth a Clark Ashton Smith, tiež citujú Nekronomikon. Takéto zmienky napomáhajú Lovecraftovej fikcii, pretože vytvárajú „pozadie pravdepodobnosti zla.“ Veľa čitateľov verilo v jeho autenticitu, o čom hovoril aj dopyt po ňom u kníhkupcov a knihovníkov. Niektorí vtipkári ho vkladali do zoznamov vzácnych kníh, ba dokonca sa dostala jeho evidenčná karta do katalógu knižnice Yaleovej univerzity.[2]

Pôvod

Nie je jasné, ako Lovecraft prišiel na názov „Nekronomikon“. Sám tvrdil, že sa mu objavil vo sne.[3] Niektorí sa domnievajú, že bol ovplyvnený hlavne zbierkou krátkych poviedok od Roberta Williama Chambersa The King in Yellow, v ktorej Chambers v úryvkoch predstavuje tajomnú a znepokojujúcu fiktívnu hru, vydanú údajne v knižnej podobe. Predpokladá sa, že Lovecraft nečítal toto dielo skôr ako v roku 1927.[4] Donald R. Burleson tvrdí, že myšlienka knihy pochádza od Nathaniela Hawthornea. Sám Lovecraf pokladal „splesnivený tajný rukopis“ za jednen z obvyklých predmetov v gotickej literatúre.[5]

Podľa Lovecrafta[6] názov z gréčtiny v preklade znamená „obraz zákona mŕtvych“: starogr. νεκρός (nekros) – „mŕtvy“, νόμος (nomos) – „zákon“ a εικών (eikón) – „obraz“.[7] Iný možný preklad je „súvisiaci s mŕtvym“.

Lovecrafta sa často pýtali na autenticitu Nekronomikonu. Jeho odpoveďou bolo vždy tvrdenie o vlastnej invencii. V liste Willisovi Conoverovi rozviedol túto odpoveď ďalej: „Teraz o ‚hrozných a zakázaných knihách‘ – musím povedať, že väčšina z nich bol čistý výmysel. Nikdy neexistoval žiadny Abdul Alhazred alebo Nekronomikon, tieto mená som si vymyslel. Robert Bloch prišiel na nápad Ludviga Prinna a jeho De Vermis Mysteriis, Book of Eibon je vynálezom Clarka Ashtona Smitha. Robert E. Howard je zodpovený za Friedricha von Junzt a jeho Unaussprechlichen Kulten. … Ako všetky vážne napísané knižky s tmavou, okultnou a nadprirodzenou tematikou, aj tieto neobsahujú mnoho pravdy. Preto je zábavnejšie vytvárať mýtické diela ako Nekronomikon alebo Book of Eibon.“[3]

Za fiktívnosť knihy hovorí aj meno údajného autora – Abdula Alhazreda, čo nie je gramaticky korektné arabské meno. Meno „Abdul“, arab. عبد ال‎ (’abd al-), znamená jednoducho „vyznávač“, príp. „služobník“ alebo „otrok“. Ak stojí samostatne, ako v tomto prípade, nedáva zmysel. Rovnako aj meno „Alhazred“, ktoré nie je priezviskom vo význame západných mien, ale odkazom na miesto narodenia jeho nositeľa.[8]

Fiktívna história

V roku 1927 Lovecraft napísal krátku pseudohistóriu Nekronomikonu, ktorá bola publikovaná až v roku 1938 po jeho smrti pod názvom A History of The Necronomicon.[9] Tento text dal ďalším spisovateľom fantastiky bližšiu predstavu o koncepte Nekronomikonu.[10] Podľa neho sa kniha pôvodne nazývala Al Azif, čo je údajne arabské slovo pre „nočný zvuk [vydávaný hmyzom], ktorý bol pokladaný za kvílenie démonov“. Wehrov arabsko-anglický slovník prekladá slovo ’azīf ako „hvízdanie (vetra)“, resp. „zvláštny zvuk alebo hluk“.[11] Text ďalej o Alhazredovi hovorí ako o „pološialenom Arabovi“, ktorý je vyznávačom kultov (lovecraftovských entít) Yog-Sothoth a Cthulhu. Alhazred údajne pochádzal zo Sanáy v Jemene a navštívil ruiny Babylonu, „podzemné tajomstvá“ Memfidy a púštnu oblasť zvanú Prázdnu štvrť na Arabskom polostrove, kde našiel pod troskami strateného Iremu „Bezmenné mesto“. V posledných rokoch svojho života žil v Damasku a tam aj pred náhlou a záhadnou smrťou v roku 738 napísal knihu Al Azif.

Neskôr Lovecraft ešte dodal, že Azif sa „stal známym aj vďaka tomu, že sa potajomky šíril medzi filozofmi svojho obdobia.“ V roku 950 bol preložený do gréčtiny a tento preklad dostal od fiktívneho konštantínopolského učenca Theodora Philata meno Nekronomikon (latiniz. Necronomicon). Ešte pred tým, než bola táto verzia roku 1050 zabavená a spálená na fiktívny príkaz historickej osobnosti patriarchu Michaela I. Kerularia, „dohnala niektorých experimentátorov k hrozným pokusom“. Po tomto zákroku sa o diele „rozprávalo len potajomky“, pokiaľ nebol urobený preklad do latinčiny Olausom Wormiom. Lovecraft kladie vydanie do roku 1228, no historický dánsky učenec Olaus Wormius žil až v období rokov 1588–1624. Oba texty, grécky aj latinský, o ktorých sa zmieňuje história Nekronomikonu, boli zakázané pápežom Gregorom IX. v roku 1232. Latinský text bol aj napriek zákazu opäť vydaný v 15. storočí v Nemecku a v 17. storočí v Španielsku. Grécky text bol vydaný v prvej polovici 16. storočia v Taliansku. Anglický mág John Dee údajne preložil knihu do angličtiny, k čomu Lovecraft dodáva, že táto verzia nebola nikdy vytlačená a zachovali sa len zlomky. Tento fiktívny kontakt legendárneho anglického mága s Nekronomikonom navrhol Lovecraftov priateľ Frank Belknap Long.

Lovecraft aj napriek tomu, že sa arabská verzia Al Azif časom stratila a grécka bola zakázaná a zničená roku 1050, spomína „hmlistý opis tajnej kópie, ktorý sa objavil v tomto storočí v San Franciscu“ a ktorý „neskôr skončil v ohni.“ Ďalej píše, že o gréckej verzii nebolo počuť až kým nebola spálená knižnica jedného Salemčana v roku 1692. Tu si Lovecraft vypomáha nepriamou narážkou na známy historický inkvizičný proces s čarodejnicami zo Salemu. V príbehu The Diary of Alonzo Typer postava Alonza Typera nájde grécku kópiu textu.

Forma a obsah

O Nekronomikone sa zmieňuje niekoľko kratších Lovecrafovych poviedok a novely At the Mountains of Madness a The Case of Charles Dexter Ward, no aj tak je Lovecraft veľmi skúpy na detaily týkajúcich sa jeho formy a obsahu. Raz sa vyjadril, že „ak sa niekto pokúsi napísať Nekronomikon, sklame všetkých tých, čo sa chvejú pri tajomnej zmienke o ňom.“[12]

V diele The Nameless City z roku 1921 sa objavuje rýmované dvojveršie na dvoch miestach príbehu, ktorý rozpráva o Abdulovi Alhazredovi:

„ Nie, nezomrelo to, čo večne odpočíva,
a dlhý vekov beh pre smrť smrťou býva.		 “

Rovnaké dvojveršie sa vyskytuje aj v diele The Call of Cthulhu z roku 1928, ktoré je v ňom zmieňované ako citát z Nekronomikonu. Toto „najviac diskutované“ dvojveršie, ako ho Lovecraft volá v príbehu, je citované aj v dielach iných autorov, napr. The Burrowers Beneath Briana Lumleya.

Nekronomikon by mal byť nepochybne dôležitým textom a jeho význam opisuje Lovecraft v diele The Dunwich Horror z roku 1929. V príbehu postava Wilbura Whateleya navštívi knižnicu Miskatonickej univerzity s úmyslom vyhľadať „neskrátenú“ verziu Nekronomikonu. Chce porovnať určitú magickú formulu, ktorá sa nachádza na 751. strane jeho vlastnej skrátenej a poškodenej verzie Deeovho prekladu.

Forma a rozmery Nekronomikonu nie sú v Lovecraftových dielach jasne uvedené. Okrem bežného vydania s čiernou tlačou je kniha obyčajne opisovaná s väzbou v rôznych druhoch kože a kovovými zámkami. Niekedy je maskovaný iným názvom na väzbe. Napr. v diele The Case of Charles Dexter Ward postava Johna Merrita vyberá z knižnice knihu s názvom „Qanoon-e-Islam“ a so znepokojením zisťuje, že je to v skutočnosti Nekronomikon.

Vo filmovej sérii Evil Dead je podobná kniha opisovaná ako kniha „viazaná v ľudskej koži a písaná krvou, ktorá obsahuje čudesné pohrebné rituály a pasáže na vyvolanie démona. Nikdy nebola určená pre svet živých.“ Veľa komerčne prístupných verzií Nekronomikonu neobsahuje žiadnu z častí, ktoré spomína Lovecraft. Vyčíta sa to aj Nekronomikonu v Simonovej redakcii.[13]

Umiestnenie

Kópie pôvodného Nekronomikonu sú podľa Lovecraftovho diela History of the Necronomicon umiestnené len v piatich inštitúciach na svete:

Posledná inštitúcia vlastní latinský preklad Olausa Wormia, ktorý bol vytlačený v Španielsku v 17. storočí.

Ďalšie kópie, ako píše Lovecraft, vlastnia súkromné osoby. Joseph Curwen vlastní jednu kópiu podľa diela The Case of Charles Dexter Ward z roku 1941. Jedna verzia sa nachádza v Kingsporte podľa diela The Festival z roku 1925. Pôvod inej kópie, ktorú číta rozprávač v diele The Nameless City nie je známy. Ďalšiu verziu číta predstaviteľ v diele The Hound.

Verzie a údajné preklady

Aj keď Lovecraft trval na tom, že kniha je jeho čistým výmyslom, existuje skupina ľudí, ktorá dodnes verí v jej skutočnú existenciu. Lovecraft niekedy dostával listy od fanúšikov, ktorí skúmali autenticitu Nekronomikonu. Vtipkári občas uvádzali Nekronomikon v zoznamoch kníhkupectiev medzi knihami na predaj, alebo vkladali falošné záznamy o knihe do katalógov knižníc, napr. pod referenciou „A. Alhazred“, ako pod menom autora, tak aj pod menom pôvodného majiteľa knihy. Widenerova knižnica Harvardovej univerzity, kde sa má nachádzať podľa Lovecrafta jeden z textov gréckej verzie, má katalógový záznam knihy, v ktorom odkazuje čitateľa na knižničný personál („opýtajte sa pri pulte“). A keďže Nekronomikon obklopujú reči o jeho údajnej obrovskej sile a nebezpečnosti, môže sa zdať takéto opatrenie adekvátne jeho dôležitosti a sile, rovnako ako snaha o zamedzenie krádeži vzácneho exempláru.

Podobne Univerzitná knižnica v nórskom Tromsø má vo svojom katalógu záznam o knihe Nekronomikon, ktorej autorom má byť Petrus de Dacia s rokom vydania 1994. Bohužiaľ exemplár je „neprístupný“.[14]

V roku 1973 Owlswick Press vydal Nekronomikon, ktorý vyšiel v nerozlúštiteľnom, pravdepodobne vymyslenom jazyku zvanom „duriačtina“ (angl. Duriac).[15] Bolo to limitované vydanie 348 kusov, ktoré obsahovalo krátky úvod od Lyona Spraguea de Camp.

Hranica medzi skutočnosťou a fikciou sa ešte viac rozostrila, keď bola koncom 70. rokov 20. storočia vydaná verzia, ktorá o sebe tvrdila, že je prekladom „skutočného Nekronomikonu“. Vyšla v redakcii editora s pseudonymom Simon. Dielo má len málo spoločného s pôvodnými fiktívnymi lovecraftovskými mýtmi a je postavené na starej sumerskej mytológii. Dnes sa nazýva Simonov Nekronomikon. Od začiatku 80. rokov je stále v tlači a do roku 2006 sa predalo okolo 800 000 výtlačkov. Napriek obsahu sa marketingová prezentácia knihy zameriava na zdôraznenie prepojenia s Lovecraftovym konceptom a rozpráva o svojej senzačnej magickej sile. Na záložke stojí, že je to „potenciálne najnebezpečnejšia čierna kniha, ktorú Západný svet pozná.“[16] Dodnes boli publikované tri ďalšie diely: The Necronomicon Spellbook s evokačnými návodmi a zoznamom päťdesiatych Mardukovych mien, Dead Names: The Dark History of the Necronomicon s históriou knihy a newyorskej okultnej scény 70. rokov a The Gates Of The Necronomicon obsahujúci úvod do práce so Simonovym Nekronomikonom.

Ďalšia verzia Nekronomikonu, ktorú redigoval George Hay, vyšla v roku 1978 a obsahuje úvod odborníka na paranormálne javy a spisovateľa Colina Wilsona. David Langford opisuje, ako sa publikácia pripravovala z počítačových analýz objaveného „šifrovaného textu“ Johna Dee. Výsledný „preklad“ bol v skutočnosti napísaný okultistom Robertom Turnerom a okrem včlenených citácií z Lovecraftových diel nesie väčšie množstvo ďalších spoločných prvkov s pôvodnou lovecraftovskou verziou Nekronomikonu ako už spomínaná Simonova verzia. Wilson napísal aj poviedku The Return of the Lloigor, v ktorom sa jeden z rukopisov ukáže ako kópia Nekronomikonu.[17]

Úspech Simonovho Nekronomikonu rozprúdil diskusiu až do tej miery, že v roku 1998 vyšla práca The Necronomicon Files s ďalšími faktami, ktoré mali raz a navždy dokázať, že Nekronomikon je čistá fikcia. Práca rozoberá najznámejšie verzie, medzi ktorými nechýba Simonova a ďalšie menej známe a obskurnejšie verzie. Reprint bol vydaný v roku 2003.[18]

V roku 2004 vydal kanadský okultista Donald Tyson prácu s názvom Necronomicon: The Wanderings of Alhazred. Tysonov Nekronomikon je pravdepodobne bližší Lovecraftovej pôvodnej verzii než všetky ostatné doteraz známe publikované texty. Aj keď Tyson v knihe jasne prezentuje názor, že Nekronomikon je fikcia, nepodarilo sa mu úplne vyhnúť sa určitým sporným momentom,[19] pretože kniha je v podstate literárne spracovaný životopis fiktívneho autora Nekronomikonu Alhazreda.[20]

Historické „Knihy mŕtvych“, ako napr. Egyptská kniha mŕtvych alebo Bardo Thödol, sú niekedy označované ako „skutočné Nekronomikony“. Nemali by sa však zamieňať s Lovecraftovým Nekronomikonom, pretože ich obsah bol určený skôr na čítanie a zapamätanie pre mŕtvych a nie na používanie živými k volaniu mŕtvych. Je možné, že Lovecraft bol inšpirovaný aj týmito knihami.

Astrálny Nekronomikon

Kenneth Grant, britský okultista, žiak Aleistera Crowleyho a hlavný predstaviteľ Tyfónskeho Ordo Templi Orientis tvrdí vo svojej knižke The Magical Revival z roku 1972, že existovalo podvedomé myšlienkové prepojenie medzi Crowleym a Lovencraftom, ktorí sa nachádzali na rovnakej hladine tých istých okultných síl – Crowley pomocou svojej mágie a Lovecraft cez svoje sny, ktoré inšpirovali príbehy a Nekronomikon. Grant tvrdí, že Nekronomikon jestvoval odpradávna ako astrálna kniha zaznamenaná v ákáši a bolo možné sa k nej dostať pomocou magických rituálov alebo snov. Grantové názory si podrobnejšie všíma úvod k Simonovej verzii Nekronomikonu a rovnako aj kanadský okultista Donald Tyson vo svojich prácach, aj keď samotnému Lovecrafotovi, striktnému materialistovi, by sa určite nepozdávali. Grantove názory, tak ako podobné iné, ktoré sa zakladajú na „nadprirodzených“ tvrdeniach a dôkazoch, nie sú empiricky dokázateľné alebo vyvrátiteľné a pridávajú tak ďalší zmätok do problematiky.[21]

Komerčne dostupné verzie
  • Alhazred, Abdul; de Camp, Lyon Sprague (1973), Al Azif: The Necronomicon, Borgo Press, ISBN 9781587150432
  • Simon, ed. (1980), The Necronomicon, Avon, ISBN 9780380751921
  • Simon, ed. (2009), Necronomicon a jeho zaklínací kniha, Praha: OLDM, ISBN 9788090424593
  • Simon, ed. (2006), The Gates of the Necronomicon, Avon, ISBN 9780060890063
  • Giger, Hans Rudolf (1993), H. R. Giger’s Necronomicon, Morpheus International, ISBN 9780962344725
  • Giger, Hans Rudolf (1993), H. R. Giger’s Necronomicon II, Morpheus International, ISBN 9780962344763
  • Ioannidis, George (2008), Necronomicon: A Study in the Forbidden Magic of Lovecraft & the Great Mystery of Stargates
  • Hay, George, ed. (1993), The Necronomicon: The Book of Dead Names, Skoob Books, ISBN 9781871438161
  • Tyson, Donald (2004), Necronomicon: The Wanderings of Alhazred, Llewellyn Publications, ISBN 9780738706276

Poznámky
  1. Bližšie neurčená kópia Nekronomikonu sa objavila už v krátkej poviedke The Statement of Randolph Carter z roku 1919. Známy indo-americký literárny kritik Sunand Tryambak Joshi poukazuje na fakt, o ktorom sa píše v poviedke, že text „bol písaný znakmi, ktoré [rozprávač Randolph Carter] nikdy predtým nevidel,“ a tým opisuje neznámu verziu Nekronomikonu. Arabská verzia môže byť pritom vylúčená, pretože postava Cartera poznala arabský jazyk a písmo. (Joshi 1989)

Referencie
  1. Lovecraft 1924
  2. de Camp 1976, s. 100–101
  3. Loucks 2004
  4. Joshi a Schultz 2004, heslo „Chambers, Robert William“
  5. Joshi 1989
  6. Lovecraft 1976, s. 418
  7. Liddell a Scott 1935
  8. Petersen a Willis 2005, s. 189
  9. Lovecraft 1989
  10. Old Theobald 2008
  11. Wehr 1993
  12. List Jimovi Blishovi a Williamovi Millerovi, ktorý je citovaný v (Joshi 1989).
  13. Old Theobald 2006
  14. Záznam databázy knižnice v Tromsø pre dokument Necronomicon
  15. Old Theobald 2007
  16. Simon 1980
  17. Hay 1993
  18. Harms a Gonce III 2003
  19. Orne 2008
  20. Tyson 2004
  21. Harms a Gonce III 2003, s. 103

Použitá literatúra

Pozri aj

Primárna literatúra
  • Lovecraft, Howard Phillips (1985), Joshi, Sunand Tryambak; Turner, James, edi., At the Mountains of Madness and Other Novels (7. opravené vyd.), Sauk City, WI: Arkham House, ISBN 0870540386
    • The Case of Charles Dexter Ward
    • The Statement of Randolph Carter
  • Lovecraft, Howard Phillips (1986), Joshi, Sunand Tryambak; Klein, T. E., edi., Dagon and Other Macabre Tales (9. opravené vyd.), Sauk City, WI: Arkham House, ISBN 0870540394
    • The Festival
    • The Hound
    • The Nameless City
  • Lovecraft, Howard Phillips (1984), Joshi, Sunand Tryambak; Bloch, Peter, edi., The Dunwich Horror And Others (9. opravené vyd.), Sauk City, WI: Arkham House, ISBN 0870540378
    • The Dunwich Horror
  • Lovecraft, Howard Phillips (1989), History of the Necronomicon, Necronomicon Press, ISBN 9780318047157

Ďalšia literatúra

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Necronomicon na anglickej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.