Murad IV.

Murad IV. bol dlho pod kontrolou svojich príbuzných a počas prvých rokov vlády miesto neho vládla jeho matka Kösem Sultán. V ríši však vypukla anarchia, byrokracia, vojenské konflikty a vládu nad mestom prevzali despotickí tyrani: Safíjovská dynastia neustále útočila na Irak, v severnej Anatólii vypukli vzbury a v roku 1631 janičiari vtrhli do paláca, kde zabili veľkovezíra a mnoho ďalších. Murad IV. sa poistil, aby neskončil ako jeho starší nevlastný brat Osman II. (ktorý bol zavraždený), a začal uplatňovať svoju moc.

V roku 1628, keď mu bolo šestnásť rokov, nechal pre výstrahu popraviť svojho švagra Karu Mustafu Pašu (manžela svojej sestry Fatmy Sultán a guvernéra Egypta).[3]

Epidémia (mor), ktorá sa začala v lete roku 1625 bola hrozbou pre celý Istanbul. Každý deň zomrelo v priemere tisíc ľudí. Ľudia išli do Okmeydanı, aby sa tohto moru zbavili. Situácia bola horšia na vidieku, avšak nikto nevidel ako to vyzeralo mimo Istanbulu.[4]

Jeho pravá autoritatívna vláda začala asi v roku 1632, kedy zosadil všetkých tyranov, vymietol korupciu nahromadenú za vlády posledných niekoľko sultánov a nastolil poriadok, ktorý už roky vôbec neexistoval. Taktiež obnovil autoritatívny majestát panovníka. Murad IV. za svojej vlády zakázal v Istanbule používanie alkoholu, tabaku, ópia a kávy. Za porušenie zákazu nechal vinníkov ihneď popraviť. Údajne sa v noci prechádzal v uliciach v civilnom oblečení a kontroloval, ako poddaní plnia jeho rozkazy. V prípade porušovania zahodil svoj oblek a vyriešil situáciu okamžite svojimi vlastnými rukami. Tak isto ako jeho prapradedo Selim II. posedával v kiosku pri vode neďaleko paláca Seraglio a strieľal šípy na okoloidúcich alebo na prechádzajúce člny, ktoré sa k nemu priblížili príliš blízko. Obnovil taktiež veľmi kruté súdne tresty; vďaka tomu bol popravený veľkovezír za to, že zbil svoju svokru.

2. septembra 1633 vypukol veľký požiar, ktorý spálil pätinu mesta. Oheň sa rozšíril z troch vetiev do mesta, z toho jedno smerovalo k moru. Najkrajšie okresy v Istanbule boli zničené, od okresov Yeniodas, Mollagürani, Fener Gate cez mešity Sultanselim, Mesihpaşa, Bali Paša a Lutfi Paša, Palác Şahı buhan, Unkapam až po Atpazarı, Bostanzade domy a Sofular Bazaar. Oheň, ktorý trval 30 hodín, bol zrejme uhasený vetrom.

Vláda Murada IV. bola významná predovšetkým Osmansko-safíjovskou vojnou (1623 – 1639) proti Perzii (dnešný Irán), kde si Osmania násilím podmanili Azerbajdžan, okupovali Tabríz a Hamadán a nakoniec v roku 1638 opäť obsadili Bagdad. Po vojne bola napísaná Zuhabská dohoda, ktorá uznala zmenu hraničného územia: časť Amasye, východné Arménsko, východné Gruzínsko, Azerbajdžan a Dagestan patrili k Perzii, zatiaľčo západné Arménsko a západné Gruzínsko zostalo pod osmanskou nadvládou. Mezopotámia teda vďaka Peržanom zanikla. Hranice sa po vojne ustálili a v takmer rovnakej podobe zostali dodnes; v dnešnej dobe ale rozdeľuje Turecko, Irán a Irak.

Počas obliehania Bagdadu v roku 1638 mesto vydržalo odolávať štrnásť dní, než nakoniec kapitulovalo.

Murad IV. sám osobne viedol osmanskú armádu v posledných rokoch vojny.

Zatiaľčo Murad táboril pri Bagdade, stretol sa s vyslancami mughalského cisára Šáhdžahána, ktorí mu ukázali kusy jemne vyšívanej látky, a dokonca aj brnenie. Murad im na oplátku daroval najlepšie zbrane, sedla a kaftany, ktoré odoslali ako dar vládcovi až do Mughalskej ríši.

Sultán Murad IV. nechal odrezať dvom mužom ruky a nohy, pretože fajčili (približne okolo roku 1630).