Mu’tazila

Mu’tazila (arab. معتزلة) je teologicko-filozofický smer sunnitského islamu. Školu myslenia založili Wásil ibn Atá’ (zomrel r.748) a jeho nasledovník Amr ibn Ubajd (z.762). Wásil bol žiakom Hasana al-Basrího, ktorý viedol jednu z prvých teologických škôl v Basre. Traduje sa, že Wásil sa s Hasanovym krúžkom rozišiel v otázke moslimov, ktorí sa previnili ťažkým hriechom. V islame prevládali dva opačné názory: cháridžovci hlásali, že ťažkým hriechom sa moslim automaticky stáva neveriacim (káfir), zatrateným Bohom aj ostatnými veriacimi (mu'min); podľa murdži'tov naproti tomu veriacim ostáva aj po hriechu, pričom len Boh ho môže rozsúdiť. Wásil vyhlásil, že hriešnik veriacim ostáva (a teda súčasťou komunity ako moslim), no stáva sa skazeným (fásiq), a teda bude za hriech súdený Bohom. S týmto ale Hasan nesúhlasil, a okomentoval to lakonicky: "opustil nás" (i’tazala anná), z čoho sa potom aj odvodil názov školy – mu’tazila, "separatisti"[1].

Sami mu’tazilovci sa nazývali ľuďmi jednoty a spravodlivosti (ahl at-tawhíd wa'l-’adl), čo odrážalo princípy ich učenia[2]:

at-tawhíd – "jednota"; Boh je jediný a jedinečný. Korán[3] spomína, že Boh koná vďaka svojej moci či pozná vďaka poznaniu, teda vlastnostiam (sifát) ktoré existujú večne. Podľa mu’tazilovcov by ale tým pádom existovali viaceré večné entity: Boh, jeho poznanie, jeho moc a pod.; kvôli tomu zaviedli formuláciu, že Boh pozná všetko či koná vďaka svojej vlastnej podstate. Al-Aš’arí túto doktrínu nazýva ta'til, "ošklbanie", keďže z Boha sú sňaté všetky vlastnosti; najdôslednejšie ju rozvinul práve jeho učiteľ Abú ’Alí al-Džubba'i (z.915)[4]. Boh je chápaný ako dokonale transcendentný a neprirovnateľný k čomukoľvek vo svete. Z tohto dôvodu tiež učili, že Korán je stvorený Bohom, a nejde o jeho večnú reč. Presadzoval to napr.Ibráhím an-Nazzám (z.845)[5] a Thumáma ibn Ašras (z.828), ktorý to dokonca presadil u kalifa al-Ma'múna ako podmienku získavania úradov[6].

al-’adl – "spravodlivosť"; Boh je spravodlivý k ľuďom. Išlo o postoj k debate o slobodnej vôli, presnejšie k moci (qadar), ktorú ľuďom Boh dáva, aby mohli byť sami tvorcami svojich činov. Podobne ako v otázkach božích vlastností a hriešnych moslimov, aj tu máme dva hlavné názory v opozícii. Džabristi zastávali názor Džahma ibn Safwána, Wásilovho súčasníka, ktorý hlásal, že strojcom našich činov je Boh, pričom my sa s tým môžeme zmieriť, alebo nie. V tom prípade by ale, podľa mu’tazilovcov, nebolo spravodlivé, keby Boh súdil ľudí za činy, ktoré sám stvoril. Pripájajú sa teda k názoru Ma’bada al-Džuháního (z.699), podľa ktorého má človek plnú moc nad svojimi činmi[7]. Bagdadskí mu’tazilovci, ako spomínaný Thumáma či Bišr al-Mu'tamir (z.823) boli menej radikálni: podľa nich človek koná len bezprostredný čin, strojcom udalostí týmto činom spôsobenými (tawallud) je Boh[8].

al-wa’d wa'l-wa’id – "prísľub a varovanie"; Božia spravodlivosť vychádza z toho, čo povedal v Koráne. Mu’tazilovci verili, že Boh nemôže porušiť svoje sľuby, ktoré dal svojim verným. Tí "dobrí" a pokorní dostanú odmenu (thawáb) a náhradu za odriekanie (’iwád), no tí "lepší" budú odmenení milosťou (tafaddul) navyše. Kto ale svoje hriechy neľutuje, bude potrestaný (’iqáb)[9]. Išlo v podstate o debatu o Božej všemohúcnosti; či by mohol Boh niečo takéto sľúbiť, a potom trebárs "zlého" odmeniť a "dobrého" naopak poslať do pekla. Niektorí mu’tazilovci verili, že to od podstaty v Bohu nie je možné, ako napríklad Dža’far al-Iskafí (z.854)[10]; iní, ako napr.Thumáma hovorili, že to závisí od toho, či Boha, resp.Jeho prikázania poznajú[11]. Na druhej strane, Džubba'i to interpretoval ako povinnosť, zistiť si o Bohu veci sám.

al-manzila bajna'l-manzilatajni – "medzistupeň"; ide v podstate o pôvodnú Wásilovu myšlienku, ktorou chcel rozriešiť spor cháridžovcov a murdži'tov.

al-amr bi'l-ma’ruf wa'l-nahí ’an al-munkar – "presadzovať dobro a zakazovať zlo"; každý človek je povinný presadzovať dobro a zakazovať zlo zo všetkých síl[12]. Táto debata vzišla z problému, kto by bol vhodným kandidátom na Imáma, vodcu moslimskej komunity. Podľa väčšiny mu’tazilovcov bola práve táto zodpovednosť hlavným kritériom, podľa ktorého mal byť Imám volený či uznávaný; naproti tomu väčšina ši’itov uznávala len potomkov ’Alího a Mohamedovej dcéry Fátimy. Všeobecne síce mu’tazilovci stanovili normy na posúdenie Imáma, no popritom zastávali tiež názor, že ’Alí, vybraný Mohamedom samotným, ich spĺňal lepšie ako jeho politickí súperi.

Ako teologické hnutie zosilneli najmä v prvej polovici 9.storočia, pričom od začiatku sa snažili potláčať iné teologické smery. Debata o článkoch viery, kalám, napokon natoľko charakterizuje ďalší vývoj moslimskej teológie, že sa stala pre ňu synonymom. Škola mala zhruba od začiatku 9.storočia dve centrá. V Bagdade myšlienky rozvíjali Bišr al-Mu'tamir, Thumáma a neskôr askéta al-Murdár (z.840) a jeho žiaci Dža’far al-Harb (z.850) a Dža’far al-Iskafí. Riešili hlavne otázky Imámátu, no známi boli vďaka predstave, že veci sú nepretržite stvárané Bohom, ktorý je imanentný v každom prírodnom fenoméne[13]. Neskorší bagdadskí mu’tazilovci, Abú'l-Husajn al-Chajját (z.912) a Abú'l-Qásim al-Ka'bí (z.931) týmto ovplyvnili aj pôvodnú školu v Basre, ktorú rozvinuli najmä Abú'l-Hudhajl al-’Alláf (z.845), Nazzám a Mu’ammar ibn ’Abbád (z.830). Tí považovali Boha za transcendentného stvoriteľa, ktorý stvorí svet aj s prirodzenými zákonitosťami, podľa ktorých funguje ďalej[14].

Mnohé myšlienky mu’tazilovcov presiahli rámec záujmu predchádzajúcich teologických škôl. Zaoberali sa aj čisto filozofickými a tiež takpovediac prírodovednými témami. Veľa textov na tieto témy sa zachovalo od Nazzámovho žiaka Abú ’Uthmána al-Džáhiza (z.869) a tiež od Chajjáta v jeho knihe al-Intisár. Aj z týchto dôvodov boli neskôr ostro kritizovaní tradicionalistickými teológmi Aš’arím a Máturídím a neskôr sa pojem "mu’tazilita" používal skôr vo zmysle voľnomyšlienkára[15].