Miloslav Ransdorf

V roku 1977 absolvoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, odbor história a filozofia. Titul PhDr. získal roku 1978 (dizertácia Politické teorie rané renesance a reformace), titul CSc. v roku 1982 (dizertácia Husitská ideologie a vznik raně buržoasního myšlení).[3] V rokoch 1984 až 1992 pracoval v Prognostickom ústave ČSAV.

Po nežnej revolúcii sa zapojil aktívne do politiky. Bol členom Demokratického fóra komunistov, reformnej skupiny v KSČ, ktorá presadzovala široké zmeny vo fungovaní a programe komunistickej strany v dôsledku politických zmien po novembri 1989.[4]

Vo voľbách roku 1990 zasadol do českej časti Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR (volebný obvod Praha) za KSČ (KSČS), ktorá v tom čase bola voľným zväzkom oboch republikových komunistických strán. Po jej postupnom rozvoľňovaní sa rozpadla na samostatnú stranu na Slovensku a v českých krajinách. V roku 1991 preto Ransdorf prešiel do poslaneckého klubu KSČM. Mandát obhájil za KSČM, respektíve za koalíciu Ľavý blok, vo voľbách roku 1992. Vo Federálnom zhromaždení zotrval do zániku Česko-Slovenska v decembri 1992.[5]

Vo voľbách v roku 1996 bol zvolený do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky za KSČM a poslanecký mandát obhájil vo voľbách roku 1998 aj voľbách roku 2002. V dolnej komore českého parlamentu potom zotrval do roku 2004.[6]

Bol členom Výkonného výboru ÚV KSČM. Na začiatku 21. storočia reprezentoval v KSČM reformné krídlo, ktoré vystupovalo proti konzervatívnejším funkcionárom. Podporoval vstup Česka do Európskej únie, za čo ho časť strany (najmä brnianska organizácia) podrobila kritike. Kritický ohlas v časti strany vyvolala aj jeho kniha Nové čtení z Marxe. Spory medzi týmito dvoma krídlami vrcholili v lete 2002. KSČM nakoniec svojim voličom v referende o pristúpení k únii odporučila hlasovať proti. 6. zjazd KSČM konaný v máji 2004 mal priniesť ďalšie meranie síl medzi reformným a konzervatívnym krídlom KSČM, ale Miroslav Grebeníček obhájil svoj post predsedu a očakávania, že Ransdorf bude hlavným súperom súčasného predsedu, sa nenaplnili. Najviac konkurenčných hlasov získal Vojtěch Filip.[4]

V tieňovej vláde KSČM zastával post jej podpredsedu pre zahraničnú politiku a spravoval rezort zahraničných vecí a prierezový rezort vedy a výskumu.[7]

Vo voľbách roku 2004 bol zvolený za Česko do Európskeho parlamentu a vo voľbách získal najvyšší počet preferenčných hlasov – 142 444. Tu bol členom frakcie Európska zjednotená ľavica a Severská zelená ľavica.[8] Pôsobil ako podpredseda Výboru pre priemysel, výskum a energetiku a náhradník vo Výbore pre rozvoj. Svoj mandát potom obhájil vo voľbách roku 2009, a to s tretím najvyšším počtom preferenčných hlasov.[9] Bol tu opäť zaradený do Výboru pre priemysel, výskum a energetiku.[10]

Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014 mal byť pôvodne lídrom kandidátky, vzhľadom na dlhy a finančné problémy, ktoré vyšli najavo, bol zaradený až na 4. miesto kandidátky KSČM.[11][12] Prvé miesto kandidátky obsadila Kateřina Konečná.[11] Vo voľbách získal 14 384 preferenčných hlasov, skončil na druhom mieste v rámci kandidátky a vzhľadom na zisku troch mandátov pre KSČM bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu. Bol podpredsedom Výboru pre priemysel, výskum a energetiku (ITRE).

V roku 2006 bol Miloslav Ransdorf jedným z poškodených v kauze nákupu zbierky obrazov významných umelcov, ktorá mala pochádzať z majetku nemeckej šľachtickej rodiny, nachádzajúci sa teraz údajne v majetku seniora neuvedomujúceho si ich hodnotu, vyšlo však najavo, že išlo o falzifikáty. Možnosť tohto obchodu mu ponúkol jeho spolužiak Jiří Včelař Kotas, ktorému Ransdorf poskytol značné sumy v hotovosti a sprostredkoval kontakty na ďalších záujemcov o kúpu.[13] Ransdorf vyhlásil, že „viac ako finančne sa cítil poškodený 'mediálnou škandalizáciou' celej veci“.[14]

Ransdorf po niekoľko rokov budí záujem médií kvôli svojim autonehodám. V júni 2007 zrazil chodkyňu na priechode pre chodcov v Prahe-Dejviciach a spôsobil jej ľahké zranenie. Polícia ho kvôli tomu obvinila, neskôr obvinenie zrušila kvôli imunite a opätovne žiadala Európsky parlament o jeho vydanie.[15] Rovnaký typ nehody spôsobil Miloslav Ransdrof opäť v júli 2008, keď na prechode v Karlovarskej ulici v Prahe zrazil dievča, ktoré utrpelo zranenia hlavy a musela byť hospitalizovaná.[16] V apríli 2010 potom bol účastníkom ďalšej nehody, keď nedal v Prahe prednosť sprava pri výjazde z dvora a stretol sa s ďalším vozidlom. Tentoraz sa kolízia zaobišla bez zranení.[17] V januári 2014 ho zachytil server idnes.cz, ako za volantom za jazdy drží v ruke mobilný telefón.[15]

Sám politik sa prihlásil k vine za nehodu z roku 2007 a uviedol, že „s poškodenou som sa mimosúdne finančne vyrovnal“. Finančné vyrovnanie zvolil aj v prípade nehody z roku 2008. Zrážku s chodkyňou pripočíta o. i. hustému dažďu a zníženej viditeľnosti. Tretiu nehodu označuje za banálny stret, ktorého výsledkom bol „niekoľkocentimetrový škrabanec na laku autá“. Polícia k nej bola privolaná vraj len preto, že riadil služobný automobil.[18]

Ku koncu roka 2011 zverejnili české média záber spiaceho českého poslanca v Bruseli, a to práve v okamihu snímaného prejavu jeho zahraničného kolegu.[19][20]

V roku 2012 bola na majetok europoslanca Ransdorfa – kvôli nesplácaniu dlhov – uvalená exekúcia.[21] Dlh vznikol v roku 2003, kedy Ransdorfovi požičal jeho priateľ Vratislav Šlajer 700 tisíc korún na stavbu vily. Po vypršaní termínu splatnosti zmenky sa dohodli na odklade a Ransdorf so Šlajerom podpísali zmluvu. Potom však poslanec prestal komunikovať a preto sa Vratislav Šlajer rozhodol poveriť vymáhaním dlhu exekútora.[21] Podľa insolvenčného registra čelil v rovnakom roku Ransdorf tiež návrhu na bankrot, ktorý podal Miroslav Brana. Tomu Ransdorf podpísal zmenku na sedem miliónov korún. Súd však Branov návrh odmietol, pretože Brana nedoložil okolnosti k ďalším dvom Ransdorfovým veriteľom – družstvu Unibon a Vratislavovi Šlajerovi.[22]

V júni 2013 médiá uviedli, že Ransdorf po desiatich rokoch splatil svoj dlh vo výške 3 milióny a 390 tisíc, ktorý mal u šporiteľného družstva Unibon a predišiel tak možnej dražbe svojho majetku. Do dražby mal ísť jeho pražský dom a panelový byt v pražských Záběhliciach. Na časť splátky dlhu si však novo požičal.[23] Časť dlhu uhradil z predaja svojho pražského bytu, ktorý zakúpila vedúca jeho europoslaneckej kancelárie Helena Suchá.[24] Znalec pripravujúce podklady pre dražbu odhadol trhovú hodnotu bytu na 2,3 milióna korún.[22]

Miloslav Ransdorf tvrdil, že sa zadĺžil kvôli svojej volebnej kampani, nikdy však nezverejnil veľkosť svojich dlhov ani mená veriteľov.[22]

V roku 2013 obvinila riaditeľka Múzea robotníckeho hnutia, o.p.s., RSDr. Libuše Eliášová poslanca Miloslava Ransdorfa z podvodu a snahy o vytunelovanie múzeá a podala na neho trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestných činov poškodzovania cudzích práv, porušenie tajomstva dopravovaných správ a neoprávneného prístupu k počítačovému systému a nosiču informácií. Podľa vyjadrenia, ktoré neskôr poskytol médiám, vyplýva, že bolo odložené.[25][26][27]

V roku 2013 bol v Bruseli reportérom holandskej televízie Geen Stilj TV obvinený zo zneužívania poslaneckých náhrad.[28] Podľa novinára mal Ransdorf účelovo prísť do budovy Európskeho parlamentu len na dobu niekoľkých minút tak, aby podpísal prezenčnú listinu, vďaka čomu by mal nárok na dennú poslaneckú náhradu vo výške 300 euro. Europoslanec reportéra odstrčil a odmietol odpovedať na jeho otázky.[29] Sám potom neskôr odmietol, že by zneužíval poslanecké diéty: „Ten deň som cestoval deväť hodín, aby som stihol popoludňajšiu konferenciu o perspektívach ľavice. Potom som pracoval v kancelárii. Až večer o pol siedmej som sa išiel zapísať na prezenčnú listinu a chcel odísť, ale pred budovou sa na mňa vrhli novinári“.[30][31][32][33] Na holandského reportéra si potom sťažoval vedeniu parlamentu.[34]

V máji 2014 podal trestné oznámenie na televíziu Nova, ktorá ho mala poškodiť reportážami s negatívnym vyznením.[35][36]

Miloslav Ransdorf bol zadržaný 3. decembra 2015 švajčiarskou políciou spoločne s tromi Slovákmi Attilom D., Jurajom H. a Petrom Guzmickým, bývalým starostom obce Ivanka pri Nitre za HZDS.[37] Podľa denníka N sa v zurišskej banke Zürcher Kantonalbank snažili na falošné doklady vybrať 350 miliónov eur (v prepočte 9,45 miliardy korún).[38][39] Podľa vyjadrenia slovenského ministra vnútra Roberta Kaliňáka mali predložené dokumenty smerovať k prevodu stoviek miliónov eur, kvôli rozdielnemu dátumu narodenia vlastníka účtu a tomu, ktoré v nich bolo uvedené, však banka odmietla transakciu uskutočniť. Následne sa muži mali začať správať agresívne a bola preto privolaná polícia, ktorá ich zatkla.[40] Server Aktuálně.cz informoval, že česká polícia spolupracuje so švajčiarskou ohľadom pokusu o podvod. Hovorkyňa zurišského štátneho zastupiteľstva uviedla, že zatknutie súviselo s majetkovou trestnou činnosťou.[2]

Poslanecká imunita sa vo Švajčiarsku na europoslanca nevzťahovala, pretože je platná len v členských krajinách Európskej únie. S dvoma ďalšími zadržanými bol však prepustený v dopoludňajších hodinách 5. decembra,[41] následne odišiel autom do Česka. Vedúca jeho kancelárie Helena Suchá uviedla, že jej po prepustení oznámil, že žiadny účet v danom bankovom dome nemal a „o žiadny výber financií v tejto banke nešlo“.[40][41] Po návrate vydal tlačové vyhlásenie, v ktorom oznámil, že išlo o účet v Kantonalbank Zürich, ktorého majiteľom má byť pán „V. H.“. A pretože banka s ním už niekoľko rokov údajne nekomunikuje, jeho manažér „P. G.“ vybavil Miloslava Ransdorfa plnou mocou, aby sa medzi nimi „pokúsil otvoriť komunikáciu“.[42]

Podľa denníka N mohol byť „V. H.“ jediným dedičom nemenovaného vysokého nacistického pohlavára a peniaze na účte mali pochádzať zo zbrojárskeho priemyslu a patentov. Tieto informácie novinám povedal Ľuboš Gál, starosta Ivanky pri Nitre, ktorý funkciu prevzal od Petera Guzmického, a ktorý sa s podobnými tvrdeniami stretol už pred dvoma rokmi, bez toho aby ich bral za vierohodné. Guzmický bol tiež jediným zo štvorice, ktorý vo Švajčiarsku zostal zadržaný, ostatní boli prepustení.[43] Túto verziu ale 8. decembra poprel sám Ransdorf, podľa ktorého išlo o „cielenú provokáciu“ kvôli jeho politike. Tá mala spočívať v tom, že bol prehovorený, aby sprostredkoval komunikáciu medzi bankou a nepohyblivým českým občanom, ktorý zdedil značné finančné prostriedky po švajčiarskej občianke. Nepočítal s tým, ako mocný je švajčiarsky bankový sektor. Na postup tamojšej polície, ktorá mu údajne odmietla dať inzulín a lieky na tlak, si chce sťažovať. KSČM jeho vysvetlenie po predložení viacerých nemenovaných dokumentov stačilo.[44][45] Po špekuláciách médií Miloslav Ransdorf doplnil, že „V. H.“ je Vladimír Huněk, už skôr trestaný podvodník, ktorému on ale existenciu obrovského dedičstva, rovnako ako jeho úmysel ho venovať na humanitárne účely, stále verí.[46]

• Jaroslav Čvančara: Někomu život, někomu smrt : československý odboj a nacistická okupační moc. [2], 1941 – 1943. (preklad do nemčiny a ruštiny, 3. vyd. 2008)