Michel Ney

V roku 1787 vstúpil k husárom, teda k ľahkej jazde. V rokoch 1792 – 1794 slúžil v radoch revolučnej Severnej armády (Armée du Nord), s ktorou sa zúčastnil bitky pri Valmy a bitky pri Neerwindene. Ney bol ranený pri obliehaní mesta Mainz. Jeho bojové schopnosti viedli v auguste 1796 k jeho povýšeniu na brigádneho generála. V decembri 1800 bojoval aj v bitke pri Hohenlindene pod generálom Moreauom. Od septembra 1802 velil francúzskym vojskám vo Švajčiarsku a vykonával aj diplomatické povinnosti. Už v revolučnej armáde prejavil svoje vlohy pre velenie v boji, pre bojovú stratégiu a taktiku, medzi vojakmi bol veľmi populárny. Jeho vojaci ho vtedy prezývali „la rougeaud“ (teda: červenolíci) nielen pre jeho farbu vlasov, ale aj pre jeho diabolsky smelú povahu.

V roku 1800 sa Ney stal divíznym generálom. a v roku 1804 ho Napoleon Bonaparte spolu s ďalšími 17-timi generálmi povýšil na maršala. Napoleon ho považoval za spoľahlivého vojaka a dôveryhodného muža. Aj keď mal Ney pôvodne republikánske presvedčenie, stal sa oddaným stúpencom Napoleona.

Portrét Michela Neya ako husára v roku 1792, s typickými husárskymi vrkočmi

Od roku 1805 sa účastnil tretej koaličnej vojny viedol VI. zbor. V jeho čele porazil vojská arcivojvodu Ferdinanda pri Günzburgu. Vyznamenal sa ale hlavne v bitke pri Elchingene 14. októbra 1805, čo neskôr umožnilo Francúzom obkľúčiť bavorské mesto Ulm. Napoleon mu na znamenie vďaky udelil titul vojvodu z Elchingenu. Vo štvrtej koaličnej vojne sa vyznamenal najmä v bitke pri Jene (14. októbra 1806). Naďalej úspešne viedol VI. zbor. V roku 1808 bol vyslaný do Španielska, kde mal potlačiť rozširujúce sa protifrancúzske povstanie. Pre plnenie náročnejších úloh mu však chýbal taktický rozhľad a ako podriadený sa správal niekedy dosť problematicky. Jeho konflikt s veliteľom armády na Pyrenejskom polostrove André Massénom prerástol až do otvoreného konfliktu, a tak bol Ney odvolaný a stiahol sa do ústrania.

V roku 1812 sa opäť pripojil k Napoleonovi na jeho ťažení do Ruska. Cisár mal však podmienku, aby Ney spolupracoval so svojimi kolegami maršalmi a obmedzoval jeho impulzívne akcie v bitkách. Prevzal velenie III. zboru Veľkej armády. Vyznamenal sa v bitkách pri Smolensku aj pri Borodine, kde mu bol po boji predaný titul kniežaťa moskovského. Okrem toho ho Napoleon poctil aj prívlastkom „le brave des brave“ – „najstatočnejší zo statočných“. V bitke pri Borodine vraj vystúpil na parapet reduty, aby osobne velil svojim mužom pomedzi svištiace guľky a granátové črepiny. Po neúspešnom ťažení sa ujal velenia zadného voja. Heroicky kryl so svojimi mužmi ústup hlavnej časti Napoleonových síl a odrážal neustále ruské útoky. Jeho voj mal na začiatku okolo 10 000 mužov, zatiaľ čo na konci ich ostalo par stovák. Ney pri posledných útokoch vzal mušketu a osobne bránil predné línie pred útočiacimi Rusmi. Podľa legendy šírenej vo vlastnej autobiografii bol posledným francúzskym vojakom, ktorý opustil Rusko.

V roku 1813 velil v bitke pri Bautzene, ale neuskutočnil Napoleonom zamýšľaný obchvat spojeneckých vojsk. Stiahol sa do Sliezska, tu ho však donútili ustúpiť Prusi. Po bitkách pri Lützene, Weisenfelse a Lipsku sa vrátil do Francúzska, aby sa zotavil. Keď Napoleona začali tlačiť späť do Francúzska, ostal s ním. Krátko po páde Paríža 31. marca 1814 sa trocha prekvapivo prezentoval ako hovorca maršalov a odporučil Napoleonovi abdikovať. Na trón dosadený kráľ Ľudovít XVIII. ho za odmenu nechal vo všetkých funkciách a hodnostiach. Ney bol na čele VI. vojenského okrsku a bol menovaný za guvernéra Besançonu.

Po návrate Napoleona Bonaparta z Elby verejne prisľúbil, že ho zatkne a dovedie kráľovi v železnej klietke. Možno to myslel úprimne, ale po stretnutí s Napoleonom na juhofrancúzskom pobreží mu napokon ponúkol svoje služby a tiahol spolu s ním na sever do Paríža. Svoje posledné víťazstvo vybojovali spolu pri ťažení Belgickom. Ney bojoval v bitke pri Quatre-Brass 15. júna ktorej neúspešný priebeh umožnil spojenie Angličanov a Prusov. 18. júna 1815 bojoval v bitke pri Waterloo. Počínal si veľmi statočne, bolo pod ním zabitých niekoľko koní, takže pokračoval v boji ako pešiak so špinavou tvárou a uniformou roztrhanou na franforce. Na konci boja viedol do rozhodujúceho útoku aj Starú gardu, tento pokus o prielom však zlyhal.

Aj napriek odporúčaniam priateľov emigrovať sa rozhodol ostať vo Francúzsku. 3. augusta 1815 bol zatknutý, 4. decembra bol postavený pred vojenský súd a 6. decembra 1815 bol odsúdený za vlastizradu na trest smrti. 7. decembra 1815 bol zastrelený popravčou čatou v Luxemburských záhradách. Aj v poslednej chvíli potvrdil svoju povesť chladnokrvného vojaka, keď si odmietol dať zaviazať oči a požiadal o možnosť dať čate sám povel k výstrelu. Bol pochovaný na parížskom cintoríne Père-Lachaise.

Jeho manželkou bola Aglaé-Louise Auguié (1782 – 1854), dcéra bývalej komornej kráľovnej Márie Antoinetty. Mali spolu štyroch synov. Synovia neskôr uverejnili jeho pamäti.