Matej Hrebenda

Matej Hrebenda sa narodil v Rimavskej Píle, kde bol jeho otec Samuel notárom, ale väčšinu života prežil v susednej dedine Hačava (teraz časť mesta Hnúšťa). Jeho matka Alžbeta na jar 1806 zomrela a Matej sa stal polosirotou. Jeho otec mal mnoho chýb, no medzi najvýznamnejšiu patrí to, že nevydržal v žiadnom povolaní. Preto nemohol robiť to, čo robili iní rodičia: vychovávať deti, svojich troch synov.

Matej nemohol chodiť do školy a preto sa vzdelával sám. Na živobytie si zarábal. Otec sa v roku 1809 oženil znova a odišiel z Liptova. Stal sa učiteľom v Gemerskej stolici a Matej sa u neho zdržiaval ako mendík.

Od narodenia mal zrakovú chybu a jeho zrak sa postupne zhoršoval. Aj napriek tomu, že veľmi rád čítal, v deviatich rokoch už nemohol čítať pri svetle, v pätnástich ani vo dne. Keďže nevidel, chodil od domu k domu a prosil ľudí, aby mu čítali. Kým našiel ľudí, ktorí by mu boli ochotní čítať, neraz prešiel aj 4 či 5 dedín.

Začal sa zaoberať poéziou a už v 14 rokoch ho zlákali verše. Svoje prvé napísal v roku 1814. Otec ich opísal na polhárku a podal každému dobrodincovi.

V roku 1825 sa oženil so Zuzanou Gabajovou, dcérou krokavských pastierov. Žil s ňou 6 a pol roka. V tomto čase začal zhromažďovať knihy a z Krokavy sa vrátil do Hačavy. Rok po svadbe mu prišiel na svet syn, Šimon Matej a neskôr sa mu narodila dcéra Juliana. Jeho žena zomrela v roku 1831 na choleru a tak ostal vdovcom. O pol poldruha roka sa oženil s Annou Choljavou. Obaja boli postihnutí a žobráci; Matej bol slepý a Anna chromá na nohy. Boli však šťastní, spokojní. Až do roku 1834 bývali na „hospodách“ a neskôr si postavili chalúpku.

Zomrel v roku 1880 v Hačave.

Zapísal sa najmä ako rozširovateľ slovenských a českých kníh. Knihy rozširoval po celom Slovensku. Prechodil však aj Prahu, Viedeň, Pešť, či Dolnú zem. Vydavatelia mu predávali knihy a on ich spájal nielen s predajom, ale aj nimi poúčal ľudí, šíril kultúru a osvetu. Bol to ešte aj veľmi veľký národný buditeľ. Mnohí ľudia pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec. Podľa obyčajných ľudí čítanie kníh bolo určené jedine vzdelancom. Hrebenda ako aj iní proti tomu bojovali najlepšie, ako len vedeli. Na cestách zachraňoval knihy pred pálením, vyhodením či roztrhaním. Zachránil mnoho kníh, a tým sa pričinil o vybudovanie knižníc.

Okrem kníh zbieral aj ľudové piesne či rozprávky. Podobne ako to robili Ján Kollár či Pavol Dobšinský. Všetky tieto dokumenty zapisoval Hrebendov pomocník. Sprevádzal ho od roku 1842.

Nazhromaždil 58 kníh. Tie mu však zhoreli v krokavskom ohni, no začal zas a znova. V rimavskom kroji, na chrbte batôžtek kníh a palica. Chodil nielen po rodnom kraji, ale aj po rôznych stoliciach. Nebol len na slovenskom území. Bol aj na dolnozemských osadách.

Priatelil sa so všetkými dobrými ľuďmi. Aj oni s ním. Ak poprosil o knihu, ľudia mu ju bezpochyby dali. V temných končinách roznášal svetlo. Ako to už býva, dobrí ľudia majú ťažký život. Matej ho bezpochyby mal. Tým, že bol taký utrpený životom, miloval lásku, radosť a vedel byť aj šťastný. Tešil sa z hocijakej maličkosti, z každej darovanej knihy. Nezaujímal sa o slávu. V ľuďoch hľadal priateľstvo, ochotu a šťastie.

Často hovorieval: „Nemám nič, nežiadam nič.“ Pri svojej slepote videl oveľa viac ako mnohí cez veľké okuliare. Knihy videl srdcom, nie očami.

• Plné texty Mateja Hrebendu
• Záznam o narodení a krste v matrike v matrike ECAV Rimavská Píla

• Vlastný životopis Mateja Hrebendu na webe Zlatého fondu SME
• Životopis na osobnosti.sk