Maroš Bančej

Maroš Bančej sa narodil v Michalovciach, kde aj získal stredoškolské vzdelanie na gymnáziu Pavla Horova. V rokoch 1979 - 1984 študoval na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Po jej skončení pracoval krátky čas ako robotník - murár, v 1984 - 1985 pracoval vo VÚKI (Výskumný ústav káblov a izolantov) ako výskumný pracovník. V období 1986 - 1987 sa ocitol v robotníckej profesii ako bezpečnostný technik v Slovnafte a v 1988 - 1989 sa stal učiteľom v Sládkovičove.

Po Nežnej revolúcii v 1990 nastúpil na redaktorské miesto v časopise Dotyky, kde postúpil na miesto šéfredaktora a pracoval tam skoro desať rokov, čím sa stalo, že mal určujúci vplyv na témach aj obsahu časopisu.

Medzi 1994 - 1997 mal ako paralelné zamestnanie funkciu šéfredaktora vo vydavateľstve ARS-LITERA. Medzi 1993 - 1997 sa v úlohe autora a moderátora podieľal na realizácii televíznej relácie "900 sekúnd o knihách". Od roku 1999 pracoval v Slovenskom rozhlase, potom prešiel na pozíciu šéfredaktor Rádia Devín - kultúrneho okruhu verejnoprávneho média. Z RTVS odišiel pracovať do Národného osvetového centra. Maroš Bančej skončil svoju púť životom po vážnej chorobe 17. júla 2019[3].

Maroš Bančej začal publikovať svoju tvorbu vo veku devätnástich rokov. Koncom 80. rokov sa už stal básnikom, ktorého uverejňovali v renomovaných médiách, akými boli Literárny týždenník a Dotyky. Jednalo sa, napríklad, o diela „Načo sú nám rodičia”, „Moje najmilšie verše”, „Súradnice”.

Jeho významný knižný debut „Výstrel z motyky” bol kolaboratívnym dielom troch, dnes už významných, básnikov: Joža Urbana, Jána Litváka a samotného Maroša Bančeja. Jedná sa o trojzbierku textov pesničiek v žánri pop-music. Výstrel z motyky má svoj podtitul „Správa o prievane”. Tento debut sa hodnotí ako básnický manifest jednej generácie mládeže, ktorý majú vystihovať Bančejove verše „vôbec nebaví / že máte o nás obavy / či skončíme či neskončíme / dobre"[4].

V poradí druhá samostatná básnická zbierka „Príliš tesná koža” je z roku 1995. Treťou bola „Vampiriáda”, ktorá sa vymyká z bežnej slovenskej produkcie netradičným výberom démonologických a hororových tém. Štvrtou a zároveň poslednou básnickou zbierkou je „Opičí cirkus” (2016).

• Litcentrum
• Literárny týždenník