Márnomyseľnosť
Márnomyseľnosť (iné názvy: márnivosť, namyslenosť, samoľúbosť, domýšľavosť; nespisovne ješitnosť; zriedkavo vysokomyseľnosť, primadonskosť; najmä v spojení s pohŕdaním inými pýcha, velikášstvo, expresívne nadutosť, nafúkanosť, horedžanosť, horenososť, napuchrenosť, bohorovnosť; najmä v spojení s dávaním to pocítiť iným povýšenosť, povýšeneckosť, povznesenosť, nadradenosť, superiórnosť, suverénnosť, suverenita, vystatovačnosť, vypínavosť, panština; v spojení s bezočivosťou spupnosť, arogancia, arogantnosť) je preceňovanie svojich schopností (vnímané ako záporná vlastnosť); vlastnosť človeka, ktorý sa preceňuje.
Opakom pýchy je pokora.
Pýcha v náboženstve
U kresťanov jedna z nerestí, je na prvom mieste zo siedmich hlavných hriechov.
V Starom zákone pýchou označovali niečo čo sa vzdúva, prekypuje, v prenesenom zmysle slova všetko, čo je drzé, namyslené, naduté; v prípade človeka, ktorý sa robí väčším, významnejším, než v skutočnosti je.
Apoštol Pavol videl pýchu ("vychvaľovanie sa" znalosťou Zákona a skutky spravodlivosti) ako charakteristický rys judaizmu a najvlastnejší skutok nevery Židov. Písal, že Evanjelium vylučuje pýchu (Rim 3, 27), lebo učí, že všetci ľudia sú hriešni, preto nemôžu dosiahnuť spravodlivosť vlastnými silami - to musí človek hľadať u Krista a prijímať ju ako dar skrz vieru v neho.
Pýcha je podľa kresťanských teológov priamou vzburou proti Božej svätosti a jeho zvrchovanosti. Význačným rysom biblickej zbožnosti je názor o pýche ako o koreni hriechu. Neposlušnosť a pýcha, ktoré si prisvojujú slávu a česť, ktorá prináleží jedine Bohu, je podstatou hriechu.
Filozofia
- Grécke učenie považuje pokoru za cnosť a pýchu odsudzuje.
- Aristotelov vysokozmýšľajúci človek vedel oceniť svoje vlastné kvality, ináč by ho považovali za slaboduchého.
- Podobne stoickí filozofi hlásali vlastnú mravnú nezávislosť a rovnosť s Diom.
- Lao-c’: Bohatstvo a postavenie plodia pýchu, pýcha vyvoláva pohromu.[1]
Referencie
Pozri aj
Iné projekty
