Mária Lujza Hesensko-kasselská

Mária Lujza (vľavo) so svojimi deťmi

Jej otcom bol landgróf Karol I. Hesensko-kasselský a matkou Mária Amália Kurónska, mala šestnásť súrodencov. Jej bratom bol aj švédsky kráľ Frederik I.. Jej prarodičmi z otcovej strany boli Viliam IV. Hesensko-kasselský a Hedviga Žofia Brandenburská. Z matkinej strany to boli Jacob Kettler, vojvoda kuronský, a Lujza Šarlota Brandenburská.

Dňa 26. apríla 1709 si vzala Jána Viliama Frisa, princa oranžského.[1] Bol najstarším žijúcim synom Henricha Kazimíra II., nasavsko-dietzského princa a Henriety Amálie Anhaltsko-desavskej. Jeho titul zdedil v roku 1702 Viliam III., princ Oranžský, vďaka jeho príbuznosti s Frederikom Henrikom a Viliamom I. zvaným Tichým.

Za ich zasnúbenie pravdepodobne mohla skutočnosť, že Jána Viliama sa viackrát pokúsili zabiť jeho nepriatelia usilujúci o titul princa oranžského. Jeho matka Henrieta Amália preto rýchlo začala hľadať vhodnú nevestu pre svojho syna, ktorá by bola s kráľovským rodom spriaznená bližšie než on. Na uváženie tu bolo niekoľko dievčat, týždeň po ceste do kniežatstva Hesensko-Kasselského sa ale Ján Viliam zasnúbil práve s Máriou Lujzou. Vtedy mala Mária dvadsať rokov a všeobecne sa o nej nehovorilo ako o krásnej dáme. Mala vraj príliš tvrdé črty a nepekne vystupujúci nos.

Napriek tomu sa Mária Lujza a Ján Viliam vzali a krátku dobu spolu boli šťastní až kým sa Ján náhodou utopil v roku 1711, krátko pred narodením ich druhého dieťaťa.

Vzhľadom k tomu, jej manžel zomrel zatiaľ čo ona bola tehotná, jej syn Viliam zdedil titul princ oranžský už šesť týždňov po narodení.[2] Ako regentka úspešne vládla až do roku 1731, hoci bola v týchto veciach neskúsená. Za svojej vlády zažila niekoľko prírodných katastrof, ako bolo niekoľko zlých zberov za sebou alebo tuhé zimy. Rýchlo si získala aj obľubu obyvateľstva. Bola známa svojou inteligenciou a láskavosťou. Veľkým problémom doby boli aj parazity z Ďalekého Východu ničiace hrádze. Na ich opravy bolo treba veľa peňazí a zvýšenie daní v Haagu nebolo možné, preto prišla osobne za americkým generálom, ktorý bol práve v Holandsku.[3] Pri odchode už vlastnila veľkú sumu peňazí a išlo s ňou aj niekoľko dobrovoľníkov na opravy hrádzí.[3]

Po návšteve Francúzska v roku 1736 udržiavala korešpondenciu s náboženským a sociálnym reformátorom Mikulášom Ľudovítom Zinzendorfom. Sama bola veriaca a poskytovala útočisko prenasledovaným protestantom, ktorí utekali pred Habsburgovcami. Dokonca, aj napriek odporu svojho syna Viliama, dovolila veľkej skupine Moravanov usadiť sa v kniežatstve.

Svojmu synovi dohovorila sobáš s Annou Hannoverskou. Sama sa s ňou stretla ale iba niekoľkokrát za život, pretože žila vo svojom vlastnom dome v ústraní od zvyšku rodiny.

Od roku 1759 až do svojej smrti v roku 1765 bola regentkou za mladého vnuka Viliama V. Ešte pred ňou túto funkciu vykonávala jej nevesta, Anna Hannoverská a po Márii jej vnučka Karolína.

Bola vdovou 54 rokov a zomrela 9. apríla 1765 v Leeuwardene.[1] Prežila aj svojho vlastného syna o štrnásť rokov.