Libanonská občianska vojna

Politická situácia v Libanone bola veľmi zložitým vyvážením síl medzi moslimami a maronitským kresťanmi. Problematické usporiadanie etník riešila ústava z roku 1926 z čias, keď bol Libanon francúzskym mandátom. Táto ústava zaručovala, že prezidentom bude maronitský kresťan, predsedom parlamentu ší'itský moslim a premiérom sunnitský moslim. Po vyhlásení nezávislosti (1943) bola situácia v Libanone priaznivá a vďaka hospodárskemu rastu bolo označované ako "Švajčiarsko orientu." Moslimská populácia však smerovala skôr k arabskej Sýrii a napätie a nepokoje sa takmer zmenili na občiansku vojnu. Maronitský prezident Kamil Šamún ich zažehnal tým, že v roku 1958 požiadal o intervenciu americké vojská.[1]

USA poslalo 5400 mužov, ktorí však do bojov nezasiahli. Situácia sa upokojila, keď prezidenta Šamúna 15. júla 1975 nahradil hlavný armádny veliteľ, generál Fuád Šehab.^{[chýba zdroj]}

Príčiny

V dôsledku vzniku Izraela, šesťdňovej a jomkipurskej vojny, bol Libanon nútený prijať veľké množstvo palestínskych Arabov, čo spôsobilo značné demografické zmeny. Vďaka tomu sa nakoniec pôvodne dominantní maronitskí kresťania stali menšinou.[1] Koncom 60. rokov došlo k strate kontroly nad južným Libanonom, kam sa po Čiernom septembri v Jordánsku presunula Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP), odkiaľ útočila na Izrael.[2]

Približné rozdelenie Libanonu v roku 1976

Otázka palestínskych utečencov sa stala hlavným sporom medzi maronitskými kresťanmi, združenými do Falangistickej strany na strane jednej, a moslimami na strane druhej. V roku 1975 vláda stratila kontrolu nad štátom a zámienkou k vypuknutiu občianskej vojny sa nakoniec stal útok na autobus plný palestínskych Arabov.[2]

3. septembra 1975 boje medzi kresťanmi a moslimami prerástli do občianskej vojny. Moslimovia žiadali väčší podiel na riadení štátu, v čom ich podporili aj radikáli z OOP a Hizballáhu. Premiér Rašíd Kárámi nasadil armádu až 9. septembra. Počas bojov zahynulo 9 000 ľudí a 20 000 bolo ranených.^{[chýba zdroj]}

O rok neskôr sa do vojny zapojila Sýria, ktorá do krajiny vyslala na žiadosť prezidenta niekoľko desiatok tisíc vojakov. Hoci pomáhala falangistom, tí sa proti nej nakoniec obrátili pre jej bočný úmysel posilniť svoju pozíciu na Blízkom východe.[2]

22. novembra 1976 libanonský prezident Sulejman Franžié vyhlásil prímerie sprostredkované Sýriou obsahujúce 3. body: okamžité zastavenie paľby; hospodárske a sociálne reformy a nová definícia libanonsko-palestínskych vzťahov.^{[chýba zdroj]}

Libanon bol naďalej veľmi rozdelený, pričom juh krajiny bol ovládaný teroristickými skupinami (Amal, OOP, Fatah, atp.) a hlavné mesto Bejrút bolo rozdelené na moslimskú a kresťanskú časť.[2]

V Izraeli sa ozývali hlasy, že by mali byť podniknuté rázne opatrenia proti teroristickým útokom na severe krajiny. Ako zámienka sa nakoniec našiel útok na izraelského veľvyslanca Šlomo Argova v Londýne, ku ktorému došlo 3. júna 1982.[4]

V druhé polovici 80. rokov dochádzalo naďalej k eskalácii konfliktov, za ktorými stál Hizballáh. Dochádzalo k bombovým útokom samovražedným atentátom. Obdobie 80. rokov sa tiež označuje ako obdobie chaosu, kedy v krajine pôsobilo na 40 teroristických organizácií, mala dve vlády a žiadneho prezidenta.[5]

23. októbra 1983 Slobodné islamské revolučné hnutie zaútočilo na americké a francúzske veliteľstvo medzinárodných mierových síl v Libanone. Útok zabil 230 vojakov pechoty USA a 58 francúzskych výsadkárov.

20. septembra 1984 si bombový útok na veľvyslanectvo USA v Libanone vyžiadal 6 obetí. Výbuch zranil aj amerického a britského veľvyslanca.

Od roku 1986 prešli palestínske utečenecké tábory pod správu Libanonu, Jásir Arafát preto požiadal Izrael o pomoc.

1. júna 1987 pri atentáte zomiera libanonský premiér Rašíd Kárámí. 5. septembra 1987 po izraelskom bombardovaní utečeneckého tábora v Sidone ostalo 50 mŕtvych. 6. mája 1988 vypukli boje medzi znepriatelenými šiítskymi skupinami Amal a Hizballáh. Boje ukončili 27. mája sýrske jednotky. 7. júla 1988 odštiepenecká skupina al Fatáh začala útok na tábor Buaj al-Barajnoch pri Bejrúte s cieľom oslabiť Arafátov vplyv. 27. augusta 1988 sa dostal južný Berjút pod kontrolu sýrskych jednotiek. 14. marca 1989 v Bejrúte vypukli boje medzi armádou a moslimskými jednotkami, ktoré tak reagovali na blokádu prístavov pod ich kontrolou.

Za ukončenie občianskej vojny sa pokladá tzv. Taífska dohoda, ktorá bola z popudu Ligy arabských štátov uzatvorená 22. októbra 1989 v Saúdskej Arábii.[5]

22. novembra 1989 pri výbuchu zomrel libanonský prezident René Mouwald, len 17 dní po zvolení 24. novembra 1989 zvolili za prezidenta Eliasa Hrávího.

1. mája 1991 sa odzbrojením drúzskych a kresťanských jednotiek oficiálne skončila občianska vojna, ktorá si vyžiadala 150 000 obetí. Libanon podpísal dohodu o spolupráci so Sýriou.

25. júla 1993 začína Izrael ofenzívu proti Hizballáhu. 13. septembra 1993 Izrael a OOP podpísali mier.

V máji 1996 Izrael začal operáciu Ovocie hnevu.

V roku 1998 sa prezidentom stal prosýrsky orientovaný Emil Lahaud.

V roku 2000 Izrael odchádza z južného Libanonu, v roku 2001 Sýria znižuje počet jednotiek.

14. februára 2005 pri atentáte zomiera Rafík Haríri.

26. apríla 2005 Sýria odchádza z Libanonu.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Libanonská občanská válka na českej Wikipédii.