Lama vikuňa

Absolútna výška týchto zvierat je 130 cm. Výška v kohútiku je 100 cm. Horná strana tela je pokrytá svetlohnedou vlnou, spodná časť tela je biela. Anatomickou zaujímavosťou sú rezáky, ktorá dorastajú po celý život, podobne ako hlodavcom.

Vikune sa podobajú na huanako, sú ale menšie a svetlejšie, s červeno žltkastým sfarbením.

Vikuňa je zároveň národným zvieraťom Peru a je aj v národnom erbe.

Vikuňa pri sopke Chimborazo v Ekvádore

Už Inkovia sa starali o prísnu ochranu vikúň. Jednoduchému ľudu bolo poľovanie na vikune zakázané. Iba v určitý čas sa na príkaz vládcov smeli niekoľkotisícové skupiny Indiánov spojiť a ako honci obkľúčiť celé územia obývane čriedami vikúň. Nahnali tieto zvieratá k skalným stenám, kde ich uzavreli, ostrihali a znova pustili na slobodu. Pritom zabili niekoľko nadpočetných samcov na kožuchy a kožu. Na základe takéhoto počínania si mohli Inkovia zhotovovať odev z kvalitnej vlny bez toho, aby ohrozili stavy týchto zvierat.

Aj napriek španielskej kolonizácií si vikune uchovali pevnú pozíciu medzi ostatnými zvieratami. Dôvodov bolo viac. Bola to najmä ich svetoznáma, vysoko cenená jemná vlna a ich jemné mäso, ktoré táto lovná zver poskytovala. Po tristo rokoch ustavičného zmenšovania sa populácie, osloboditeľ južnej Ameriky, Simón Bolívar, tesne po skončení bojov o nezávislosť v roku 1825 vydal pre Peru a Bolíviu nariadenie na ochranu vikúň. Toto nariadenie povoľovalo iba jednu obmedzenú poľovačku na tieto zvieratá a bol to prvý zákon týkajúci sa ochrany zvierat v postindiánskej Amerike. O tom, že tento zákon nemal veľký účinok svedčí aj fakt, že bol vládou v Peru, Bolívii, Argentíne a Čile mnohokrát sprísnený. V ďalekej a rozľahlej andskej krajine sa však od stráží nedalo veľa očakávať. Kožuchy a deky z vikunej vlny sú obľúbené nielen u domorodcov ale aj u turistov. Tak pokračuje neobmedzené poľovanie až do dnešných čias. Iba v národnom parku Sajama v Bolívií a Cutervo v Peru nájdu vikune bezpečné útočisko pred prenasledovaním.

Vlna je obzvlášť jemná a hustá. Množstvo vlny, ktorú pri strihaní poskytujú predstavuje 200 g, s priemerom vlákna 12 – 13 μm a je tak najdrahšou vlnou na svete. Dnes sa na svete nachádza asi 350 000 týchto zvierat (podľa iucn). Obchodovanie s vlnou je však prísne kontrolované.

Stará indiánska metóda získavania vlny je mimoriadne šetrná a ohľaduplná. V dnešnej dobe sa na niektorých farmách opäť začína uchytávať a využívať. V roku 1919 chytil hlavný peruánsky vlastník asi 30 vikúň a umiestnil ich na svoju veľkú farmu v pohorí nad jazerom Titicaca, ktorá bola obklopená kamennými stenami. Vikune sa tu veľmi dobre rozmnožovali a po desiatich rokoch sa stádo rozrástlo na takmer 5 000 jedincov. Žili úplne voľne na rozsiahlych plochách farmy. Wolf Herre a Herbert Wendt mali to potešenie ich pozorovať a o nich aj referovať. Každoročne je podľa indiánskych zvykov určité množstvo zvierat naháňaných do ohrád, odchytených s lasom, zhodených na zem a ostrihaných. Potom sa ohrady opäť otvoria a zvieratá sú opätovne vypustené do polodivého prostredia. Už po 200 metroch sa upokoja. Rodiny sa navzájom ponachádzajú a odchádzajú na svoje pastviny.[2]

Ich hlavnou potravou sú trávy a byliny. Pre vikune, ako jediné žijúce kopytníky, ktorým rezáky pravidelne dorastajú podobne ako hlodavcom, je správna výživa veľmi dôležitá. Potrebujú totiž tvrdé rastliny, aby sa tak tieto rezáky pravidelne obrusovali. Ako píše Cardozo „Ich životný priestor sú rokliny Kordilier, kde sa tvoria močiare, kde si každé dva dni môžu uhasiť svoj smäd. Tu nájdu aj zástupcov čeľade lipnicovité a niekoľko druhov kavyľov (Stipa ichu) chladných Ánd. Nájdeme tu tiež na zemi sa plaziace skalné ruže, tvrdé trávy, mach a lišajníky na skalách.“ Dá sa povedať, že územie vikúň sa nachádza pod hranicami večného snehu (medzi 4 800 a 5 500 m n. m.) a nad 3 000 m n. m..

V súčasnosti je jej územie výskytu menšie ako u huanako a vyskytuje sa v andskej vysočine v nadmorskej výške od 3 800-5 500 m n. m. Ich optimálne prostredie sa nachádza medzi 4 200-5 000 m n. m. . Z toho dôvodu je rozšírené tvrdenie, že vikune sú výhradne vysokohorské zvieratá. Praveké nálezy však dokazujú, že ich domovom boli aj vzdialené a nižšie položené roviny a pampy. Podľa týchto údajov tak osídľovali aj stepi v oblasti Buenos Aires. Dá sa predpokladať, že vikune žijúce na juhoamerických rovinách, boli vytlačené ostatnými voľne žijúcimi zvieratami ako huanako či niektorými zástupcami čeľade jeleňovitých. V takejto konkurencii neboli schopné sa presadiť a vrátili sa do vyššie položených oblastí, na ktoré boli aj fyziologicky lepšie prispôsobené.

Svetom vikúň sú teda peruánske vysoko položené stepi. Simon je zástancom názoru, že pôvodné územie najchudších a najmenších amerických tiav bolo široké viac ako 2 000 km, a to od juhu Ekvádoru až po severnú časť Čile a severovýchod Argentíny. Vniknutie ľudí a ich dobytka do kráľovstva vikúň malo za následok, že tieto sa z oblasti Ekvádoru, Čile a Argentíny takmer úplne vytratili.

Vikune obývajú oblasti Peru, Bolívie a Argentíny. Najčastejšie žijú v malých skupinkách, ktoré sú tvorené jedným samcom a tromi samicami. Sú to striktne teritoriálne zvieratá. Majú svoje denné (pastevné) a nočné (odpočinkové) teritóriá.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Vicuña na anglickej Wikipédii a Vikunja na nemeckej Wikipédii.

• Lama

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lama vikuňa
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Lama vikuňa

• Bayly, Andres and Enrique Pasquel. Privaticemos las vicuñas
• Viva Vicuña: Light & Shadow documentary film about Vicuñas in the Andes