Kronika z Monemvasie

Prvé strany opisujú obdobie cisárov Justiniána I. a Maurikia, teda dobu, kedy Avari prelomili dunajskú hranicu a dobyli významné byzantské mestá na Dunaji, ako Syrmion, Anchialos, Viminakion a Singidunum. Dospelo sa k záveru, že autor tejto časti kroniky čerpal poznatky z diel spisovateľov ako Theofanes, Theofilaktos Simmokates, Meandros Protektor či Prokopios.^{[chýba zdroj]}

Dôveryhodnosť druhej kroniky je predmetom sporov, pričom neexistuje žiaden iný zdroj z danej doby, ktorý by tieto tvrdenia potvrdil, alebo vyvrátil. Opisuje vpád útočníkov (Avarov) na Peloponéz a jeho dôsledky.

Táto časť v podstate hovorí, že slovanské kmene Ezeritov a Milingov vyvraždili a vyhnali z Peloponézu väčšinu Grékov a usadili sa tu. Existujú dôkazy o masívnom príchode Grékov do gréckych oblastí Itálie. Na základe tohto spisu nemecký historik Falmerayer predložil hypotézu, že moderní Gréci nie sú potomkovia tých starovekých, ale helenizovaní Slovania. Proti sa postavili filhellénski vedci, ktorí kroniku spočiatku brali ako fikciu zo 16. storočia. To sa zmenilo v roku 1905, keď sa v Drážďanoch našla marginália kesarského biskupa Aretha, ktorá opisuje dané udalosti takmer rovnako. Arethas žil v rokoch 848-932 a predpokladá sa, on bol autorom pôvodného textu druhej časti kroniky Monemvasie.

V druhej knihe sa hovorí o založení mesta Monemvasia, kam sa uchýlili peloponézski Gréci. Niektoré pasáže z nej sa dajú označiť za zveličené. V kronike sa píše, že Slovania osídlili celý Epirus, Tesáliu, Eubóju a južné Grécko, čo nie je pravda, nakoľko Gréci sa udržali na pobrežných oblastiach Epiru a Tesálie, ďalej zostali v južnom Grécku a Slovania sa v Eubóji nikdy neusadili. Nie je pravda ani to, že Slovania obsadili celý Peloponéz, nakoľko celá východná a južná časť ostala osídlená Grékmi. Toto na niektorých miestach kronika potvrdzuje, no inde zas tvrdí, že Slovania boli všade.

Filhelénski historici sa však pridŕžajú tretej knihy z Monemvasie, kde sa hovorí o porážkach Slovanov, ako aj o ich presídľovaní. V tejto knihe, a tiež v iných prameňoch sa píše, že keď boli Slovania porazení, boli presídľovaní do Anatólie a z východu sem prišli tiež noví grécki osadníci. Toto možno s istotou potvrdiť, nakoľko existujú správy o masívnej gréckej rekolonizácií Peloponézu; konkrétne sem prišli Gréci z južnej Itálie (medzi nimi aj potomkovia tých, čo z Peloponézu odišli), Anatólie a Cypru. Podľa týchto dôkazov možno povedať, že Gréci sa na Peloponéze stali opäť väčšinovým obyvateľstvom. Slovania, ktorí tu ostali, boli pogréčťovaní.

Dôkaz o kontinuite Grékov na Peloponéze je aj spis cisára Konstantina Porfyrogennetha, ktorý opisuje peloponézske udalosti z 9 storočia, pred porážkou miestnych Slovanov pri Patrase. Cisár píše, že predtým, ako Slovania zaútočili na Patras, olúpili dediny svojich susedov, Grékov, pričom autor tu použil termín Grekos na označenie etnického Gréka. To znamená, že na západnom Peloponéze existovalo početné grécke obyvateľstvo. V tretej kronike sa ďalej píše o vybudovaní miest a zavedení cirkevnej správy pod správou Patrasu. Mnohí etnickí Gréci prišli do Grécka z oblastí, ktoré Byzancia neskôr stratila, ako Sicília, Egypt, či iné, ázijské územia.

Ďalšie neskorostredoveké pramene hovoria o masívnej migrácií v 13 storočí medzi Grékmi z Konštantinopola, Anatólie a Grécka. Grécko sa teda počas viacerých etáp opäť osídlilo etnickými Grékmi, čo nakoniec potvrdzuje aj nedávna DNA analýza gréckeho národa. Robili ju talianski vedci Paolo Menozzi, Luigi Luca Cavalli-Sforza a Alberto Piazza, a zistilo sa, že slovanské gény má menej ako 12% moderných Grékov a že je tu evidentné výrazné spojenie medzi antickými a modernými Grékmi. Tento dôkaz zároveň čiastočne potvrdzuje základné fakty z druhej kroniky z Monemvasie a potvrdzuje aj grécku rekolonizáciu Grécka v stredoveku. Slovanská invázia však neznamenala kompletné vyhladenie Grékov, naopak mnohé grécke dediny existovali, pričom pravdepodobne platili Slovanom tribút. Existovali aj zmiešané dediny a niekoľko Grékov sa takýmto spôsobom slovanizovalo. Dodnes však na Peloponéze žijú okrem Grékov aj potomkovia Slovanov, ktorí sa od južných Grékov odlišujú svetlými vlasmi, často zelenými očami a svetlou farbou pleti. Mnoho dedín na Peloponéze má slovanské meno (napr. Zigovisti, Zatuna). Kronika zároveň hovorí, ako sa niektorí Gréci schovali do hôr v kraji Tsakonia. Títo Gréci tu žijú dodnes a hovoria archaickým jazykom, tsakonskou gréčtinou.