Kráľovský dvor (Uhorsko)

Uhorský kráľovský dvor bol systém ústredných inštitúcií v správe a súdnictve stredovekovekého Uhorska, ktorý vznikal a postupne sa menil v priebehu 10.-15. storočia. Obsahovo sa pôvodný uhorský kráľovský dvor nelíšil od centrálnej správy veľkomoravskej ríše a obsahoval tie isté funkcie .[1] Definitívny zánik uhorského kráľovského dvora ako samostatného celku prinieslo začlenenie Uhorska do Habsburgskej monarchie po roku 1526. Ani táto skutočnosť ale neznamenala zánik všetkých jednotlivých funkcií.

Panovník

Na čele Uhorského kráľovstva stál panovník - od roku 1000/1001 s titulom kráľ. V prvých rokoch existencie sa nástupnícky systém v Uhorsku riadil princípom seniorátu, neskôr sa presadila primogenitúra. Približne od 15. storočia bolo Uhorsko stavovskou monarchiou a kráľ čiastočne volenou funkciou. Presadili sa idea svätoštefanskej koruny a o organické učenie o štáte.[1]

V osobe panovníka sa v najstaršom (ranofeudálnom - patrimoniálnom) období sústreďovala všetka najvyššia zákonodarná, výkonná a súdna moc. Prví Arpádovci vydávali kráľovské dekréty, z ktorých najznámejšie sú dekréty sv. Štefana, dekréty sv. Ladislava a dekréty kráľa Kolomana. Kráľovská moc postupom času upadala a v 15. storočí s nástupom stavovskej monarchie prešli zákonodarné právomoci na stavovský snem a panovník "zákony" iba promulgoval.

Kráľovská rada a kráľovská kancelária

Výkonnú moc vykonávala taktiež kráľovská rada, ktorá však v najstaršom období mala najmä poradnú funkciu. Pôsobili v nej najvplyvnejší veľmoži a najvyšší cirkevní hodnostári. S úpadkom patrimoniálnej formy štátu sa kráľovská rada osamostatnila a posilnili sa jej právomoci. Jej cieľom bola ochrana záujmov šľachty. Za vlády Anjouovcov sa kráľovská rada de facto rozčlenila na dve. Širšia kráľovská rada vykonávala zákonodarnú moc a užšia kráľovská rada poradnú právomoc. Za vlády Bela III. vznikla kráľovská kancelária, ktorá sa taktiež podieľala na výkonnej moci. S postupným oslabovaním moci panovníka naopak rástla moc kráľovskej rady a kancelárie. Najväčší význam mala kráľovská rada v období interregna, kedy disponovala všetkými panovníkovými právomocami.

Osobitní kráľovskí úradníci

Okrem kráľovskej rady výkonnou mocou disponovali aj individuálni kráľovskí úradníci. Pôvodne súkromné funkcie dvorských hodnostárov kráľa postupom času nadobudli verejnosprávny charakter a takisto sa zmenili na reprezentantov šľachty. Ako celok bývali títo funkcionári nazývaní skutočnými barónmi krajiny (veri barones regni). Mali osobitné postavenie na kráľovskom dvore, boli právne odčlenení. Niektoré z funkcií nemali priame výkonné právomoci na chod krajiny, avšak ich držba bola i tak vecou cti.

Medzi pôvodných siedmich skutočných barónov krajiny patrili:[1]

  • palatín - nádvorný špán (maď. ispán)/župan
  • krajinský sudca - pôvodne zástupca palatína a hospodársky úradní, neskôr získal súdne právomoci
  • taverník (od 12. storočia) - pôvodne hospodárska, neskôr sudcovská právomoc
  • hlavný stolník (dapiferorum regalium magister)
  • hlavný čašník (pincenarum regalium magister)
  • hlavný komorník (cubiculariorum regalium magister)
  • hlavný povozník (agasonum regalium magister)

V neskoršom období vznikli i ďalšie úrady

Ďalšími funkciami na kráľovskom dvore boli kráľovský dverník (janitorum regalium magister), kráľovský mečník a kráľovský poľovník, ktorí mali na starosti zložky dvorníckeho obyvateľstva a zabezpečovali jeho činnosť.

Po nástupe Anjouovcov na uhorský trón došlo k reorganizácii kráľovského dvora a prišlo k oddeleniu ústrednej štátnej správy od dvorskej správy. Osadenstvo dvora dostalo novú štruktúru zo západných kráľovstiev. Na čele kráľovského dvora stál hlavný dvormajster (curiae regiae magister). Hierarchia kráľovského dvora bola nasledovná:

  • kráľovskí komorníci (cubiculari regii) – dôverníci kráľa, veľmoži
  • gardisti (aulae regiae milites) – šľachtici, ktorí tvorili čestnú kráľovskú stráž, v období vojen telesnú stráž
  • dvorania (aulici regii, aulae regiae familiares) – šľachtici v trvalej službe na kráľovskom dvore, využívaní pre jednorazové potreby kráľa a kráľovskej rodiny
  • pážatá (iuvenes aulae regiae) – deti veľmožov, ktoré sa tu pripravovali na úlohy, ktoré preberali v dospelosti. Na turnajoch sa využívali ako panoši, zbrojnoši.
  • tajomníci a notári (secretarii et notrarii regii)
  • osadenstvo kráľovskej kaplnky – kapláni (capelanii)

V tejto podobe sa kráľovský dvor zachoval až do polovice 16. storočia, keď zanikol smrťou Jána Zápoľského.

Okrem uhorského kráľovského dvora existoval aj dvor uhorskej kráľovnej (reginatus), ktorý okrem palatína obsahoval všetkých funkcionárov ako dvor kráľovský.

Referencie
  1. MOSNÝ, Peter; LACLAVÍKOVÁ, Miriam. Dejiny štátu a práva na území Slovenska I. 2. vyd. Bratislava : Wolters Kluwer, 2015. ISBN 978-80-8168-326-8. S. 134.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.