Kopanický rybník

Moderštôlniansky tajch sa po prvýkrát uvádza v mapovom podklade Adama Artnera v roku 1737 , je tiež možné že bol postavený na báze staršieho malého tajchu z 17. storočia v Hodrušskej hornatine ako majetok ťažiarskej spoločnosti Gerod. Tajch je v povodí Richnavského (Voznického) potoku v prírodnej kotline medzi vrchmi Banište, Makovište a výbežkami Hrbu a Valov, je teda okrem výtoku z hrádze jazera (extrémne hlboko zarezanou dolinkou) úplne obkolesený vrchmi. Pred ľudskými aktivitami sa na mieste tajchu nachádzal pravdepodobne močiar.

Presný rok vybudovania tajchu ani jeho projektant nie je známy; menší predchodca tajchu mohol byť vybudovaný spolu s dnes už nefunkčnými tajchmi Henrik a Stredná Jasenová vo vedľajšej Kohútovskej doline, ktoré patria do povodia Hodrušského potoka, už počas prevádzky ťažiarstva Gerod.
Prvé zmienky o baníctve na okolí Kopaníc sú z prvej polovice 16. storočia v súvislosti s ťažiarstvom "Gerode". Vtedajšia banícka, vápennícka a uhliarska osada je uvádzaná tiež pod menom "Gerod/Gerode". Nástupca ťažiarstva Gerod, ťažiarstvo "Moderstollen" začína svoju prevádzku pravdepodobne v druhej polovici 17. storočia.

Tajch "Moderstolln" zakreslený Mathiasom Zipserom na generálnej mape revíru z roku 1747 je menší ako dnešný, podobne ako na nákrese Jozefa Nittmanna z roku 1790. V tomto roku mal Moderštôlniansky tajch riešené zásobovanie vodou z juhu potôčikom od štôlne Michal a od juhozápadu potôčikom od šachty Moder., zo strany Richnavskej doliny ho už v roku 1739 napájal Moderštôlniansky zberný jarok

Ďalšie zmienky o Moderštôlnianskom tajchu sú z rokov 1850 a 1883 v súvislosti so značným zvyšovaním hrádze o niekoľko metrov a teda aj objem zadržiavanej vody sa výrazne zväčšil. V roku 1883 sú už na generálnej mape revíru nakreslené oba dnes známe zberné – prívodné jarky. Boli vybudované pravdepodobne súbežne so stavbou a riešením problematiky zberných jarkov Richňavských nádrží v období rokov 1740 – 1790. Po zvýšení hrádze Moderštôlnianskeho tajchu v roku 1850 sa dokonca nivó konca Moderštôlnianskeho zberného jarku dostávalo sezónne pod úroveň maximálnej hladiny tajchu (625 m n. m.). Kvôli tomu muselo byť vybudované zaujímavé technické riešenie uzatvárania jarku v štôlni zasahujúcej pod korunu hrádze. V takýchto prípadoch sa vody jarku prepúšťali priamo do stúp na dne výtokovej dolinky.

Ťažiarstvo Moder s rovnomennou šachtou neďaleko tajchu a mnohými štôlňami v okolí zbankrotovalo v roku 1862, bane na zlato a striebro prebral štátny banský Erár, ale už v roku 1902 bane erár definitívne zavrel. Šachta Moder bola zasypaná, stupy pod hrádzou boli prerobené na pílu s vodným pohonom, ale aj táto zanedlho skrachovala.

Tajch Moder zachytával zrážkové vody z vlastného malého povodia obmedzeného vrchmi Šípovej, Makovišťa a výbežku Hrbu na hrane rozvodia Kohútovského a Richnavského potoka. Pod dnovým výpustom tajchu boli na malom priestore umiestnené dve stupy ťažiarstva Moderštôlňa.

Hneď za stupami sa dolinka tesne zoviera medzi veľmi strmé svahy Banišťa a Makovišta a potôčik následne strmo spadá úzkym kaňonom do Richňavskej/Voznickej doliny, kde sa spája s Richňavským potokom. O technickom vybavení stúp toho času nie je dostatok informácii, podľa murovaných pozostatkov základov a starých plánov je zrejmé, že išlo o dve samostatné žľabmi prepojené budovy, pravdepodobne vystrojené stupnými tĺkmi a šľamovňou, teda prevádzkou na oddelenie čiastočiek rudy od jaloviny pomocou vodného prúdu. Podľa niektorých zmienok bolo strojné vybavenie stupy moderné : celoželezné kalifornské stupy. Ťažiarstvo Moderštôlňa malo k dispozícii ešte niekoľko ďalších stúp vo vedľajšej Kohútovskej doline, ktoré však majú s tajchom len nepriamu súvislosť.

Po roku 1930 desiatky rokov neudržiavaný tajch odkúpil od štátu miestny obyvateľ František Schulz. Nakoľko potreboval pozemok na výstavbu domu, chcel získať pastviny pre hospodárske zvieratá a ovládanie dnového výpustu hrádze sa už zrejme nedalo používať, čoskoro úzku korunu hrádze (1,5 metra) v strede jej dĺžky hlboko prekopal. Tým tajch ako jeho majiteľ vypustil na polovicu výšky pôvodnej hladiny, následkom čoho sa objem vôd tajchu zmenšil viac ako o dve tretiny. Základy Schulzovho domu vidno dodnes pod hladinou v bočnej zátoke pod chatkou patriacou MoSRZ.

V šesťdesiatich rokoch 20. storočia bola do dna prerušenia hrádze zakopaná betónová rúra pre odvádzanie vyššej hladiny a bol tu tiež vybetónovaný múrik, na ktorom stála vodná “šmýkačka” pre kúpajúce sa deti. Tajch zostal v takomto stave v správe Rudných Baní š.p. Banská Bystrica. V roku 1995 bol spolu s ďalšími trinástimi tajchami delimitovaný do správy Slovenského Vodohospodárskeho podniku š.p. Banská Štiavnica.

V roku 1996 začala generálna rekonštrukcia Moderštôlnianskeho tajchu. Ukončená bola v roku 1997 komplexným obnovením hrádze s vybudovaním bezpečnostného prepadu, spevnením a ďalšími prácami v celkovom náklade 5,03 mil. Sk (167 000 € podľa kurzu z roku 2009). Zberné jarky neboli rekonštruované. Tajch po rekonštrukcii slúži na rekreáciu obyvateľov a chalupárov, je tiež rybolovnou nádržou.

V literatúre (pozri Zdroje) sa často vyskytuje názor, že severovýchodným jarkom označovaným ako Základný sa dali vody Moderštôlnianskeho/Kopanického tajchu prepúšťať na stupy ťažiarstva Moder v susednej Kohútovskej doline a do dnes už zaniknutých tajchov Henrik a Horná Jasenová tamže. Ide však o mnohokrát opakovaný omyl, nakoľko nivó ukončenia Základného zberného jarku sa aj po rekonštrukcii tajchu nachádza cca 6 metrov nad maximálnou hladinou tajchu. Autori z nejakých dôvodov odignorovali staršiu mapovú dokumentáciu vodohospodárskeho systému, v ktorej sú vyznačené pri každom jarku smery toku vedenej vody. Zrejme tiež nevykonali základné merania v teréne. Vody Základného jarku sa dali prepúšťať do Kohútovskej doliny, ale po vytečení do tajchu Moder už mohla voda odtiecť len do Richnavskej doliny.

Typ hrádze

Zemná sypaná – heterogénna, konštrukcia a členenie hrádze je rovnaké ako pri tajchu Rozgrund alebo Dolnohodrušskom tajchu.

Tajch Moderštôlňa – hrádza s regulačným objektom – Mníchom

• Lichner et al.: Banskoštiavnické tajchy/Banska Stiavnica´s water reservoirs, Štúdio Harmony, Banská Bystrica, 1999, ISBN 80-967757-6-6
• Zborník konferencie Štiavnické Bane 2003, vyd. Bevex, Prievidza in Spravodaj č. 2 - 4/2003
• Durbák a kol.: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, zapísaných v zozname svetového dedičstva UNESCO, Štúdio Harmony, Banská Bystrica, 2004, ISBN 80-968547-4-7
• Novák, Bárta : Tajchy v okolí Banskej Štiavnice /Banska Stiavnica mining reservoirs, AB ART press, Slovenská Ľupča, 2012, ISBN 978-80-89270-72-9
• Hlavná banská kniha bane Rozália 1960-2000, rukopis, časť zápisov Františka Weissa
• Mapy uvádzané podľa ich autorov a rokov sú v zbierkových fondoch Štátneho Ústredného Banského Archívu v Banskej Štiavnici