Kodanské kritériá

Počas rokovaní s každou kandidátskou krajinou je pokrok smerom ku naplneniu Kodanských kritérií pravidelne sledovaný. Na základe toho sú robené rozhodnutia, či a kedy má vstúpiť daná krajina alebo čo musí vykonať predtým ako bude vstup možný.

Vstupné kritériá EÚ sú definované týmito troma dokumentmi:

• Maastrichtská zmluva z roku 1992 (článok 49) – geografické a všeobecné politické kritériá
• Deklarácia Európskej rady v Kodani z júna 1993, tzv. Kodanské kritériá - opisujúce všeobecné politické kritéria vo väčšej podrobnosti
  • politické
  • ekonomické
  • právne
• Rámec pre rokovania s danou kandidátskou krajinou
  • špecifické a podrobné podmienky
  • vyhlásenie zdôrazňujúce, že potencionálny nový člen nemôže zaujať svoje miesto v EÚ dovtedy, pokiaľ samotná EÚ si bude istá, že má dostatok „absorpčnej kapacity“ na to, aby sa tak stalo.

Keď sa toto dohodlo v roku 1993, neexistoval žiaden mechanizmus zaručujúci to, aby krajina, ktorá už je členom Únie dodržiavala tieto kritériá. Skutočne sa často uvádzalo, že francúzska vláda sa dopustila najväčšieho porušenia Európskej konvencie o ľudských právach tzv. Parížskym masakrom v roku 1961, a žiadne opatrenie zo strany EÚ (vtedy EHS) nebolo vtedy prijaté. V súčasnosti však boli prijaté opatrenia na dohľad nad dodržiavaním týchto kritérií (Amsterdamská zmluva, v platnosti od roku 1999). Tieto opatrenia boli pozmenené ustanoveniami Zmluvy z Nice (v platnosti od roku 2003).

Ani EÚ, ani kandidátske krajiny nemajú moc pozmeniť geografické reálie sveta alebo definície termínov dávno definovaných v jazyku ohľadom prírodných a politických skutočností. EÚ sa stavia do pozície Európskej organizácie a formulovala geografické kritériá na vstup pre budúce nové členské štáty, aby určila geografické limity svojho budúceho rozšírenia. Či kandidátska krajina spĺňa tieto geografické kritériá je zvyčajne určené na začiatku procesu rozšírenia - pri prijímaní prvého názoru na prihlášku danej krajiny. Neskoršie rokovania sa nemusia zaoberať touto záležitosťou.

Maastrichtská zmluva z roku 1992 uvádza, že každá európska krajina, ktorá rešpektuje princípy EÚ sa môže uchádzať o členstvo. Nie je v nej zmienka o rozšírení EÚ o neeurópske krajiny, ale precedens odmietnutia Marockej prihlášky a vyjadrovanie sa o najužšej možnej integrácii Izraela, ako o „takmer plnom členstve“ naznačujú, že pre neeurópske krajiny nie je možné získať členstvo v EÚ. Existujú však viaceré definície Európy, takže, či krajina je „Európska“ je „predmetom politického hodnotenia“ Komisiou a dôležitejšie, Radou. Interné dôvody pre takúto klasifikáciu sú považované za podobné (ale nie za rovnaké), ako dôvody Rady Európy. O tomto prebiehala diskusia v prípade Cyprusu - ostrova, ktorý je geograficky v Ázii, ale silné historické, kultúrne a politické väzby k iným európskym krajinám viedli väčšinu k tomu, aby ho považovali za európsku krajinu v negeografickom kontexte. Existuje takisto aj precedens, kde časti členských štátov EÚ, ktoré sú mimo Európy - napríklad Francúzska Guyana sa nachádza v Južnej Amerike a je súčasťou EÚ, pretože tvorí jednotný celok s Francúzskou republikou. Grónsko, súčasť severoamerického kontinentu, sa stalo členom EHS v roku 1973 ako Dánske závislé územie, ale rozhodlo sa opustiť EHS v roku 1979 po získaní autonómie. Jestvuje určitá polemika o tom, či Turecko je európskou krajinou, na základe toho, že iba 3% jeho územia ležia v Európe v zemepisnom zmysle slova. Niektorí pozorovatelia poukázali na to, že vnímaná neochota veľa súčasných členských štátov pokračovať v procese vstupu Turecka do EÚ je založená na pochybách o tom, či sa táto krajina s viac ako 90% podielom moslimského obyvateľstva môže stotožniť s tým, čo mnohí vnímajú ako kresťanský základ „Európskej identity“. Existujú takisto aj mnohé iné ekonomické a politické dôvody, ktoré boli zmienené ako dôvod proti členstvu Turecka a hoci EÚ formálne začali vstupné rokovania s Ankarou v roku 2005, nie je isté či tieto budú vôbec niekedy viesť k plnému členstvu.

Veľa zástancov rozširovania argumentovalo tým, že existujú rozsiahle väzby medzi Anatóliou a Európskou históriou od Rímskej ríše až po Otomanskú ríšu, a preto sa geografický argument používa ako zástupný dôvod pre neochotu prijať početné a chudobné obyvateľstvo Turecka, v porovnaní s ostatnými štátmi EÚ, čo by viedlo k politickým ťažkostiam pri rokovaniach o budúcich rozpočtoch EÚ. Hoci neeurópske krajiny nie sú považované za spôsobilé stať sa členmi, do určitej miery môžu byť voľne integrované s EÚ, vymedzenú medzinárodnými zmluvami. Súčasným rámcom v rámci ktoré môžu byť takéto dohody rozvíjané sú Barcelonský proces a Európska susedská politika.

Príslušníci takýchto národnostných menšín by mali byť schopní udržať si svoju odlišujúcu sa kultúru a zvyky, vrátane ich jazyka (v takej miere, ktorá nie je v rozpore s ľudskými právami iných ľudí ani s demokratickým procesom a vládou zákona), bez toho aby trpeli diskrimináciou.

Dohovor Rady Európy o tejto otázke bol významným prielomom v tomto poli. Táto oblasť je však tak citlivá, že tento dohovor ešte neobsahoval jasnú definíciu takýchto menšín. V dôsledku tohto veľa zo signatárskych štátov pridalo k svojmu podpisu oficiálne vysvetlenie, ktoré menšiny v ich krajinách sú zahrnuté. Niektoré z príkladov nasledujú. Deklarácie urobené z ohľadom na Dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín (zmluva č. 157) zahrňujú:

• v Dánsku: Nemeckú menšinu na Južnom Jutlande;
• v Nemecku: Dánov s nemeckým občianstvom a Lužických Srbov s nemeckým občianstvom ... etnické skupiny tradične žijúcich v Nemecku, Frízov s nemeckým občianstvom a Sintov a Rómov s nemeckým občianstvom;
• v Slovinsku: Talianske a Maďarské národnostné menšiny.

Veľa ďalších štátov jednoducho uviedlo, že nemajú žiadne národnostné menšiny, tak ako boli definované.

Konsenzus bola dosiahnutý o tom (medzi právnymi expertmi, tzv. Benátska skupina), že táto dohoda sa vzťahuje na každú etnickú, jazykovú alebo náboženskú minoritu, ktorá sa definuje ako odlišná skupina, ktorá tvorí historickú populáciu alebo významnú historickú a súčasnú menšinu v presne stanovenej oblasti, a udržiava stabilné a priateľské vzťahy zo štátom v ktorom žije. Niektorí experti a krajiny chceli ísť s touto definíciou ešte ďalej. Predsa len, nové menšiny, ako napríklad skupiny imigrantov, nemajú v tejto dohode miesto kde by boli uvedené signatárskymi krajinami ako menšiny.

Ekonomické kritériá, zhruba povedané, vyžadujú od kandidátskych krajín, aby mali fungujúcu trhovú ekonomiku a ich podniky a firmy boli schopné zvládať konkurenčné tlaky a trhové sily v rámci únie.

Nakoniec, a technicky mimo Kodanských kritérií, prichádza dodatočná požiadavka, aby všetci budúci členovia prijali zákony, ktoré uvedú ich právny poriadok do súladu so systémom práva vytvoreným počas trvania Európskej Únie, známym pod menom acquis communautaire. V príprave na každé prijatie nového člena sú tieto acquis rozdelené do samostatných kapitol, z ktorých sa každá týka inej oblasti. Pri proces piateho rozšírenia, ktoré sa zavŕšilo prijatím Rumunska a Bulharska (1. januára 2007), boli acquis rozdelené na 31 kapitol. Pre rozhovory s Chorvátskom a Tureckom boli rozdelené na 35 kapitol.

Vedúci predstavitelia EÚ deklarovali pri viacerých príležitostiach, že na to, aby potencionálny nový členský štát mohol vstúpiť do Únie, musia byť splnené dve požiadavky: tento štát musí dodržiavať pravidlá EÚ a samotná Únia musí mať dostatok „absorpčnej kapacity“ na privítanie nového člena.

• správa Európskej komisie - informácia a záverečná monitorovacia správa o vstupe Bulharska a Rumunska do EÚ