Karol Kahoun

Stredoškolské štúdium absolvoval na Štátnom gymnáziu v Trnave.[1] V roku 1954[3] zavŕšil štúdium národopisu – dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (FiF UK).[4][2] Ešte počas štúdia, v rokoch 1952 – 1954, sa pod vedením svojich pedagógov Václava Mencla, Vladimíra Wagnera a Alžbety Güntherovej-Mayerovej zúčastnil výskumov zameraných na prvý súpis pamiatok na Slovensku. Po spromovaní začal pôsobiť ako odborný asistent na FiF UK v Bratislave.[2] V roku 1969 získal titul doktora filozofie v odbore teória a dejiny výtvarných umení a v roku 1979 sa habilitoval v odbore staršie dejiny slovenského a európskeho výtvarného umenia.[4] Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa stal vedúcim obnovenej Katedry dejín výtvarného umenia FiF UK[1] (funkciu zastával do roku 1993[3]) a od roku 1995 do roku 2010 pôsobil na Katedre dejín umenia a kultúry Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.[2] Prednášal aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.[1]

Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti sa zameral na staršie obdobie architektúry a sochárstva na Slovensku, najmä na gotickú sakrálnu architektúru na Slovensku, a to napriek vládnucej, protinábožensky zameranej komunistickej ideológii, čo znamenalo, že výsledky niektorých svojich bádaní mohol publikovať až neskôr[1] Je autorom monografií a syntéz Neskorogotická architektúra na Slovensku a stavitelia východného okruhu (1973), Ladislav Snopek (1974), Klára Patakiová (1978), Bratislavská primátorská reťaz : dejiny a prítomnosť mesta (1983), Vojtech Löffler (1984), Tibor Bartfay (1988) a Gotická sakrálna architektúra Slovenska (2002).[2] Prispel tiež k formovaniu zásad pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.[1]

Od polovice 60. rokov 20. storočia bol členom (neskôr aj podpredsedom československej sekcie[1]) Medzinárodnej organizácie výtvarných kritikov (franc. Association internationale des critiques d’art, AICA) pri Organizácii Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO). V rokoch 1995 – 2005 bol predsedom Umeleckohistorickej spoločnosti Slovenska pri Slovenskej akadémii vied.[2] V roku 2005 mu prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.[5]

Zomrel ráno 18. mája 2019 v Bratislave.[2]