Videokamera
Videokamera alebo kamkordér je kamerové zariadenie na záznam pohyblivého obrazu so zvukom a jeho okamžité uloženie na záznamové médium vnútri kamery. Vzhľadom na to, že dôvodov na záznam obrazu a požiadavky na výsledný záznam je nepreberné množstvo, nemusí byť nevyhnutne splnená podmienka pre synchrónny záznam zvuku, alebo uloženie záznamu vnútri kamery. Takéto verzie videokamier sa ale označujú podľa danej konštrukcie skôr ako televízna kamera, webová kamera, bezpečnostná kamera a pod.
Videokamera sa teda všeobecne chápe ako samostatné a do veľkej miery funkčne nezávislé zariadenie (na batériu) na záznam obrazu a jeho prevod do elektronickej podoby, aj keď videokamerou sa v súčasnosti označuje aj obrazovo-zvukové záznamové zariadenie ako súčasť iného zariadenia (napr. mobilný telefón).
Videokamera funkčne vychádza priamo z konceptu filmovej kamery, avšak namiesto záznamu na filmový pás sa obraz sníma obrazovým snímačom.
Vývoj
Prvé videokamery sa vyvinuli ako zdokonalená verzia televíznych kamier. Tie boli zväčša veľmi veľké, neprenosné, umiestnené na stojane v štúdiu, závislé na externom zdroji napájania, a zaznamenaný obraz sa prenášal (a neskôr aj ukladal) v inej miestnosti na magnetické pásky. S postupom technologického vývoja a miniaturizácie bolo možné zostrojiť videokameru, ktorá bola do veľkej miery nezávislá ako napájaním, tak aj záznamom a prenositeľná jedným človekom.[1]
Záznam sa ukladal priamo v kamere na magnetické pásky uložené v kazete (kompaktnom obale). Bolo mnoho druhov týchto pások, rovnako ako mnoho druhov videoštandardov. Z hlavných spomeňme VHS, Betamax, Video-8, DV či jeho miniaturizovanejšia verzia miniDV. Spočiatku bol záznam analógový (VHS, Betamax, Video8), neskôr sa presadil digitálny - DV kazety alebo Digital8 (používal pásky z Video8 systému). Po nástupe digitálnej techniky začali byť postupne aj DV pásky zastaralé a záznam sa ukladal na optické záznamové médiá ako DVD-R alebo Blu-Ray (BR-R).
S vývojom digitálnej techniky, nárastom rozlíšenia obrazu a zvyšovaním počtu zvukových kanálov aj optické médiá svojimi parametrami a výkonom nedostačovali. Dnes sa obraz ukladá už zväčša len na pevný disk, SSD alebo pamäťové karty. Obraz je zakódovaný do jedného z videoformátov (MPEG-2, MPEG-4, AVCHD, H.264 apod) a pomerne ľahko spracovateľný alebo zobraziteľný aj na osobnom počítači.
Bežné amatérske videokamery sú rozmerovo a užívateľsky veľmi nenáročné, vojdú sa poľahky aj do jednej ruky, ale nemôžu súperiť funkciami alebo kvalitou obrazu s profesionálnymi. Dôvodom je najmä veľkosť a kvalita použitej optickej sústavy, obrazového senzoru a samozrejme mozgu celej kamery - obrazového procesoru a záznamového média ako aj ďalších nevyhnutných častí, ktorých charakteristika a úroveň spracovania determinuje limity schopností a účel videokamery.
Vývoj v tejto oblasti napreduje rýchlym tempom, profesionálne štúdiové videokamery zvládajú záznam v ultravysokom rozlíšení (napr. 4096×2160 pixelov a viac, pri 24-120 obrázkoch za sekundu),[2] pričom takýto videozáznam je nutný pre spracovanie v štúdiu, montáž rôznych špeciálnych efektov a pod. Až nakoniec je výsledné dielo prepracované na rozlíšenie a formát, ktoré sú domáce zariadenia spotrebnej elektronicky schopné prehrať a zobraziť - napr. FullHD rozlíšenie 1920x1080.