Digital Video (formát)

Aby sa zabránilo aliasingu, je potrebné (hoci nie u každej kamery aplikované) odfiltrovať príliš vysoké obrazové frekvencie obrazu (zbaviť ho príliš jemných detailov, inými slovami – rozostriť). Aj nízkokvalitná optika sa dá považovať za obrazový dolnopriepustný filter.

Svetelné lúče, prejdúc optikou, dopadajú na senzor (CCD alebo CMOS), kde sa svetelná energia premení na elektrické analógové signály. Tie sa v AD-prevodníkoch premenia na čísla – zdigitalizujú a sú spracované procesorom.

Prepočet surového výsledku z predchádzajúceho štádia na signály základných farieb RGB závisí od toho, aký typ senzora je v danej kamere použitý (napr. 1CCD vs 3CCD alebo Bayerovo rozloženie základných farieb vs Foveon).

Maticovanie: Signály základných farieb zosnímané kamerou nie vždy zodpovedajú dohodnutým základným farbám R, G,B, ináč povedané, nastáva farebný posun. Preto sa vykoná táto drobná korekcia – z každej z nich sa prileje vhodné množstvo (môže byť aj záporné) ostatným dvom, čo matematici označujú ako aplikáciu matice.

Súčasťou maticovania môže byť aj vyrovnanie bielej, používané vtedy, ak bola snímaná scéna osvetlená iným než bielym svetlom. Napríklad u scény osvetlenej mierne nažltlým svetlom bežnej žiarovky je vhodný mierne zmenšiť hodnoty červenej zložky a zosilniť modrú.

Na dosiaľ lineárne signály (linearita tu znamená, že napr. na pixel s hodnotou 150 naozaj dopadlo 5x viac svetla než pixel s hodnotou 30) sa aplikuje gama-korekcia. Tá sa používa už od začiatkov televízie, keď slúžila na kompenzáciu nelinearity televíznej obrazovky (v nej napr. 3násobne silnejšiemu napätiu nezodpovedá 3x jasnejší svit daného miesta obrazovky). Dôsledkom gama-korekcie je samozrejme aj zväčšenie kvantizačného šumu. Pôvodné lineárne signály sa označujú RGB, po korekcii R'G'B'.

Maticovanie, čiže prevod R'G'B' na Y'CbCr, čiže jeden signál nesúci informáciu o jase a dva farbonosné. Táto konverzia umožňovala v analógovej ére dosiahnuť kompatibilitu s čiernobielymi zariadeniami (stačilo, keď dokázali dekódovať len zložku Y) a tiež umožňuje realizovať nasledujúcu etapu spracovania signálu. Aj toto maticovanie pridáva ďalšiu kvantizačnú chybu.

Podvzorkovanie farebných zložiek: Ľudský zrak nedokáže rozlíšiť až také jemné farebné detaily, ako u jasu (t. j. čiernobielej resp. šedoškálovej zložky). Využíva sa to tak, že sa zaznamená menej informácií o farbe, než o jase – napríklad jedna snímka bude obsahovať 720x576 jasových a len 352x576 (alebo 352x288) farebných číselných hodnôt.

Často sa ešte na záver použije priostrenie, napr. použitím vhodného číslicového filtra.

V tejto fáze sú už dáta pripravené na komprimovanie.

DV používa vnútrosnímkovú kompresiu, menovite DCT (diskrétna kosínusová transformácia), s pevným výsledným dátovým tokom 25 Mbit/s, ku ktorému sa ešte pridáva nekomprimovaný zvuk (1,5 Mbit/s), sprievodné informácie (subkód) a dáta pre detekciu a korekciu chýb (približne 8,7 Mbit/s). To dáva spolu 36 Mbit/s (resp. 1/4 GB/min). DV kodek dáva, porovnávajúc pri rovnakých bitových tokoch, o trochu kvalitnejší obraz než starší kodek MJPEG a je porovnateľný s verziou MPEG-2 používajúcou len I-snímky. Kompresia použitá v DV je stratová, občas môžu byť viditeľné artefakty okolo ostrých rozhraní, malých písmen, v zložitejších scénach apod., netrpí však dynamickými artefaktami typickými napr. pre MPEG.

Vo oblastiach s normou NTSC sa aplikuje podvzorkovanie 4:1:1. V regiónoch používajúcich PAL je to 4:1:1 v prístrojoch DVCPRO a 4:2:0 v ostatných. Nie všetky analógové formáty videa majú horší obraz než DV. Napríklad Betacam SP má o niečo detailnejšie farebné zložky a netrpí artefaktami digitálnej kompresie.

Nižšie rozlíšenie farebnej zložky u formátu DV je dôvodom, prečo sa mu niekedy vyhýbajú, ak sa má nakrútený materiál použiť pri farebnom kľúčovaní. Pokrok v kvalite kľúčovacieho softvéru však už čiastočne zredukoval tento problém a umožňuje pomerne kvalitné kľúčovanie DV materiálu.

Na DV pásku sa dajú zaznamenať buď 2 zvukové kanály (obvykle to znamená stereo) s rozlíšením 16 bitov a vzorkovacou frekvenciou 48 kHz, alebo 4 kanály x 12 bitov x 32 kHz. Pre profesionálne účely sa takmer výhradne používa len 48 kilohertzová verzia (tá druhá má frekvenčný strop nižšie než 16 kHz). Špecifikácia formátu DV definuje aj možnosť vzorkovacej frekvencie 44,1 kHz (zhodnej s CD-Audio), ale používa sa len zriedka. DVCAM a DVCPRO majú zviazaný (locked) zvuk, DV nie. Znamená to, že na hociktorom mieste DV pásky môže zvuk predbiehať alebo meškať za obrazom až o ⅓ trvania jednej snímky. Uvedená hodnota je maximálna a počas nahrávania jednej scény sa nemení. V spomenutých dvoch formátoch je zvuk stále synchrónny s obrazom.

Sériové dátové rozhranie FireWire (tiež zvané IEEE 1394) síce nie je súčasťou technickej špecifikácie formátu DV, ale sa vyvinulo súčasne s ním. Majú ho takmer všetky kamery DV, podobne aj kompozitný a (dvoj-)komponentný analógový výstup. Profesionálnejšie DV rekordéry mávajú aj ďalšie výstupy, napr. SDI, SDTI alebo analógové komponentné výstupy. Všetky verzie DV majú časový kód, niektoré staršie amatérske strižne ho však nedokázali použiť.

Viaceré kamkordéry majú aj konektor USB, ktorý však (záleží to napr. od aplikovanej verzie USB) niekedy dokáže prenášať do počítača iba jednotlivé snímky (alebo MPEG4 videá z pamäťovej karty) namiesto plynulého videa DV.

V počítači sa dátový prúd DV obvykle ukladá do kontajnerových formátov, ako sú MXF, AVI alebo QuickTime.

Kazeta L má rozmer pribl. 120x90x12 mm a obsiahne maximálne 4,6 hodín (v EP/LP režime 6,9) hodín videa. Medzi ľuďmi známejšie kazety S merajú zhruba 65x48x12 mm a pojmú najviac 60 (90) minút. Menšie z uvedených časových dĺžok sa dosahujú v štandardnom režime (Standard Play – SP) a väčšie v rozšírenom (Extended Play – EP, alebo inými slovami Long Play – LP). Na 80-minútovú kazetu, obsahujúcu o niečo tenšiu pásku, sa v EP/LP režime zmestí až 120 minút záznamu.

Záznamové stopy sú šikmo orientované (niekoľkostupňový odklon od smeru dĺžky pásky), majú šírku 10 mikrometrov režime SP a 6,7 um v EP/LP, kedy sa páska posúva o tretinu pomalšie. Dlhohrajúci režim je preto podstatne náročnejší na mechanickú precíznosť všetkých zúčastnených členov, čo vedie ku zvýšenému výskytu chýb záznamu a pre dôležitejšie nahrávky sa neodporúča.

Existujú softvéry, pomocou ktorých sa na DV kazetu dajú (namiesto obrazu) nahrávať ľubovoľné počítačové dáta, a síce v množstve vyše 12 GB/hod.

Hoci výrobcovia pôvodne zamýšľali, že L-kazety sa stanú vysoko-kvalitným nástupcom spotrebiteľského formátu VHS, dnes ich v tejto oblasti takmer nenájdeme a používajú ich len profesionáli. Dokonca aj väčšina profi modelov kamkordérov DV pracuje len s kazetami MiniDV, zatiaľ čo väčšina profesionálnych videorekordérov DV podporuje obe veľkosti kazety.

Tento formát od Sony je profesionálnym variantom štandardu DV. Používa rovnaké kazety (DV a MiniDV), ale s posuvnou rýchlosťou o polovicu vyššou (čo skracuje nahrávaciu dobu danej kazety o tretinu). Záznamové stopy sú tým pádom široké 15 mikrometrov a viac odolné voči drop-outom. Režim LP nie je podporovaný. Kodek je rovnaký ako u DV. Všetky videorekordéry a kamery DVCAM dokážu prehrať materiál DV, zatiaľ čo DVCPRO len zopár novších modelov

Tento formát od Panasonicu bol určený predovšetkým pre spravodajské účely (napr. spravodajská divízia NBC patrila ku hlavným odberateľom), s väčšou robustnosťou a lepšou vhodnosťou pre lineárne editovanie. Záznamová stopa je široká až 18 um a použitý je lepší typ povrchu pásky. Zvuk má len 16b/48 kHz veziu a pridaná bola pozdĺžna zvuková stopa. Žiaden dlhohrajúci režim. Vždy pracuje s podvzorkovaním 4:1:1 (v NTSC aj PAL-e). Odhliadnuc od toho, štandardný DVCPRO (známy aj ako DVCPRO25) je na úrovni bitového toku zhodný s DV. Na rozdiel od Sony sa Panasonic rozhodol propagovať tento variat formátu DV radšej vo sfére špičkových profesionálnych aplikácií.