Julie Récamierová

Rodina Juliette Bernardovej patrila k lyonskej buržoázii. Jej otec Jean Bernard býval kráľovským notárom. V roku 1786 sa usídlil v Paríži, keď bol menovaný výbercom daní a kráľovým poradcom. Počas Konzulátu bol zosadený, pretože bol podozrivý zo spolčovania sa s rojalistami. Jej matka Jeanne Françoise Julie Adélaïde Bernard, pochádzajúca z blahobytnej a majetnej rodiny bola koketnou a inteligentnou ženou. Juliette sa im narodila v Lyone na ulici Cage. Vzdelanie dostala v kláštore de la Déserte v Lyone. Od roku 1787 bývala s rodičmi v Paríži.

V roku 1793 v pätnástich rokoch veku a počas vrcholiaceho revolučného Teroru sa Julie zosobášila s priateľom svojich rodičov, Jacques-Rose Récamierom, bohatým parížskym bankárom, s ktorým nadviazala koketný platonický vzťah, na čo mala prirodzené nadanie a čo sa jej neskôr dobre zišlo.

Salón, ktorý si madame Récamier po sobáši otvorila, sa stal čoskoro miestom stretnutí vybranej spoločnosti, no zakúsil aj tiene moci. Krása a šarm madame Récamier pritiahli k nej davy obdivovateľov. Stala sa jednou z prvých, ktorí sa zariadili v etruskom štýle a obliekali v štýle gréckej antiky. Počas Direktoriátu mala neprehliadnuteľnú úlohu v šírení antického vkusu, ktorý sa neskôr v období prvého cisárstva nazýval empír. Pohovka s názvom „récamiere“ bola pomenovaná podľa nej.

V roku 1798 si kúpili manželia Récamierovci palác v ulici Mont-Blanc od Neckera, otca madame de Staël. Na tejto adrese udržiavala tiež spoločenský salón.[1]

V roku 1800 bola zvolená do 9. kresla správnej rady Banque de France[1].

V roku 1801 bol jej otec pán Bernard zosadený. Madame Récamier sa skrývala u sv. Rocha. V tomto roku stretol Chateaubriand prvýkrát Juliette u madame de Staël[1].

V roku 1802 odcestovala aj so svojou matkou do Anglicka. Vrátili sa cez Holandsko a mesto Spa[1].

Princ August Pruský, na pozadí portrét Madame Récamier

V roku 1803 bol salón madame Récamier na nariadenie Napoleona I. oficiálne zatvorený. Leto strávila v Saint-Brice. 15. októbra 1803 vyšlo nariadenie, že má odísť do exilu. Podnikla preto cestu do Nemecka. Tu sa stretla s korunným princom Augustom Pruským, s ktorým nadviazala blízky vzťah. Po ich rozchode sa pokúsila o samovraždu, čo sa udialo v zime 1807 – 1808. Následne sa vrátila do Paríža, kde predala palác v ulici Mont-Blanc.[1]

Juliette Récamier na pohovke "récamiere", maliar Jacques-Louis David

V roku 1809 – 1810 počas pobytu na zámku Coppet pri Ženeve sa do nej zamiloval Auguste de Staël, syn Madame de Staël[1].

18. decembra 1810 sa ujala osirelej netere Joséphine, ktorú prekrstili na Amélie[1]. Budúca Amélie Lenormantová ju neopustila až do svojho vydaja.

V roku 1811 bola Juliette zapísaná do zoznamu emigrantov na ministerstve vnútra. Opäť dostala zákaz pobytu v Paríži a odcestovala preto do Châlons-sur-Marne.[1]

Ako priateľka Madame de Staël a po skončení cisárstva priateľka básnika a jedného zo zakladateľov romantizmu Chateaubrianda bola kľúčovou postavou opozície proti Napoleonovi Bonapartemu. Jej salón mal významný vplyv na politický a intelektuálny život tej epochy. Madame Récamier skončila vo vyhnanstve mimo Paríža, kam ju poslala cisárska polícia. Potom, ako strávila čas od septembra 1811 do júna 1812 v Châlons-sur-Marne a neskôr v Lyone, kde udržiavala vzťah s Camille Jordanom a Ballancheom, odcestovala do Talianska a Francúzsko mohla uvidieť až po páde Napoleona I. V tejto dobe udržiavala osobný vzťah s Benjaminom Constantom, bývalým milencom Madame de Staël.

V júni 1814 sa vrátila z exilu do Paríža. V roku 1815 sa jej priateľ Benjamin Constant stal štátnym radcom Francúzska počas Napoleonovej Stodňovej vlády. Madame Récamier sa s ním viac nestretávala, odišla znovu do exilu mimo Paríža.[1]

V roku 1818 bývala spolu s Mathieuom de Montmorencym v La Vallée-aux-Loups. Túto usadlosť Montmorency aj kúpil. V auguste toho roka sa znovu stretla s princom Augustom Pruským. V tom istom roku sa usídlila v Paríži na ulici d’Anjou-Saint-Honoré. Jej manžel Récamier mal však opäť finančné problémy. Tu sa zavŕšilo konečne jej obdobie vzťahu so Chateaubriandom, kedy údajne mala v 42 rokoch prvýkrát prvý erotický vzťah práve s Reném.[1]

Skúšaná veľkými zvratmi šťasteny sa usídlila v roku 1819 v Abbaye-aux-Bois v Paríži. Nebola menej vyhľadávaná spoločnosťou ako počas cisárstva, žila vo svojom sídle navštevovaná všetkými celebritami epochy. Chateaubriand zostal až do jej smrti jej najbližším priateľom.

Zomrela v sedemdesiatichdvoch rokoch 11. mája 1849 počas druhej republiky na choleru. Bola pochovaná na cintoríne v Montmartre vedľa hrobu jedného zo svojich milencov Pierre-Simon Ballanchea. Nezanechala žiadnych vlastných potomkov. Poslednú vôľu urobila v prospech svojej adoptívnej dcéry.

Jej neter a adoptívna dcéra Amélie Lenormantová, manželka Charlesa Lenormanta, je autorkou jej životopisu publikovaného v 1859, ktorý obsahuje aj časť jej korešpondencie so slávnymi ľuďmi tej doby[2][3]. Táto korešpondencia je uložená v súčasnosti v Bibliothèque nationale de France v Paríži, v oddelení rukopisov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Julie Récamierová

• Opátstvo Abbaye-aux-Bois – posledný salón Madame Récamier

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Juliette Récamier na francúzskej Wikipédii.