Jindřich Břetislav

Kariéra spočiatku málo známeho duchovného začala stúpať v roku 1182, keď sa po smrti nevýrazného Valentína stal pražským biskupom. Nástupu na biskupský stolec predchádzali štúdiá v Paríži, počas ktorých nadobudol predstavy o náplni cirkevnej moci, oslobodenej od laických zásahov, nech by pochádzali hoci i z kniežaceho dvora. Tie, v spojení s jeho povahovými vlastnosťami, mu privodili nejeden konflikt v krajine i vo vlastnej dynastii.

Čoskoro po nástupe do biskupského úradu začal jeho spor s kniežaťom Bedřichom. Spor mal korene v nezhodách s Jindřichovým strýkom Děpoltom I. Pre údajné prehmaty Děpoltových úradníkov s cirkevnými majetkami biskup vyhlásil nad jeho panstvom cirkevnú kliatbu. Do sporu sa zamiešalo české knieža, trvajúce na zrušení kliatby. Jindřich Břetislav sa na protest kniežacieho zásahu do jeho cirkevných právomocí obrátil so sťažnosťou k cisárovi Fridrichovi I. Barbarossovi. Na konfrontácii oboch sporiacich sa Přemyslovcov v roku 1187 na sneme v Rezne knieža Bedřich sa proti Jindřichovej sťažnosti ohradil z titulu biskupovej podriadenosti českému kniežaťu. Tento protest vyvolal odpor prítomných cirkevných hodnostárov. Pod vplyvom najmä nemeckých prelátov potom cisár uznal Jindřichovu sťažnosť a na dôvažok mu vystavil privilégium, ktorým uznal pražského biskupa za ríšske knieža, čím ho postavil na roveň českého kniežaťa.

Tak spočiatku spor týkajúci sa pomeru svetskej moci k cirkvi zásluhou ctibaživého kňaza dostal sa do roviny štátoprávnej. Jeho dôsledkom bolo vyňatie pražského biskupa z dosahu vládnych právomocí českého kniežaťa a jeho priame podriadenie cisárovi.

Jindřich Břetislav, posilnený cisárovým rozhodnutím, významne zasahoval do politického diania v Čechách i naďalej. Prvý raz sa tak udialo po smrti kniežaťa Konráda II. Ota. Na čelo štátu sa postavil Václav, najmladší syn Soběslava I. Biskup pre nevyriešené staré spory s Václavom, začal po jeho nástupe k moci proti nemu intrigovať. Do karát mu nahrali i nezhody medzi Václavom a moravským markgrófom Přemyslom Otakarom I. V tomto spore sa postavil na Přemyslovu stranu. V obave, aby nezvíťazil Václav, odišiel začiatkom roku 1192 k novému cisárovi Henrichovi VI. Ten za sľúbenú odplatu kniežatstvo Václavovi odňal a udelil Přemyslovi Otakarovi.

Ani to však po moci bažiaceho biskupa nezastavilo. Za podporu pri získaní kniežacieho stolca očakával od Přemysla Otakara splatenie ním sľubovanej odmeny cisárovi. Přemysl sa však necítil biskupovi ničím zaviazaný a odmietal zaňho zaplatiť.

Na jeseň roku 1192 sa Jindřich Břetislav zúčastnil púte do Španielska. Na ceste bol zadržaný cisárom Henrichom a kvôli jeho neochote zaplatiť sľúbenú odplatu mu cisár zakázal návrat do Prahy. Do Čiech sa vrátil až začiatkom nasledujúceho roku. Pobyt na cisárskom dvore však biskup využil na zblíženie sa s cisárom.

V Čechách medzitým sebavedomý Přemysl po nástupe na kniežací stolec začal bočiť od cisárskej politiky. Keď sa k tomu pridali i absentujúce prejavy oddanosti, začala Přemyslova obľuba u cisára prudko klesať. Vierolomný Jindřich Břetislav, vycítiac cisárov odpor k českému kniežaťu, postaral sa o to, aby cisár na ríšskom sneme vo Wormse v júni 1193 zbavil Přemysla moci a jeho samého posadil na kniežací stolec. Súčasne mu veľkoryso odpustil i zaplatenie dlhu.

Reakciou na cisárske rozhodnutie, porušiace zvyk obsadzovať kniežací stolec po domácej voľbe, bol nárast popularity a sympatií zosadeného kniežaťa. Okolnosti biskupovi však napriek tomu priali. Keď koncom leta 1193 vtrhol do Čiech, aby sa ujal vlády, pri Zdiciach neďaleko Berouna sa mu Přemysl postavil na odpor. Po hromadnej dezercii Přemyslových verných do biskupovho tábora sa však musel stiahnuť na Pražský hrad, na ktorom štyri mesiace odolával Jindřichovmu obliehaniu, než bol nútený kapitulovať. Záchranu hľadal v úteku z krajiny.

Biskup-knieža Jindřich Břetislav po prevzatí moci v Čechách podobne postupoval i v prípade moravských údelov. Přemyslovho mladšieho brata Vladislava Jindřicha zbavil hodnosti moravského markgrófa a sám sa ujal vlády.

Úporná Jindřichova snaha sústrediť vo svojich rukách moc nad celým územím Čiech a Moravy pripisovaná jeho ctižiadosti, vyznievala však vcelku pozitívne. Bránila rozdrobovaniu politickej jednoty přemyslovských Čiech a zvyšovala kredit ústrednej kniežacej správy. Zároveň bol najvyššou duchovnou osobou, čo zabraňovalo vzniku problémov i zo strany cirkvi.

Máloktorý s přemyslovských kniežat v minulosti i neskôr prejavoval takú mieru servility voči rímskonemeckému cisárovi ako práve Jindřich Břetislav. Často býval na jeho dvore a ochotne plnil príkazy Henricha VI. Svojim postojom plne vystihoval Henrichove predstavy o vazalskom pomere českého kniežaťa k ríšskemu cisárovi. Jindřich podporil cisára i v chystanej krížovej výprave v decembri 1195. K zhoršujúcemu zdravotnému stavu, brániacemu zúčastniť sa mu na nej osobne, pridružili sa i rastúce problémy v Čechách. V máji 1197 vtrhol do Čiech zosadený Přemysl Otakar, dožadujúci sa svojich nástupníckych práv. Jindřich Břetislav cítil, že nastáva koniec jeho panovania i života. Prvý Přemyslov nápor na Pražský hrad ešte za pomoci domácich veľmožov, obávajúcich sa Přemyslovej odplaty sa zradu pri Beroune, odvrátil. Stále viac však prepadal obave o svoj život, podozrievajúc každého zo svojho okolia z chystaných úkladov. Zo strachu pred pomstou Přemysla a jeho verných utiahol sa do Chebu, kde v polovici júna 1197 zomrel. Po smrti bol pochovaný v premonštrátskom kláštore v Doksanoch.