Je t’aime… moi non plus

Pieseň bola pôvodne napísaná a nahratá v zime roku 1967. Francúzska herečka Brigitte Bardotová vtedy požiadala svojho priateľa Serge Gainsbourga o napísanie piesní so silnou milostnou tématikou. Serge vtedy pre ňu skomponoval skladby „Bonnie and Clyde“ a „Je t'aime“.[2] Nahrávanie a aranžovanie skladieb zrealizoval Michel Colombier v parížskom štúdiu. Konalo sa počas dvoch hodín v malej presklenej búdke a technik William Flageollet túto session charakterizoval ako „ťažký petting“.[3] O tomto nahrávaní prešli na verejnosť správy, po ktorých sa rozhorčený Bardotovej manžel, nemecký obchodník Gunter Sachs rozhodol zakročiť proti zverejneniu singlu. Brigitte preto prosila Gainsbourga, aby pieseň nevydal aj napriek jeho protestom, že „konečne prvýkrát vo svojom živote napísal jemný milostný song a nakoniec to musí všetko takto zle skončiť“.[3][4][5]

V roku 1968 sa Gainsbourg zamiloval do anglickej herečky Jane Birkin, ktorej tiež navrhol, aby sa pokúsili pieseň „Je t'aime...“ nahrať.[3] Birkin počula Bardotovej verziu a označila ju za „dosť horúcu“.[6] Žiarlila na to, že by Serge nahrával túto skladbu sám v štúdiu s nejakou inou ženou, speváčkou. Gainsbourg požiadal Jane, aby spievala oproti Brigitte Bardotovej o oktávu vyššie, lebo sa mu zdalo, že Jane má príliš chlapčensky znejúci hlas.[7] Nahrávanie realizoval a aranžoval Arthur Greenslade v štúdiu Marble Arch.[3] Birkin hovorieva, že v tejto piesni mala problémy s hlbokými nádychmi, také veľké, že sa jej hlas strácal spolu s dychom, až v niektorých chvíľach prestávala dýchať. Počas počúvania nahrávky sú tieto pauzy zreteľné.[6] Médiá rady o výrobe skladby (podobne ako aj s Brigitte Bardot) špekulovali, že to bola vlastne živá nahrávka sexuálneho aktu, na čo Gainsbourg reagoval odpoveďou, že v tom prípade by bola výsledkom nahrávania dlhohrajúca platňa a nie iba singel.[3] Singel vyšiel vo februári 1969.[2] Mal obyčajný obal, na ktorom bolo napísané „Interdit aux moins de 21 ans“ (mládeži do 21 rokov zakázané),[8] a nahrávacia spoločnosť sa zmenila z Philips na Fontanu.[2]

Gainsbourg na nahrávanie tejto piesne oslovil aj Marianne Faithfull, ktorá to komentovala, že „Hah! On o to žiadal každú“. Medzi oslovené patrili aj Valérie Lagrange a Mireille Darcová.[3] Bardotová svoju verziu nechcela vydať, no jej priateľ Jean-Louis Remilleux ju časom oslovil, aby kontaktovala Gainsbourga a verzia „Je t'aime... moi non plus“ v podaní Brigitte Bardotovej bola zverejnená v roku 1986.[5]

Slová piesne „Je t'aime... moi non plus“ sú spievané hovorené a šepkané v C durovej stupnici a sprevádzané vlažným čokoládovo sladkým barokovým organom a gitarou.[8][9][10][3] Jej názov bol inšpirovaný výrokom Salvadora Daliho: „Picasso je Španiel aj ja som. Picasso je génius aj ja som. Picasso je komunista, ani ja nie som“.[8][11] Gainsbourg vyhlasoval, že jeho song je nesexuálny, že je to pieseň o zúfalstve a o neschopnosti fyzickej lásky,[3] je dialógom milencov počas koitu. Text piesne obsahuje slová:

„Je vais et je viens, entre tes reins“ („idem, blížim sa k tvojmu lonu“)
„Tu es la vague, moi l'île nue“ („si vlnobitie aj ja som nahý ostrov“)
„L'amour physique est sans issue“ („fyzická láska ide do stratena“)

„Moi non plus“ („ani ja“) ako odpoveď k „Je t'aime“ je vtipným bonmotom, ktorý je pre nefrancúzskych poslucháčov ťažšie zrozumiteľný.[9] Často je interpretovaný ako „Milujem ťa - Ja už nie“ napríklad aj vo verzii od Pet Shop Boys.

Potom ako vznikla nahrávka tejto piesne s Brigitte Bardot, francúzski novinári publikovali svoje verzie o tom, že ide o autentickú nahrávku milovania a týždenník France Dimanche poznamenal, že sú v nej „vzdychy a Bardotovej vzlyky blaženosti, ktoré vzbudzujú dojem, že počúvate dvoch súložiacich ľudí“.[3] Prvýkrát bola pieseň na verejnosti prezentovaná krátko po nahraní v jednej parížskej reštaurácii. Jane Birkin vravela, že „potom ako zazneli jej tóny, bolo počuť štrnganie príborov, nožov a vidličiek, ako ich hostia odkladajú na taniere“ načo Serge poznamenal, že „má pocit, že majú nahratý hit“.[3][6]

Erotický náboj skladby sa stretával s odporom. Text bol chápaný ako propagácia tabuizovaného sexu bez lásky, ktorý bol umocnený dýchavičným sugestívnym štýlom. Hudobný magazín Observer Monthly Music ho nazval popovou verziou v štýle erotickej filmovej série o Emmanuelle.[10]

Song kulminuje zvukmi orgazmu v podaní Jane Birkin. Možno aj tieto zvuky sú dôvodom, prečo bola táto pieseň zakázaná vo vysielaniach médií Španielska, Švédska, Brazílie, Spojeného kráľovstva[10], Talianska[12], Portugalska, ale aj Poľska, či Česko-Slovenska. Do nočných hodín (do 23:00) sa nesmela vysielať ani vo Francúzsku, či v Spojených štátoch[2], pieseň odsúdil aj Vatikán,[10][12] ktorý verejne odsúdil aj talianskeho vydavateľa hudobného nosiča[8] a od Gainsbourga si takto pápež vyslúžil uznanie ako „jeden z jeho najvýznamnejších PR manažérov“.[6]

V roku 2004 sa Jane Birkin vyjadrila, že podľa nej nebol tento song až tak príliš vulgárny, že vôbec nechápe, prečo spôsobil až taký rozruch. Anglicky hovoriaci ľudia mu podľa nej aj tak nemohli celkom dobre rozumieť.[13] Keď neskôr mal ísť Gainsbourg nahrávať na Jamajku so zoskupením Sly and Robbie, členovia tejto kapely sa k nemu správali nedôverčivo. Povedali mu, že oni v podstate nepoznajú z francúzskej popovej hudby nič iba akúsi pieseň s názvom „Je t'aime… moi non plus“, v ktorej nejaká žena vzdychá. Keď im Serge povedal, že je to od neho, ich postoj k nemu sa radikálne zmenil.[3]

Pieseň „Je t'aime... moi non plus“ dosiahla v komerčný úspech v celej Európe. Do roku 1986 sa z nej predalo štyri milióny nosičov.[14] V Spojenom kráľovstve singel vydalo hudobné vydavateľstvo Fontana, ale po dosiahnutí druhej priečky v rebríčkoch bol týmto vydavateľom singel z predaja stiahnutý. Gainsbourg sa nevzdal a uzavrel novú zmluvu s vydavateľom Major Minor Records, ktorého edícia sa dostala na vrchol britských rebríčkov. Tento single bol v Spojenom kráľovstve vlastne prvou zakázanou a zároveň aj prvou neanglickou piesňou na vrchole rebríčkov[10] Na vrchole sa pritom udržal 31 týždňov.[15] V Spojených štátoch bol na 69. pozícii rebríčka Billboardu, New York Times skladbu nazval „poetickou šťastnou náhodou“[9], z čoho bol Gainsbourg patrične nadšený[14]. Americký vydavateľ Mercury Records čelil kritike, že „pieseň je obscénna“ a preto bolo jej vysielanie limitované, čo obmedzilo predaj jej nosičov na úroveň okolo 150 000 kusov.[16]

Sexuálna téma patrí medzi najobľúbenejšie komerčné, umelecké ale aj konverzačné „magnety“ a preto sa pieseň „Je t'aime... moi non plus“ dočkala mnohých svojich verzií, ktoré boli vážne ale aj humorne ladené.[18] Aj najslávnejšia verzia piesne v podaní Jane Birkin a Serge Gainsbourga je vlastne coververziou.

Od roku 1969 boli nahraté viaceré verzie skladby pod názvom „Love at first sight“[18], z ktorých jedna od kapely Sounds Nice sa dostala do Top-20[19] Prvú paródiu tejto piesne napísal v roku 1970 sám Gainsbourg spolu s Marcelom Mithoisom. Túto verziu skladby s názvom „Ça“ naspieval populárny francúzsky komik Bourvil a Jacqueline Maillan. Bola to posledná nahrávka pred Bourvilovou smrťou.[18][20]

Song bol v roku 1975 inšpiráciou aj pre disko klasiku „Love to Love You Baby“ od speváčky Donny Summer a producenta Giorgio Morodera. Ich 15 minútová verzia tohto duetu bola nahratá pre film Thank God It's Friday z roku 1978.[21]

V roku 1998 nahrala skladbu Sam Taylor-Wood spolu s Pet Shop Boys pre kompilačný projekt Ambassadors - We Love You, ktorý konceptuálne prezentoval spojitosť medzi vizuálnymi a hudobnými umelcami. Táto nahrávka vyšla aj ako bonus na CD singli „I Don't Know What You Want But I Can't Give It Any More“.[22][23]

V roku 2002 producent Dimitri Tikovoi vydal v rámci svojho projektu Trash Palace album Positions, na ktorom Brian Molko z kapely Placebo a Asia Argento naspievali obrátenú verziu skladby „Je t'aime... moi non plus“: Molko v nej naspieval ženské party.[24][25]

Jednu patrične dýchavičnú anglickú coververziu tejto piesne s názvom „I love you (me either)“ naspievala v roku 2005 pre svoj album Monsieur Gainsbourg Revisited dvojica Cat Power a Karen Elson a Jason Kouchak