Ján Fajnor

Ján Fajnor (* 14. január 1941 Brezová pod Bradlom – † 22. február 2005 Bratislava) bol scenárista a režisér dokumentárnych filmov.

Ján Fajnor
Narodenie	14. január 1941 Brezová pod Bradlom, Slovenský štát
Úmrtie	22. február 2005 (64 rokov) Bratislava, Slovensko
Biografický portál

Pôsobil najmä v Slovenskej televízii, kde začínal v roku 1961 vo vysielaní pre deti a mládež s obľúbeným magazínom Lastovička.[1] Kľúčovou bola spolupráca s Elom Havettom na kultúrnom magazíne Ráčte vstúpiť, ktorý budoval dobové kinematografické povedomie, keďže prinášal aktuality z diania vo filme a profily tvorcov. V roku 1977 získala táto relácia hlavnú cenu na festivale Prix Danube Bratislava, ale pár mesiacov po udelení ceny ju zakázali priamo na príkaz riaditeľa Československej televízie.[2]

Doménou jeho televíznej tvorby sa stali predovšetkým dokumentárne portréty osobností slovenského kultúrneho života. Jeho tvorivá metóda sa výrazne odlišuje od autorov filmov pre kiná. Fajnorove snímky sú postavené na slove, monológu a na výraznej a mnohovrstevnatej osobnosti. Neobmedzoval sa na 15 až 20-minútové filmy, nakrúcal 50 až 60-minútové snímky.[3] Pred kameru si pozýval najmä ľudí niečím netypických, vyhranených, s bohatým duchovným rozmerom. Fajnorovi sa darilo vnuknúť svojím snímkam nadčasovú polohu, napr. v televíznom dokumente Sen - jama vo mne o spisovateľovi Rudolfovi Slobodovi. Vo filme Život je len dívanie sa mu podarilo preniknúť do tvorivého zákulisia Vladimíra Kompánka, výrazného predstaviteľa slovenského sochárstva a maliarstva druhej polovice 20. storočia. Objektom jeho dokumentu Košatý strom plný pozorných očí z roku 1988 sa stal český spisovateľ európskeho formátu Bohumil Hrabal. Začiatkom osemdesiatych rokoch realizoval cyklus Pokusy, v ktorých sa snažil o netradičný pohľad na osobnosti slovenského kultúrneho života. Patrí k nim napríklad Pokus o Vladimíra Mináča (1982) či Pokus o Blahoslava Hečku (1983). Počas nakrúcania sa kamera nepohla z miesta, zaberala záhradu a v pozadí dom. Napriek výrazovej askéze prostredia vytvoril Fajnor strhujúci portrét osobnosti, pričom formálne obmedzenie vyzdvihlo fascinujúci komentár a myšlienky protagonistu. Ďalším portrétom potvrdzujúcim silu Fajnorovej poetiky je snímka Blízko je tak ďaleko z roku z roku 1986, v ktorom herečka Naďa Hejná rozpráva na Národnom cintoríne v Martine historky, anekdoty a historky mohých osobností slovenskej kultúry. Prostredníctvom spomienkach na jednotlivcov sa vrství výpoveď o národe. Fajnor v tomto dokumente volí lyrickú štylizáciu, ktorá podporovala atmosféru spomienok a hľadania v pamäti. K mimoriadnym dielam patrí aj Pokus o útek z roku 1983 o slepeckom páre. Svoju poetiku založenú na slove opustil v dokumente Labyrint sveta (1983) o rovnomennom predstavení brnianskeho divadla na provázku. Zo správy o inscenácii realizovanej v spustnutých priemyselných priestoroch sa vytvoril pomocou obrazu posolstvo o samote, agresivite a snoch. [3] Posledným dokumentom, ktorý nakrútil, je Allegro ma non mortale z roku 1999.[4] Jeho dvorným kameramanom a najbližším spolupracovníkom bol Richard Krivda.