Hnutie štvrtého mája

Korene Hnutia štvrtého mája siahajú až do záverečného obdobia poslednej čínskej cisárskej dynastie Čching (1644 – 1911), kedy Čína v roku 1898 prenajala Nemecku prístav Čching-tao. Nemecký vplyv sa rýchlo rozšíril na územie celej provincie Šan-tung.

Po vypuknutí Prvej svetovej vojny sa dalo očakávať, že sa boje presunú i na územie kolónií európskych mocností. Keďže sa Čína v tej dobe nachádzala v polokoloniálnom stave so sférou vplyvu viacerých krajín, žiadal prezident Ši-kchaj Jüan, aby sa vojna nerozšírila aj do Číny. Japonsko však videlo túto situáciu ako cestu na začatie koloniálnej politiky a pridalo sa k štátom Dohody. Na jeseň 1914 sa japonské jednotky vylodili pri prístave Čching-tao a postupne obsadili nemecké dŕžavy. Japonsko následne predložilo čínskej vláde 21 požiadaviek zahrňujúcich japonskú sféru vplyvu v provinciách Fu-ťien a Šan-tung. Pekinská vláda tieto požiadavky v neúplnom znení prijala, čo vyvolalo odpor Číňanov voči Japoncom.

Po smrti Ši-kchaja Jüana roku 1916 bol zvolený za prezidenta projaponsky založený Jüan-chung Li. Ten na naliehanie Francúzov síce prerušil diplomatické styky s Nemeckom, ale návrh na vstup do vojny bol zamietnutý, čo vyústilo do pádu vlády roku 1917. Novozvolený prezident Kuo-čang Feng voviedol Čínu 14. augusta 1917 do vojny na strane Dohody. Aktívne sa však na vojne nepodieľala, vytvorili sa iba pracovné oddiely (spolu 175 000 mužov), ktoré pomáhali vo Francúzsku, na Blízkom východe a v severnej Afrike.

Po ukončení Prvej svetovej vojny v roku 1918 očakávala Čína zrušenie nerovnoprávnych zmlúv, pretože bola v tábore víťazov. Čínska delegácia vo Versailles požadovala zrušenie veľmocenských záujmových sfér v Číne a k požiadavke pripojila špeciálne memorandum o zrušení japonských výsad v provincii Šan-tung. Japonci naopak požadovali prevzatie nemeckých výsad, a keďže hrozili odchodom z mierových rozhovorov a nevstupením do Spoločnosti národov, bolo im vyhovené.

Výsledky mierových rozhovorov spôsobili v Číne rozhorčenie a vlnu protestných hnutí. K silnejúcemu nacionalizmu a odporu voči cudzincom sa pridal aj bojkot japonského tovaru. Reakcia rozhnevaných Číňanov doviedla pekinskú vládu k nepodpísaniu Versailleskej zmluvy. Podpísala sa jedine mierová zmluva s Rakúskom, za čo bola Čína neskôr prijatá do Spoločnosti národov.

Už v roku 1918 organizujú vysokoškolskí študenti po celej Číne najrôznejšie zhromaždenia a demonštrácie a vytvárajú množstvo študentských organizácií, ako napríklad Študentské vlastenecké združenie (學生愛國會). V januári 1919 začínajú vychádzať časopisy Národ (國民) a Nový prúd (新潮).

Na konci apríla 1919 vyvrcholili záverečné rokovania na mierovej konferencii v Paríží. Nevyhovenie čínskym požiadavkom spôsobilo vlnu sklamania a rozhorčenia. Na štvrtého mája 1919 zvolali študentské organizácie masovú demonštráciu, podľa ktorej dostali udalosti súhrnné označenie Hnutie štvrtého mája. Počas demonštrácie sa na Námestí nebeského pokoja v Pekingu zhromaždilo viac ako 5000 osôb. Hlásali hesla ako "Čína patrí Číňanom", "Nezriekneme sa Šan-tungu", "Odmietnite podpísať parížsku mierovú zmluvu" či "Bojkotujte japonský tovar."[1] Študenti vysokých škôl nadto vyhlásili celoštátny štrajk.

Na začiatku júna polícia pozatýkala 3000 študentov. Správy o tejto udalosti sa rozšírili do viacerých čínskych veľkomiest a 3. júna bol na schôdzi v Šanghaji vyhlásený generálny štrajk, ktorý podporili robotníci a obchodníci.[2] V priebehu júna začala vláda študentským požiadavkom ustupovať, čo viedlo k jej pádu. Nový premiér Čchien Neng-sun v tejto situácii nariadil nepodpísanie mierovej zmluvy. Zároveň však v júli vydal zákaz bojkotu japonského tovaru.

Hnutie štvrtého mája sa pojí s počiatkom socializmu v Číne. Po prvýkrát v čínskych dejinách sa spojili ľudia z rôznych tried, aby spoločne vyjadrili svoje názory. Jedným z následkov májového hnutia bolo aj založenie Komunistickej strany Číny roku 1921.

Udalosti z mája 1919 priniesli zmenu do myslenia čínskych intelektuálov, ktorí sa radikalizovali. Pred rokom 1919 bola najväčším vzorom západná demokracia, zmluva s Versailles však bola vnímaná ako podvod a liberálna demokracia sa v očiach intelektuálov sprofanovala. Na čínskej ľavici začali intelektuáli študovať marxizmus a leninizmus, na pravici sa objavili fašizujúce tendencie. V májovom hnutí sú zárodky rastu oboch radikálnych strán, Komunistickej strany a Nacionalistov (Kuo-min-tang), filozofického konfliktu medzi nimi a následnej občianskej vojny.

1. Stamberger, Walter. Hnutí čtvrtého května. Praha: Naše Vojsko, 1959. Str. 66.
2. Chinese Students and Anti-Japanese Protests, Past and Present