Giovanni Pacini

Narodil sa v Catanii ako syn operného speváka Luigiho Paciniho, ktorý neskôr často účinkoval v synových operách. Rodina pochádzala z Toskánska. Študoval na konzervatóriu v Bologni spev (L. Marchesi) a kontrapunkt a v rokoch 1809 až 1812 v Benátkach skladbu u B. Furlaneta.

Prvý veľký úspech sa dostavil v rokoch 1817 až 1818 operami Adelaide e Comingio a Il barone di Dolsheim. Odišiel do Ríma a úzko spolupracoval s Gioacchino Rossinim. Je dokázateľné, že skomponoval tri scény do Rossiniho opery Matilde di Shabran. Presťahoval sa do Luccy a nasledovalo prvé veľké tvorivé obdobie. Jeho opery Alessandro nell’Indie, Amazilia a L’ultimo giorno di Pompei sa hrali s veľkým úspechom v Neapole. V Miláne sa mu dostalo uznania za operu Gli arabi nelle Gallie (1827). Predstavenia jeho opier vo Viedni a v Paríži prijalo obecenstvo chladne a po neúspechu opery Carlo di Borgogna vyvrcholila Paciniho tvorivá kríza.

Vrátil sa do Viareggia a istý čas sa venoval iba pedagogickej činnosti na Liceo musicale, ktoré sám založil. V roku 1837 sa stal maestro di cappella v Lucce a riaditeľom nového hudobného inštitútu Istituto musicale.

K opernej tvorbe sa vrátil až v roku 1840 a to s obrovským úspechom. Vtedy vznikli jeho najslávnejšie opery Saffo a Medea. Pokračoval v pedagogickej práci v Lucce a vo Florencii. V roku 1855 sa usadil v Pescii, kde strávil zvyšok života. Posledný veľký úspech sa dostavil s operou Il saltimbanco v roku 1855. Potom sa venoval viac muzikovedným štúdiám a kompozícii inštrumentálnej a chrámovej hudby.

Zomrel v Pescii 6. decembra 1867. Posmrtne vyšli jeho Pamäti, ktoré sú dôležitým dokumentom k štúdiu myšlienkových prúdov hudobného Talianska v tom čase.

Podľa súčasných hudobných vedcov Pacini počas svojho života skomponoval 74 opier, čo je menej než sa predtým odhadovalo, pretože celý rad titulov mal len alternatívne názvy týchto opier. Prvých cca 25 opier, je napísaných v Rossiniho štýle, čo nie je prekvapujúce, keďže Rossini žil v tom čase ešte v Taliansku a určoval vkus obecenstva. Keď Rossini odišiel, začali okolo roku 1824 formovať taliansku operu Pacini a jeho súčasníci: (Meyerbeer, Vaccai, Carafa, Coccia, Bellini, Donizetti a Mercadante))

Táto skupina skladateľov vytvárala nový štýl opery bel canto. Speváci, najmä mužské hlasy, mali menej koloratúr, inštrumentácia sa stala mohutnejšou a pribudol lyrický pátos. Romantické party sa prideľovali tenorom (na rozdiel od sopránov v Rossiniho ére), úlohy podliakov boli vyhradené pre basy a barytóny a veľký dôraz sa kládol na dramatickú zložku predstavení.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Giovanni Pacini

• Stránka venovaná skladateľovi