George Armstrong Custer

Narodil sa v New Rumley v Ohiu. Jeho otcom bol Emanuel Henry Custer (1806 – 1892), farmár a kováč, matkou Marie Ward Kirkpatrick (1807 – 1882).

Za svojho života mal niekoľko prezývok. Medzi bielymi bol známy ako Autie (podľa jeho prvých detských pokusov vysloviť svoje prostredné meno), Armstrong, Fanny alebo Curley. Indiáni mu hovorili Žltý vlas (Yellow Hair) a Syn Zorničky (Son of the Morning Star).

Jeho bratia Thomas a Boston zomreli spoločne s ním v bitke pri Little Bighorne, rovnako ako jeho švagor a synovec. Mal ešte dvoch ďalších súrodencov, ktorými boli Nevin a Margaret, ďalej mal ešte niekoľko nevlastných súrodencov. Jeho rodina z otcovej strany pochádzala z Vestfálska v Nemecku. Emigrovali do Ameriky v 17. storočí. Pôvodne priezvisko rodiny bolo „Küster“. On sám spoločne so svojimi bratmi predstavovali piatu generáciu potomkov Nemca Arnolda Küstera z Kaldenkirchen v Severnom Porýniu-Vestfálsku, ktorý imigroval do Hanoveru v Pensylvánii.

Dievčenské meno jeho matky bolo Marie Ward. V roku 1823 sa vydala za Israela Kirkpatricka, ktorý zomrel v roku 1835. Keď ovdovela, vydala sa roku 1836 za Emanuela Henryho Custera. Jej prarodičia, George Ward (1724 – 1811) a Mary Ward (Grier) (1733 – 1811), sa narodili v Durhame v severnom Anglicku a emigrovali do USA. Ich syn James Grier Ward (1765 – 1824) sa narodil v Dauphine v Pensylvánii a oženil sa s Catherinou Rogers (1776 – 1829), ktorej dcéra Marie Ward bola Custerovou matkou. Catherine Rogers bola dcéra Thomasa Rogersa (narodený v Anglicku 1742) a Sarah Armstrong, podľa ktorej dostal svoje prostredné meno.

Svoje chlapčenské roky trávil u svojej sestry a jej muža v Monroe v Michigane. Navštevoval školu McNeely Normal School, neskôr známu ako Hopedale Normal College, v Hopedale v Ohiu.[1], známu ako prvá koedukačná vyššia škola pre učiteľov vo východnom Ohiu. Na štúdia si Custer zarábal rozvozom uhlia. Promoval na McNeely Normal School v roku 1856 a učil na škole v Ohiu.

Na americkej vojenskej akadémii vo West Pointe promoval v roku 1861 ako posledný v ročníku z 34 kadetov, hneď po začiatku občianskej vojny. Napriek tomu, že takéto študijné výsledky obvykle nie sú dobré pre začiatok kariéry, mal šťastie, že o nových dôstojníkoch bol práve veľký záujem. Jeho pôsobenie na akadémii bolo problematické, a tak bol každý rok stále bližšie k vylúčeniu kvôli častým previneniam, zvlášť kvôli žartovaniu na účet ostatných kadetov.[2]

Po nástupe do armády získal hodnosť podporučíka v pluku 2. kavalérie a zapojil sa do bojov prvej bitky pri Bull Rune, kde ho veliteľ armády Winfield Scott poveril úlohou doručiť rozkazy generálmajorovi Irvinovi McDowellovi. Následne bol prevelený k 5. kavalérii, kde slúžil počas kampane v roku 1862. Pôsobil na poste štábneho dôstojníka generálmajora McClellana. Počas bojov na rieke Chickahominy sa stal známy svojimi akciami pri prechode rieky. Neskôr bol poverený vedením útoku 4 rôt pri New Bridge, kde sa mu podarilo zajať 50 vojakov konfederácie.

Počas bojov v období pred bitkou pri Gettysburgu sa vyznamenal neohrozenými, agresívnymi akciami vo viacerých jazdeckých stretnutiach, ktorá odštartovali tohoročnú vojenskú kampaň, vrátane bojov o Brandy Station a Aldi. Stal sa známy a populárny medzi radovými vojakmi aj preto, že vždy útočil na čele svojej zostavy a nebál sa vystaviť seba samého nebezpečenstvu. Jeho Michiganskú brigádu prezývali „Wolverines“ (rosomáci).

28. júna 1863, tri dni pred bitkou pri Gettysburgu bol povýšený generálom Pleasontonom z kapitána na brigádneho generála dobrovoľníckych jednotiek. Custerov štýl boja bol často označovaný za nezodpovedný a hlúpy, napriek tomu, že všetky svoje útoky si obyčajne dopredu plánoval a prieskum neraz robil osobne. Počas bitky pri Gettysburgu osobne viedol svoju Michiganskú brigádu do boja. Viedol útoky pri Hunterstowne a East Cavalry Field. V bojoch pri Hunterstowne bol pod ním pri zle organizovanom útoku zabitý jeho kôň. Spred nepriateľských hlavní sa dostal iba vďaka obetavosti jedného zo svojich vojakov.

Asi najznámejšou Custerovou akciou bol útok Michiganskej brigády 3. júla 1863, keď sa podieľal spolu s brigádnym generálom Greggom na zastavení útoku jazdectva konfederácie pod vedením generálmajora J. E. B. Stuarta.

V roku 1864 bojoval po boku generálmajora Sheridana. Custer bol v tejto kampani poverený velením 3. jazdeckej divízie. Podieľal sa na porážke generálporučíka Earlyho. Zúčastnil sa bitiek o Wilderness a Yellow Tavern, pri ktorej bol smrteľne ranený J. E. B. Stuart. Neskôr sa ich vojská stiahli na prezimovanie. V roku 1865 sa podieľal na prenasledovaní vojsk konfederácie generála Lee.

Po vojne v roku 1873 podnikol Expedíciu Yellowstone na ktorej ho ako oficiálny fotograf doprevádzal William Pywell.[3]

Podplukovník Custer (hodnosť generála mal len prepožičanú počas vojny Severu proti Juhu[4]) už počas občianskej vojny v kavalérii Únie prejavoval odvahu na úkor rozvahy. V roku 1867 bol postavený pred vojnový súd pre zlé správanie pri sledovaní Indiánov pod velením generála Hancocka. Neplnil rozkazy, svojvoľne opúšťal stanovište a správal sa surovo k svojim mužom. Keď sa v roku 1868 opäť vrátil do funkcie, dal zmasakrovať 103 Čejenov vrátane žien a detí. U Indiánov si vyslúžil prezývku "Vrah žien".

V roku 1876 bola jeho 7. kavaléria začlenená medzi jednotky generála Terryho vyslané proti odbojným Siouxom. Custer vďačil za túto príležitosť Terrymu, lebo on sám sa pohádal s prezidentom Grantom a generálmi Shermanom a Sheridanom a bol v nemilosti. Medzi novinármi potom šíril obvinenia o korupcii na najvyšších miestach, pre ktoré ale nemal žiadne dôkazy.

Pri Little Bighorne Custer viedol jednu z troch kolón, ktoré sa mali spojiť s ostatnými do spoločného útoku. Custer sa rozhodol neposlúchnuť rozkaz. Svojich mužov rozdelil na tri časti. Útok mal byť vedený zo severu, juhu a západu. V tábore Indiánov bolo asi 15 000 ľudí, z toho 6 000 siouxských a čejenských bojovníkov. Veliteľ jednej časti Custerových vojakov, major Reno, so 112 vojakmi útočil z juhu, ale Indiáni ho ľahko premohli a donútili skryť sa medzi skalami. Tam sa k nemu pripojil kapitán Benteen, veliteľ druhej časti Custerových vojakov, tiež zahnaný Indiánmi. V tom čase sa Custer nachádzal tri míle odtiaľ a pripravoval sa na útok cez rieku a nemohol teda svojim mužom nijako pomôcť. Ešte pred Custerom dorazili na miesto ďalší indiánski bojovníci. Obkľúčený Custer a jeho muži boli nútení zosadnúť z koní a pustiť sa do boja. Všetci v boji padli.