Gabriela Cimmermannová

Priestory, kde sa sobášna sieň nachádza boli pôvodne určené pre mestskú knižnicu. Nachádzajú sa na druhom podlaží nad potravinami s nie veľmi prívetivým okolím. Pri návrhoch sa museli zachovať konštrukčné systémy a rozmiestnenie funkčných priestorov, kvôli rozmiestneniu rozvodov. Autorke sa tu napriek tomu podarilo vytvoriť oázu pre slávnostné príležitosti s veľkorysými priestormi.

Do sobášnej siene sa vychádza samostatným nekrytým schodiskom. Trojica dvojkrídlových dverí (autor R. Krivoš) umožňujú slávnostný vstup. Za hlavným vstupom sa nachádza chodba, v ktorej je situovaná deliaca stena z nehrdzavejúceho plechu, ktorý ukrýva technické rozvody. V priestore čakárne je polkruhový paraván, ktorý funguje ako šatňa a stôl matrikára. Stropné prievlaky sú prekryté dreveným lamelovým stropom so žiarovkami. Tie vyznačujú príchodovú a odchodovú komunikáciu svadobčanov.

Pôvodný priestor čitárne bolo potrebné upraviť na novú funkciu. Z okien bol nepríjemný pohľad rovno na strechu prvého podlažia a klimatizačné zariadenia. Tento nedostatok bol vyriešený prekrytím pomocou panelov s tapisériou (akad. mal. K. Šujanová). Jej výtvarné riešenie je decentné a farebne i materiálovo ladí s celým interiérom. Pred panelmi sa nachádza obradný stôl kruhového pôdorysu. Nepriaznivý pohľad na okná prekrýva tiež kazetová stena s kompozíciou plastík (akad. sochár V. Kompánek). Má štvorcový motív, ktorý je tiež použitý na strope s bodovým osvetlením.

Všetky priestory sú ladené v jednotnom farebnom tóne. V sobášnej sieni je výraznejšia štruktúra ako v ostatných častiach. Mobiliár je výtvarne poňatý a je doplnený o zaujímavé drobné plastiky (V. Kompánek), pôsobiace ako kontrast k prostrediu, ktoré vyplňujú kazetovú stenu.

Táto sobášna sieň je priestorom, ktorý môže byť príkladom pre iné adaptácie a rekonštrukcie budov.

Je to dielo, ktoré bolo v máji roku 1986 ocenené Štátnou cenou Klementa Gottwalda.

Liečebný ústav bol realizovaný v rokoch 1976 – 1984. Bol prínosom pre architektonickú tvorbu. Svojím urbanistickým a architektonickým riešením plne uspokojoval nároky vtedajšej spoločnosti. Bol realizovaný tuzemským dodávateľom a jeho konštrukciou je montovaný skelet.

V období, kedy bola budova postavená, bola jednou z mála budov, ktorá vstúpila do života sídla takým viditeľným spôsobom ako Veľká Fatra v Turčianskych Tepliciach. Svojou kvalitou určovala latku pre budúce stavby. Udáva mierku budúcim komplexom kúpeľných budov. Je tiež výrazným prvkom urbanistickej reorganizácie obce, pretože svojim schodiskom zasahuje do vozovky. Tým zmenila jej funkciu na pešiu cestu.

V urbanistickom návrhu išlo o maximálny možný odstup architektúry od úzkeho kúpeľného parku a o vytvorenie oslnených priestorov. Súčasťou riešenia je tiež parková úprava s novou zeleňou.

Priestorová hmotová kompozícia bola navrhnutá ako súčasť budúcej výstavby komplexu troch ústavov. V urbanistickom prostredí sú jej kvality jednoznačné. Zároveň je ale prevádzkovo samostatná.

Hmota budovy je tvarovaná podnožou a ustupujúcimi južnými terasami. Možnosti tvarovania boli znásobené tvarovaním skeletu pomocou pridania oceľových konzol v pozdĺžnom smere. Výraz budovy vyjadruje funkčné členenie budovy na dve podlažia balneoterapie a na tri podlažia ubytovacej časti s priľahlou stravovacou časťou. Výrazná horizontálna hmota prvej funkcie tvorí asymetrickú podnož a druhú funkciu vyjadrujú ustupujúce horizontálne terasy. Dojem ľahkosti a vzdušnosti na terasách umocňujú ustupujúce zasklené steny. Na budove sú použité dva druhy skiel, ktoré pôsobia neobvykle. Sú to zlatohnedé sklá, použité na obytných podlažiach a priesvitné tabuľové sklá na dolných podlažiach. Exteriér budovy tvorí obklad z panelov z bieleho betónu a kamenný obklad. Tieto dva prvky vytvárajú príjemný kontrast.

Dispozičné riešenie budovy je jasné a v jednotlivých prevádzkach sa dá ľahko orientovať. Väzby jednotlivých častí sú bezkolísne. Príznačným pre ne je kontakt s exteriérom. Na východnej strane budovy architekt včlenil staršiu budovu kina s priestorom átria a pasáže. Prízemie slúži pre verejnosť. Nachádza sa tu vybavenosť, ako je napríklad drogéria, kníhkupectvo, bufet, hala pre pitné kúry, spoločenská miestnosť a tiež spomínané zabudované kino. Hlavné vstupy sú riešené čistou architektúrou a sú riešené ako dve kamenné „krabice“, ktoré sú vložené do zasklených plôch. Označenia vstupov sú riešené výtvarne. Vstupné priestory slúžia ako ústredná komunikácia. Schodisko je stvárnené ako voľná konštrukcia uprostred halových priestorov na všetkých podlažiach. Hlavným akcentom vstupnej haly je keramický reliéf Juraja Martha. Je ladený v červenohnedej farbe a stal sa vyvrcholením farebnej škály interiéru, ktorá je ladená v teplých farbách. Mimoriadne vydarený reliéf stvárnil Juraj Marth v priestore tzv. „bieleho bazéna“. Vďaka detailom bazénu, kamennej štruktúry stien, dreveným podhľadom, riešením denného osvetlenia a spomínanému reliéfu vznikol priestor, ktorý umožňuje liečiť aj pôsobením krásy v prostredí. Na prízemí a na prvom poschodí sa nachádzajú jednotlivé vstupy, ktoré zabezpečujú úplnú prevádzku budovy. Na poschodí je dielo Viktora Hulíka. Je to maľba na dreve s tematikou vzťahu človeka a vody. Ovláda celý priestor.

Interiér je riešený v súlade s výrazom celej budovy. Zámerom návrhu bola jednoliatosť a farebná monotónnosť. Určovateľmi tohto súladu sú stabilné prvky interiéru, ktoré určujú pohyb prevádzky a tiež umiestnenie mobilných prvkov. Materiálmi interiéru sú hlavne tmavohnedé drevo a textílie v teplých medových odtieňoch. V niektorých priestoroch je materiál podláh použitý aj na stenách, čím je zvýšená intimita priestoru a zvuková pohoda. Farebné návrhy majú aj orientačnú úlohu. Na každom poschodí sú dobre vnímateľné čelné strany spoločenských miestností, ktoré sa nachádzajú na konci chodieb. Zdobia ich maľby Márie Šuľanovej. Ďalšie výtvarné dielo od Miroslava Ksandra sa nachádza v čakárni rehabilitácie. V priestoroch čitární sa nachádzajú olejomaľby s námetom slnečníc od Eleny Bellušovej. Spoločenské priestory sú vybavené zariadením, ktoré bolo vytvorené s citom pre komunikatívnu funkciu zariaďovacích prvkov. Systém osvetlenia v interiéri podporuje jeho jednotnosť. Interiéry balneoterapie a ordinácií sú prosté a vkusne zariadené.

Počas výstavby sa však vyskytlo niekoľko problémov, ktoré ju skomplikovali a boli nutné rôzne kompromisy. Neboli dodané úzkoprofilové bronzové eloxáže okien, nepodarilo sa u dodávateľa dosiahnuť farebné diferencovanie podláh, v dôsledku požiarnej ochrany sa nemohli použiť drevené podhľady a množstvo iných problémov.

V liečebnom dome „Veľká Fatra“ sú skĺbené tvarové i materiálové detaily s priehľadmi a pohľadmi na prírodné scenérie. Svedčí o tom mimoriadna zodpovednosť a tvorivá realizačná činnosť architekta a jeho spolupracovníkov.

V dobe, keď bola stavba realizovaná, bola nasledovaniahodným príkladom a ukážkou perspektívneho pohľadu na rozvoj mesta. Plaváreň sa nachádza pri rozvíjajúcom sa žilinskom PKO podľa územného plánu. Budova je situovaná vo veľmi peknom prostredí, juhovýchodne od areálu nemocnice, nemá však ani kúsok vzrastlej zelene.

Osadenie plavárne malo požiadavku, aby z jednej strany nadväzovala na komunikáciu spojujúcu areál s mestom a aby z druhej strany vnútorný priestor nadväzoval na plochy, ktoré by boli najvhodnejšie pre vytvorenie prírodného kúpaliska. Snaha maximálneho prepojenia interiérom s exteriérom sa prejavila v použití veľkých zasklených plochách na dvoch stranách.

Plaváreň je tvorená z prieniku dvoch hmôt, halového priestoru bazénu a dvojpodlažnej časti príslušných prevádzok. Autor vychádzal z ich symetrickej kompozície. Nástupný priestor slúži aj ako šatňový priestor pre divákov a sú z neho východy na tribúnu. Šatne sú rozdelené podľa pohlavia; prízemie je pre ženy a poschodie pre mužov. Majú kapacitu pre 300 mužov a 300 žien. Sú riešené ako systém prechodných boxov so šatňovými skrinkami. Vstup do bazénovej haly je ohromujúci svojou nezvyklou veľkosťou a architektonickým riešením. Priestor je otvorený dvomi zasklenými stenami do exteriéru s výhľadom na panorámu okolia, čím sa zväčšuje priestor. Sú tu použité lepené sklá. Tretia stena má dekoratívnu keramickú výzdobu od ak. mal. Andreja Barčíka. Poslednú stranu tvorí tribúna na sedenie divákov. Každý detail je riešený s citom, zručnosťou a s dobrým výsledkom.

Pri riešení dispozície bolo potrebné riešiť špecifickosť prevádzky, ktoré si vynútili rôzne úpravy. Napríklad vytvorenie prepúšťacej nádrže. Bazén má 50x20 m a obsahuje 2500 metrov kubických vody, 8 plaveckých dráh, 1 trojmetrový mostík a 2 mostíky 1 meter vysoké. Tribúny sú riešené pre 750 divákov a nie sú krížené s prevádzkou plavcov.

Priznaná konštrukcia zastrešenia je v interiéri zaujímavo stvárnená. Riešil ju dr. Kozák. Má rozpon 35 metrov a tvorí ju oceľová priestorová konštrukcia z priehradových nosníkov. Je ľahká a ekonomická. Na ňu sa použili strešné kazetové panely. Osvetlenie haly bolo však poddimenzované a vzduchotechnika príliš hlučná.

Strojová časť je situovaná v suteréne budovy. Nebola však správne doriešená cirkulácia vody v bazéne, pretože prúd bol taký silný, že bol prekážkou pri súťažnom plávaní. Okolo bazéna bola inštalačná chodba, ktorá slúžila na pozorovanie pre trénerov.

Budova bola v čase svojej výstavby svojou formou a dispozíciou prínosom nielen pre výstavbu v Žiline ale aj pre ďalšie kryté plavárne na Slovensku. Autorova snaha po mnohotvárnosti sa dá nájsť na dvoch stranách nižšej vstupnej hmoty objektu, na strane vestibulu a šatňových priestorov. Všetky majú svoju vlastnú úroveň, spolu ale nepôsobia harmonicky. Celkovo však pôsobí pekne, najmä zo zasklenej steny.