Lingvistická filozofia

Lingvistická filozofia aleobo filozofia prirodzeného jazyka je významná súčasť filozofie jazyka 20. stor., smer analytickej filozofie, ktorého jadro tvorí názor, že filozofické problémy sú problémy, ktoré možno vyriešiť (alebo odstrániť) buď tým, že jazyk zreformujeme alebo tým, že lepšie porozumieme jazyku, ktorý momentálne používame.

Pojem filozofie jazyka sa zaoberá jednak ontologickými problémami jazyka, filozofickou podstatou jazykovedných teórií a metód; rieši otázky lingvistiky jazyka a komunikácie. Predmetom výskumu je vedecká a aj nevedecká komunikácia, ktorá prebieha v jazyku, čo znamená priamy súvis so semiotikou, sociolingvistikou, etnolingvistikou, teóriami prekladu.

Filozofia prirodzeného jazyka sa delí na smery:

1. Analytickú filozofiu prirodzeného jazyka, ktorá odmieta stanovisko, podľa ktorého je ho je filozofické problémy možné riešiť nástrojmi formálnej logiky - tzn. že jazyk chápe ako niečo objektívne, empiricky dané (cieľom nie je budovať umelý jazyk, ale analyzovať prirodzený jazyk s jeho premenami a mnohovýznamovosťou).

1. Neanalytickú filozofiu prirodzeného jazyka, ktorá hovorí, že jazyk má neempircký, transcendentálny charakter - transcendentálny subjekt je predpokladom interdisciplinárnej komunikácie. Problém jazyka je, že o ňom hovoríme v jazyku. Medzi túto vetvu patria Humboldt, Gadamer, Jaspers, Heidegger a sčasti Habermas.

1. Lingvistickú filozofiu: ide o vetvu Británie a USA z čoho vyplýva jej rozdielny prístup. Nadväzuje na Wittgensteina. Cieľom je porozumieť jazyku, ktorý používame a nevytvárať umelý jazyk. Spadá sem hermeneutika, ktorá skúma historický aspekt jazyka. Patria sem George Edward Moore, John Wisdom, Elisabeth Anscomb, John Langshaw Austin.