Filippo Marinetti

Po štúdiách u francúzskych jezuitov urobil Marinetti maturitu v Paríži a v Ženeve dosiahol doktorát. V Paríži strávil ďalšie dva roky (1895 – 1896). Stretol tam skupinu spisovateľov z okruhu časopisu „La Plume“, ktorý inicioval používanie voľného verša a bol zasiahnutý hnutím inšpirovaným hrou „Kráľ Ubu“ od Alfreda Jarryho. Básnici z tejto skupiny Catulle Mendès a Gustave Kahn sa stali známi svojou poémou „Les vieux marins“.

Marinetti napísal a uverejnil rôzne zbierky poézie a tiež divadelné hry „Le roi Bombance“ (Kráľ Bombance) „Les Poupées électriques“ (Elektrické bábiky), v ktorých vytvoril prvý obraz robota. Hrali ich v Paríži a výpravu k nim robil maliar a teozof Paul E. Ranson. „Le roi bombance“ apelovala na myšlienky socialistických vodcov Filippo Turati, Enrico Ferri a Arturo Labriola, ku ktorým mal Marinetti blízko. Labriola napísal k tejto hre recenziu.

V 1904 založil Marinetti revue „Poesia“ v taliančine, v ktorej publikovalo veľa francúzskych autorov a tiež poeti, ktorí vytvorili prvú futuristickú skupinu: Paolo Buzzi, Libero Altomare, Gian Pietro Lucini, Federico De Maria, Enrico Cavacchioli, Aldo Palazzeschi… Ilustrácie k nim dodávali Alberto Martini a Romolo Romani.

V 1905 napísal poému „A l'automobile“, ktorá oslavovala „démona rýchlosti“. V októbri 1905 uskutočnil rozhovor o voľnom verši, ktorý publikoval v 1909 v edícii spolu s „Manifestom futurizmu“.

V januári 1909 uverejnil v Taliansku slávny „Manifest futurizmu“, ktorý bol skutočným aktom zrodu tohto avantgardného smeru a ktorý poznačil literatúru 20. storočia. 20. februára 1909 vyšiel tento manifest v Paríži v Le Figaro. Vyšiel aj v Boletin de Instruccion publica de Mexico, preložený a komentovaný Amadom Nervom, v revue „Democratia de Cracovie“, preložený do rumunčiny a komentovaný Mihailom Draganescuom, a v ďalších talianskych časopisoch. Ich uverejňovanie bolo propagované plagátmi, čo komentoval Frankfurter Zeitung. Marinetti v nich vyhlasoval príchod novej estetiky rýchlosti a industriálnej modernosti, v čom možno cítiť vplyv Octave Mirabeaua. Podľa neho „La splendeur du monde“ je obohacovaná novou krásou: krásou rýchlosti. Mal aj sériu prednášok ku svojim čitateľom, tiež usporadúval futuristické soiré vo viacerých talianskych mestách. Uverejnil zároveň mnoho iných manifestov, z ktorých je známy Technický manifest futuristickej literatúry.

V 1910 inscenoval hru podľa svojho prvého románu „Mafarka le futuriste“, v ktorej priviedol na scénu mechanického podčloveka, ktorý odletel smerom k slnku.

Vo futuristickom hnutí prijal aj maliarov počas jednej konferencie futuristickej spoločnosti v Miláne (Famiglia Artistica de Milan) a urobil z nich jej členov. Boli to: Umberto Boccioni, Carlo Dalmazzo Carrà, Romolo Romani, Aroldo Bonzagni a Luigi Russolo. Boccioni, Russolo a Carrà redigovali tiež Manifest futuristických maliarov vo februári 1910.

Marinetti povolal do spoločnosti aj hudobníkov, napríklad Balilla Pratella, ktorý napísal Manifest futuristických hudobníkov. Futuristické soiré organizoval po celom Taliansku, boli to skutočné predstavenia, v priebehu ktorých publikum vypískalo umelcov a hádzalo do nich ovocie a odpadky. V Benátkach Marinetti vyhodil do výšky hodín na námestí sv. Marka letáky a proklamoval: Zapudíme benátsku starobylosť anemickú a vyčerpanú stáročnými pôžitkami, zapudíme Benátky cudzích milencov snobizmu a všeobecnej imbecility...

Od januára 1909 podporoval iredentizmus v manifeste „Trieste, poudrière d'Italie“. Finančne dotoval revue „La Demolizione“ blízku Bakuninovi a Sorelovi, ktorá uverejnila texty od Marinettiho, Buzziho a Luciniho. Revoluční syndikalisti Ottavio Dinale a Alceste De Ambris zverejnili svojich „anarchistov umenia“. Marinetti robil konferencie nazvané Potrebnosť a krása násilia v plátku „Burza práce v Neapole“, v „Dome robotníkov v Parme“ alebo v „Krúžku socialistov“ v Miláne.

Marinetti napriek svojej extrémnosti bol vzdialený od anarchistického hnutia a podporoval taliansku vojnu v Líbyi. V 1910 sa zúčastnil na založení asociácie „Associazione Nazionale d'Avanguardia“, ustanovenú anarchistami a nacionalistami, ktorí sa vzdialili revolučným syndikalistom. Potom sa separoval od hnutia Lucini a básnici Tommei a Cardile ho prestali tiež podporovať.

V 1912 bol vojnovým korešpondentom počas konfliktu s Tureckom a Bulharskom. Marinetti ako vodca provokačnej avantgardy začal ospevovať odvahu, energiu, agresívny pohyb, technickú revolúciu, brutalitu všetkých umeleckých foriem. Zblížil sa s nacionalistami a bojoval za vstup Talianska do vojny. Angažoval sa v 1915 ale bol ranený v 1917.

V marci 1919 sa zúčastnil spolu s futuristom Mariom Carlim a agitátorom Mussolinim medzi 119 osobami založenia prvej fašistickej organizácie „Bojové talianske zväzky“ (Fasci italiani di combattimento), čo bola prvá európska fašistická organizácia.

V roku 1923 sa oženil s Benedettou Cappaovou, s ktorou mal tri dcéry.

Po dlhom lete hydroplánom nad zálivom La Spezia v 1929 napísal manifest Manifesto dell'Aeropittura futurista, ktorý podpísali aj Balla, Fortunato Depero, Prampolini, Dottori, Benedetta Cappa, Fillia, Tato a Somenzi a publikovali v „Gazzetta del popolo“ 22. septembra 1929 v článku nazvanom Prospettive di volo.

V 1929, z dôvodu podpory fašistického režimu prijal menovanie členom „Talianskej akadémie“ vytvorenej v roku 1926 Benitom Mussolinim. V roku 1930 bol vyznamenaný Radom rytiera čestnej légie vo Francúzsku. Talianska vláda v tomto čase vysielala živú kritiku proti degenerovanému umeniu, ktoré Marinetti obhajoval. Znovu sa angažoval v roku 1942 vo vojne, no podľahol chorobe. Stiahol sa k jazeru Como, kde zomrel na zlyhanie srdca v Bellagio v roku 1944. Jeho manželka Benedetta zomrela v Benátkach v 1977.

• Zkáza
• Osvobozená slova
• Sopky

• Ohnivý buben
• Zajatci