Fernando Botero

Vyrastal s dvoma bratmi a mamou, otec mu zomrel, keď mal štyri roky. Chodil do jezuitskej základnej školy, v ktorej bola zavedená prísna jezuitská výchova.

Ešte ako malý chlapec začal maľovať býčie zápasy, ktoré sa mu v tom čase veľmi zapáčili. Jeho nadšenie pre zápasy mu vydržalo dva roky, maľoval toreadorov a býky a akvarely predával pred vstupom do arény za päť pesos. Ako pätnásťročný v roku 1948 si začal zarábať kresbami, ktoré pravidelne uverejňovali miestne noviny El Colombiano. Inšpiroval sa Danteho Božskou komédiou, v ktorej ho zaujali predovšetkým akty žien.

Vedeniu jezuitskej školy sa však jeho myšlienkové smerovanie nepáčilo, preto ako reakcia na uverejnené kresby obnažených žien prišlo vylúčenie zo školy, aby nekazil morálku mladých kresťanov, ktorí navštevovali školu.

Šestnásťročný Botero sa po vyhodení zo školy ocitol v robotníckej štvrti mesta, ktorá mu poskytla množstvo inšpirácií v jeho začínajúcej tvorbe. Miestni obyvatelia si ho obľúbili a dovolili mu zachytiť v obrazoch ich bežný život.

V osemnástich rokoch sa rozhodol, že bude maliarom. Matka jeho rozhodnutie neschvaľovala, bola presvedčená, že sa maliarstvom neuživí. Tvrdohlavý mladý umelec sa však nevzdal, presťahoval sa do dedinky Tolu a maľoval všetko okolo seba. O dva roky neskôr, v roku 1952 na IX. Salóne kolumbijských umelcov mu udelili druhú cenu, ktorá bola honorovaná sumou 7 000 dolárov.

Keďže sa už dlhšiu dobu zaoberal myšlienkou na cestu do Európy, peniaze použil na dopravu. Tri roky prežil v Paríži, Florencii a Madride, v umeleckej škole San Fernando sa zdokonaľoval v technike maľby a spoznával históriu výtvarného umenia. V tom čase imitoval diela starých majstrov - Goyu, Tiziana a Velázqueza, aby tak vnikol do ich techniky maľby.

Najviac ho ale zaujal jeden z najvýznamnejších predstaviteľov renesančného maliarstva Piero della Francesca, kvôli ktorému odišiel do Florencie, aby spoznal jeho dielo. V Taliansku žil dva roky, počas ktorých pochopil, že umenie musí vychádzať zo zvládnutých základných techník.

Vo Florencii ho ovplyvnili aj diela starých majstrov akými boli napríklad Giotto alebo Botticelli. Vďaka nim prišiel na to, že maliarske plátno získa väčšiu zmyselnosť, ak budú namaľované postavy veľkorozmerné.

Vo veku tridsaťtri rokov, v roku 1957, vystavoval vo Washingtone, jeho práce však americká kritika neocenila, keďže v tom čase uznávala abstraktný expresionizmus, úspešným sa ale stal v domácej Bogote. Na bogotskom výtvarnom salóne mu udelili prvú cenu a stal sa najuznávanejším kolumbijským umelcom.

Boterov autorský rukopis je ľahko čitateľný, jeho diela predstavujú naivistické portréty mužov, žien, zátiší, veľmi často parafrázuje slávne obrazy. Všetky jeho práce spája abnormálne zväčšenie predmetov, alebo postáv. Svoj ojedinelý štýl si vytvoril už ako dvadsaťročný a dodnes ho nezmenil.

Vytvoril množstvo sôch, medzi inými aj sériu monumentálnych ženských aktov, ktoré vystavoval po celej dĺžke Elyzejských polí v Paríži.

Všeobecne sa Boterove diela považujú za výtvarný protipól literárneho magického realizmu, ktorý je známy predovšetkým z diel latinskoamerických spisovateľov.

V súčasnosti patrí medzi najbohatších a najslávnejších maliarov na svete.

Botero žije od roku 1971 v Paríži.

Maľuje len tropické plody. Povedal: Nikdy nemaľujem jablká. Jablká sú len pre snobov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fernando Botero

• ARTCYCLOPEDIA
• Boterov životopis v nemčine

• Documentary 52': Fernando Botero, the rebel