Ernesto Sabato

Narodil sa v mestečku Rojas v provincii Buenos Aires. Pochádzal z rodiny talianskych prisťahovalcov a bol predposledným z jedenástich synov. Strednú školu študoval v La Plate, kde bol jeho učiteľom vynikajúci filológ, historik a literárny kritik Pedro Henríquez Ureña. Ten v ňom veľmi skoro vytušil silnú citlivosť a inteligenciu a predpovedal mu budúcu úlohu spisovateľa.

Sabato sa ale napriek tomu svojimi vysokoškolskými štúdiami obrátil k vede, študoval fyziku na Laplatskej univerzite. V neskoršom diele bude napokon vzťah medzi vedou a umením, ich styčné body aj zásadné protiklady v pohľade na svet a človeka, mnohokrát premýšľať a glosovať. Už počas štúdií sa začal zaujímať o politiku. Najskôr sympatizoval s anarchistickým hnutím, napokon s marxizmom. Zúčastňoval sa demonštrácií a dvakrát bol za svoju činnosť perzekvovaný.

V roku 1934 išiel ako delegát komunistickej mládeže na mierový kongres do Bruselu, kde poznal stalinistické praktiky komunistov a celkom znechutený utiekol do Paríža. Tu sa nejakú dobu pretĺkal medzi spisovateľmi a bohémami a začal písať svoje prvé, nikdy nevydané dielo La fuente muda (doslova Nemý prameň), v ňom premýšľa svoj filozofický koncept sveta, svojský mix marxizmu a existencializmu.

Zomrel vo veku 99 rokov vo svojom dome neďaleko Buenos Aires. Ako uviedla jeho manželka Elvira González Fraga, podľahol zápalu priedušiek.

Svoju literárnu dráhu začal esejistickou knihou Uno y el Universo (doslova Jedinec a vesmír). Esej je mu najvlastnejším žánrom, neopustil ju počas celej svojej tvorivej dráhy. Dominantnými témami jeho úvah, presných a výstižných štúdií, je mu existenčné položenie jedinca vo vzťahu k premenlivej dobe, sociálnym zvratom, revolučným pokusom a dobovým myšlienkovým prúdom, vyjadrených prostredníctvom literárnej fikcie. Vidí cestu tvorby fikcie, najskôr románu, ako adekvátny po vystihnutie členitej a nejednoznačnej ľudskej povahy a položenie. Je priveľa skeptický do epistemologickým možnostiam vedy, neveri v jej možnosť zlepšiť všeobecne ľudskú situáciu videnú práve optikou konkrétneho žijúceho jedinca, subjektu. Pretože ako jadrový fyzik bol prítomný pri výskume v rámci tímu madam Curiovej a už v predvojnovej dobe si uvedomoval zneužiteľnosť vedy, ktorá sa napokon v plnej sile ukázala počas druhej svetovej vojny. Napriek tomu vedu opustil, neprestáva sa však nad ňou zamýšľať vo svojich esejach. Ďalšími témami jeho úvah sú mu diela jeho obľúbených autorov, situácia argentínskej a všeobecne latinskoamerickej literatúry, marxizmus, existencializmus, štrukturalizmus, ďalší myšlienkový prúd 20. storočia a predovšetkým hľadanie odpovedí na dôvod a spôsob tvorby literárny fikcie.

Sabatove beletristické dielo je rozsahom neveľké, napísal len tri romány, napriek tomu však ide o dielo veľmi komplexné a náročné. Existuje veľké množstvo prác, ktoré sa ho pokúšajú interpretovať, často veľmi protikladne, čo môže slúžiť ako dôkaz jeho významu. Bohužiaľ práve meradlo kvantity bolo rozhodujúce pre neudelenie Nobelovej ceny. Prvým románom série je Tunel samoty, nasledujúce dva romány boli vydané v presne 13-ročnom odstupe, a každý z nich nadväzuje a rozvíja romány predchádzajúce. V druhom románe O hrdinoch a hroboch sa tak objavujú odkazy na témy Tunela samoty, podobne v poslednom diele Abaddón, el exterminador nájdeme rozvinutie tém O hrdinoch a hroboch aj odkaz na román prvý. Prostredný román O hrdinoch a hroboch možno považovať za srdce Sabatovej komplexnej fresky, dotuha zasadenej do argentínskej skutočnosť geograficky aj historicky. Práve v tomto románe sa objavuje kapitola nazvaná Správa o slepcoch, zložitá metafora o dobrodružnom hľadaní koreňov a systémov zla, ktorá je svojou tajomnosťou a nejednoznačnosťou predmetom mnohých výkladov. Sám Sabato ju odmieta akokoľvek komentovať.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ernesto Sabato

• Ernesto Sabato (po španielsky)
• Životopis (po česky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ernesto Sábato na českej Wikipédii.