Enver Hoxha

Narodil sa v roku 1908 meste Gjirokastër v južnom Albánsku vtedy pod Osmanskou nadvládou. Študoval na francúzskej škole v meste Korçë. V roku 1930 začal študovať vo Francúzsku na Univerzite v Montpellier, kde získal štipendium. Neabsolvoval však žiadne skúšky a venoval sa miesto toho politickým aktivitám v komunistickej strane. Neskôr absolvoval prednášky na Parížskej univerzite Sorbonne. Tu nadviazal vzťahy s albánskym ľavicovým politikom Llazarom Fundom, ktorý tu vyučoval právo. Aj toto štúdium však zanechal a v rokoch 1934 – 1936 pracoval ako sekretár na albánskom veľvyslanectve v Bruseli. Po tom, čo jeho nadriadení zistili, že prechováva marxistickú literatúru bol z tohto postu prepustený. Vrátil sa do Albánska, kde vyučoval na francúzskom lýceu v Korçë.[2] Vzhľadom na svoj viacročný pobyt v zahraničí plynule ovládal francúzštinu a v menšej miere aj taliančinu, chorvátčinu, angličtinu a ruštinu.

Po napadnutí krajiny fašistickým Talianskom, bol prepustený zo školy pretože odmietol vstúpiť do fašistickej strany. Následne odišiel do Tirany, kde si založil malý obchod s tabakom. V jeho obchode sa začali tajne stretávať albánski komunisti. V roku 1940 tu Hoxha založil Albánsku komunistickú stranu a stal sa šéfredaktorom jej novín.

Počas druhej svetovej vojny začal organizovať albánske komunistické partizánske hnutie. V krajine existovalo aj monarchistické hnutie pod vedením Abaza Kupiho a nacionalistické hnutie Balli Kombetar (Národný front), ktoré sa neskôr pridalo k nacistom a bojovalo ako proti komunistom tak proti monarchistom. Jednotky pod Hoxhovým vedením, dovedna okolo 70 000 mužov, bojovali proti okupačným talianskym aj nemeckým silám. Počas vojny spolupracoval s Titovymi juhoslávskymi partizánmi. Po odchode Talianov z Albánska v roku 1944 bola v októbri ustanovená dočasná komunistická vláda. Hoxha zlikvidoval a vyhnal opozíciu a stal sa predsedom vlády a zároveň aj ministrom obrany. Po vojne bola jeho vláda uznaná západnými Spojencami v domnení, že v krajine čoskoro prebehnú demokratické voľby. Voľby síce prebehli, ale kandidovali v nich len Hoxhovi komunisti.[2]

Po vojne spočiatku spolupracoval s Titovou Juhosláviou. V dôsledku nezhôd týkajúcich sa Kosova a samotnej existencie krajiny, sa však s Titom v roku 1948 ideovo rozišiel. V tom istom roku premenoval Albánsku komunistickú stranu na Stranu práce.

Sám seba označoval ako Marxistu-leninistu a bol veľkým obdivovateľom Stalina. Jeho 40 rokov vlády bolo charakteristické silným totalitným režimom, potierajúcim ľudské a náboženské práva, potláčaním politickej opozície, častým využívaním trestu smrti a dlhoročných trestov ťažkého žalára pre politických oponentov. Rodiny jeho oponentov boli prenasledované a vyháňané do odľahlých častí krajiny pod kontrolou tajnej polície (Sigurimi). Ďalším znakom jeho vlády bolo použitie stalinských metód likvidácie spolupracovníkov, ktorí ohrozovali jeho moc. Zameral sa na obnovu krajiny, ktorá bola po druhej svetovej vojne v troskách. V priebehu jeho vlády boli vybudované prvé železničné trate v krajine a odstránená negramotnosť dospelých. Viedol Albánsko k ceste stať sa poľnohospodársky sebestačnou krajinou. Dosiahol síce nízke zadĺženie krajiny a určitý progres, Albánsko však v priebehu povojnového obdobia zostalo najchudobnejším a sociálne najzaostalejším regiónom Európy.

V roku 1954 menoval svojho spolubojovníka Mehmeta Shehu premiérom krajiny. Po roku 1961 postupne rozviazal vzťahy so Sovietskym zväzom v dôsledku Chruščovovej kritiky Stalina. Vzhľadom na to, že v rovnakej dobe sa zhoršili aj sovietske vzťahy s komunistickou Čínou nadviazal Hoxha užšiu spoluprácu s touto krajinou. Albánsko sa v tomto období stalo závislé na finančnej pomoci Čínskej ľudovej republiky. Aj tieto vzťahy však po smrti Mao Ce-tunga postupne ochladli pre Hoxhovu kritiku nového čínskeho vedenia.

V septembri 1968 na protest proti intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v Československu inicioval vystúpenie Albánska z tejto organizácie. Z obavy pred vpádom vojsk susedných krajín prikázal budovať po celom území krajiny betónové bunkre. Celkovo ich bolo vybudovaných okolo 700 000, teda 1 na 4 obyvateľov krajiny.

Jeho zdravotný stav sa koncom 70. rokov začal zhoršovať. V roku 1980 poveril funkciou prvého sekretára strany Ramiza Alia, čím obišiel dlhoročného predsedu vlády Mehmeta Shehu. Hoxha sa spočiatku pokúšal Shehu presvedčiť, že je to správne riešenie. Keď sa mu to nepodarilo zariadil v roku 1981 jeho verejné očiernenie. Shehu bol následne nájdený mŕtvy, po tom čo údajne spáchal samovraždu.

Hodža zomrel v Tirane 11. apríla 1985.

1. PSP, 2000: „Niekedy sa uplatňuje prepis podľa výslovnosti aj v takých prípadoch, v ktorých zachovanie pôvodného spôsobu písania by u nás mohlo viesť k nesprávnej výslovnosti, napr. albánske meno Hoxha sa prepisuje ako Hodža (v albánčine xh = dž). Zachovávanie pôvodného písania Hoxha s x by viedlo k nesprávnej výslovnosti písmena x (v slovách cudzieho pôvodu s písmenom x sa v slovenčine vyslovuje spojenie ks alebo gz)“[1]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Enver Hoxha

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Enver Hoxha na anglickej Wikipédii.