Enel

V roku 1898 sa v Taliansku vyrábalo 100 miliónov kilowatt hodín elektriny[10] a do 1960 dosiahla výroba hodnotu viac než 56 miliárd USD.[11] Najväčšiu časť vyrábali regionálne súkromné spoločnosti[12] alebo spoločnosti napojené na ďalšie priemyselné subjekty,[13] miestne aj regionálne, využívajúc pri tom špecifické usporiadanie príslušných oblastí: najmä ich hydrogeologické zdroje.[14]

Na zvýšenie výroby elektriny dotoval štát výstavbu elektrární a všetky nevyhnutné stavebné práce na svojom území. Z pohľadu distribúcie štát svojim zásahom v roku 1961 zjednotil národné tarify, vytvoril systém tried odstupňovaných podľa spotreby (prostredníctvom Vyrovnávacieho fondu pre energetický sektor) a spoločnostiam zaoberajúcim sa výrobou elektriny uložil povinnosť sprístupniť elektrinu pre všetkých obyvateľov.[15]

V roku 1962 vláda založila Subjekt pre elektrickú energiu s cieľom využiť elektrinu ako prostriedok na rozvoj krajiny a definovať národnú energetickú politiku na základe skúseností z iných krajín ako boli Francúzsko alebo Veľká Británia.

Vodná elektráreň Rocchetta a Volturno

Začiatkom roka 1962 sa štvrtý Fanfaniho kabinet zaviazal vláde, že do troch mesiacov od vyslovenia dôvery parlamentom vytvorí návrh na zjednotenie národného systému elektrizačnej sústavy. Počas zasadnutia zástupcov komôr dňa 26. júna 1962 vláda predložila návrh zákona, v ktorom sa stanovovali zásady a postupy pre založenie Subjektu pre elektrickú energiu (tal. Ente nazionale per l'energia elettrica – E.N.EL.).[16]

Logo Enel (1963 – 1982)

Podľa návrhu mal Enel získať aktíva všetkých spoločností pôsobiacich v oblasti výroby, prenosu a distribúcie elektrickej energie, s výnimkou samovýrobcov – spoločností, ktoré vyrábali viac ako 70% elektriny na vlastné výrobné procesy – (rovnaká podmienka neskôr platila aj pre samosprávy) a malých podnikov, ktoré nevyrábali viac než 100 miliónov kilowatt hodín za rok.

Boli vytvorené postupy na stanovenie hodnoty spoločností, ktoré sa mali stať predmetom akvizície, a bola stanovená aj výška kompenzácií, ktorá mala byť veriteľom, vyplácaná v priebehu 10 rokov s úrokom 5,5%. V tomto rámci sa rok 1962 považoval za prechodný rok, v ktorom boli všetky príjmy a výdavky získaných spoločností prenesené na Enel. Rok 1963 bol prvým prevádzkovým rokom novo vytvorenej spoločnosti.

Prvými cieľmi Enel boli modernizácia a rozvoj elektrizačnej sústavy, výstavba vysokonapäťovej siete, medzinárodného pripojenia, pripojenia na ostrovy, elektrifikácia vidieckych oblastí a vytvorenie Národného dispečingového strediska. Na financovaní týchto projektov sa mal podieľať štát prostredníctvom emisie štátnych dlhopisov v roku 1965 v hodnote viac než 200 miliárd talianskych lír.[17] V roku 1967 prevzal od Výboru ministrov dohľad nad Enel medziministerský Výbor pre hospodárske plánovanie (CIPE) pôsobiaci v rámci ministerstva priemyslu. V tomto období výroba tepelnej energie po prvýkrát predbehla výrobu vodnej energie.

Národné dispečingové stredisko

V roku 1963 bolo v Ríme založené Národné dispečingové stredisko, ktorého úlohou bolo riadiť energetické toky v sieti prostredníctvom koordinácie výrobných závodov, prenosovej siete, distribúcie a vzájomného prepojenia talianskej elektrizačnej sústavy so systémami za hranicami krajiny, úpravou výroby a prenosu elektriny v reálnom čase na základe aktuálneho dopytu.[1]

Elektrifikácia vidieka

Percento vidieckych sídiel nepripojených do elektrizačnej sústavy kleslo z 1,27% v roku 1960 na 0,46% v roku 1964, čo znamená, že v tomto období bolo novo pripojených viac než 320 000 obyvateľov. V ďalšom päťročnom období medzi rokmi 1966 – 1970 smerovali do elektrifikácie vidieka ďalšie investície – 80% nákladov kryl štát a 20% Enel – dopĺňali ich zvýhodnené sadzby, ktoré slúžili ako stimuly na rozvoj poľnohospodárstva.[18]

Vysokonapäťová sieť a pripojenie na ostrovy

V roku 1968 sa začala výstavba 380 kV vedenia medzi Florenciou a Rímom s cieľom spojiť vysokonapäťové elektrizačné sústavy severu a juhu. Približne v tom istom čase boli postavené aj medzinárodné vysokonapäťové vedenia prepájajúce Taliansko s Francúzskom (380 kV Venaus-Villarodin, 1969) a Švajčiarskom.[19]

V rovnakom roku boli položené podmorské káble, ktoré spojili polostrov s ostrovmi Elba (1966), Ischia (1967) a Sardínia cez Korziku (1967).[20]

Katastrofa na priehrade Vajont

Enel bol účastníkom katastrofy na priehrade Vajont, vodnom diele, ktoré bolo umelo vytvorené s cieľom výrábať obrovské objemy vodnej energie. 9. októbra 1963 sa do priehrady zosunula obrovská masa skalnatej pôdy (cca 260 miliónov kubických metrov). Priehradný múr a priehradu vybudovala spoločnosť SADA (Società Adriatica di Elettricità – Jadranská elektrárenská spoločnosť), následne ich predala Edison a práve v tom čase boli v rámci procesu znárodňovania prevedené na spoločnosť Enel.

V dôsledku zosunu sa v priehrade Vajont vytvorili obrovské vlny, ktoré čiastočne zatopili dediny Erto a Casso, strhli priehradný múr a úplne zničili mestá v údolí pod priehradou: Longarone, Pirago, Rivalta, Villanova a Faè. O život prišlo asi dvetisíc ľudí. Spoločnosti Enel a Montedison boli zažalované ako spoločnosti zodpovedné za katastrofu, pričom priťažujúcou okolnosťou bola skutočnosť, že udalosť sa dala predpokladať. Obe spoločnosti museli komunitám zasiahnutým katastrofou zaplatiť odškodné.

Sedemdesiate roky boli príznačné obrovskou energetickou krízou, ktorá prinútila spoločnosť prijať drastické úsporné opatrenia a vytvoriť národný energetický plán stanovujúci dva hlavné ciele: budovanie nových elektrární a hľadanie nových zdrojov.

Energetická kríza

Centrála Enelu v Ríme

V roku 1975 si spoločnosť v dôsledku ropnej krízy a úsporných opatrení a po prijatí prvého národného energetického plánu (PEN) stanovila za cieľ znižovanie závislosti Enel na uhľovodíkoch. Mala ho dosiahnuť vďaka využívaniu nových energetických zdrojov, vrátane vodnej a geotermálnej energie, zvýšeniu využívania uhlia, odpadovému cyklu a najmä vďaka využívaniu atómovej energie.[21]

Osemdesiate roky charakterizuje výstavba nových elektrární a testovanie alternatívnych foriem energie, ale aj postupné znižovanie závislosti na rope, ktorá poklesla zo 75,3% v 1973 na 58,5% do roku 1985.

V roku 1986 sa Enel po prvýkrát podarilo dosiahnuť pozitívny hospodársky výsledok vo výške 14 miliárd talianskych lír s hrubým ziskom 10 miliónov talianskych lír.[22]

A v roku 1987, v dôsledku katastrofy v Černobyle, sa uskutočnilo prvé referendum o používaní jadrovej energie. Tento rok je zároveň rokom ukončenia využívania jadrovej energie v Taliansku, zatvorenia a prerušenia výstavby jadrových elektrární a prijatia nového národného energetického plánu.

Nové elektrárne a alternatívna energia

V osemdesiatych rokoch začali fungovať nasledujúce elektrárne:[23]

• 1983/84 – tepelná elektráreň Fiumesanto (Sardínia),
• 1984/85 – prečerpávacia vodná elektráreň Edolo (Lombardia), jedna z najväčších tohto druhu v Európe,
• 1984 – tepelná elektráreň Torrevaldiagia Sever (Lazio).

V oblasti alternatívnej energie:

• 1981 – Enel s pomocou Európskeho hospodárskeho spoločenstva vybudovala ako prvá spoločnosť na svete solárnu elektráreň (elektráreň Eurelios v Adrane, Sicília) a skúšobne ju pripojila do hlavnej elektrizačnej sústavy (elektráreň bola zatvorená v 1987)
• 1984 – fotovoltaická elektráreň Vulcano (Sicília)
• 1984 –prvá veterná elektráreň v krajine v Alta Nurra (Sardínia)

V priebehu 1985 sa Národné stredisko pre dispečing a riadenie elektrizačnej sústavy postupne presťahovalo z centra Ríma do Settebagni a stalo sa súčasťou väčšej európskej sústavy pre synchronizáciu výroby elektrickej energie.

Referendum, zatvorenie jadrových elektrární a nový národný energetický plán

Po katastrofe v Černobyle v 1986 bola na základe referenda zastavená celá výroba jadrovej energie. Z jadrových elektrární, ktoré boli v tom čase v prevádzke alebo vo výstavbe:

• jadrová elektráreň Caorso (Emilia-Romagna) bola odstavená v 1986 z dôvodu výmeny paliva a už nikdy nebola spustená do prevádzky. V roku 1990 bola definitívne zatvorená,
• jadrová elektráreň Enrico Fermi v obci Trino Vercelli (Piemont) bola deaktivovaná v 1987 – plány na dostavbu druhej elektrárne boli zrušené. V roku 1990 bola definitívne zatvorená,
• výstavba jadrovej elektrárne Alto Lazio (Montalto di Castro), ktorá začala v 1982, bola v 1988 prerušená. V 1989 bola elektráreň zmenená na viacpalivové zariadenie,
• jadrová elektráreň Latina (Lazio) bola zatvorená v 1988,
• jadrová elektráreň v Garigliano (Campania) bola zatvorená už v 1978.

V roku 1988 boli stanovené kľúčové ciele nového národného energetického plánu (PEN): zvýšenie energetickej účinnosti; ochrana životného prostredia, využívanie vnútroštátnych zdrojov, diverzifikácia zdrojov zo zahraničia, celková konkurencieschopnosť systému výroby.

Pri príležitosti privatizácie spoločnosti navrhol v 1998 Bob Noorda nové logo Enel. V deväťdesiatych rokoch bola krajina svedkom postupnej liberalizácie trhu s elektrinou. V júli 1992 prvý Amatov kabinet transformoval Enel na akciovú spoločnosť s jedným akcionárom, ktorým bola štátna pokladnica. Bersaniho dekrét vydaný v 1999 označuje začiatok liberalizácie trhu s elektrinou; začala sa korporátna reštrukturalizácia Enel s postupným oddelením výroby, prenosu, dodávky a predaja elektriny.[24]

V priebehu prvého desaťročia nového tisícročia spoločnosť pracovala na príprave politík, ktoré mali zabezpečiť zníženie negatívnych vplyvov výroby energie na životné prostredie a vytvoriť podmienky na postupnú internacionalizáciu Enel prostredníctvom viacerých akvizícií a fúzií.[25]

Enel vo svete

V tomto období bolo vymenované nové predstavenstvo spoločnosti, ktoré si ako hlavné priority stanovilo reorganizáciu zahraničného majetku a zníženie zadlženia.

Odvetvové činnosti

• V roku 2011 Enel otvorila prvé pilotné zariadenie v krajine určené na zachytávanie oxidu uhličitého. Toto zariadenie sa nachádza v oblasti Brindisi v už existujúcej elektrárni ENEL Federico II.[26]
• V roku 2011 – v Isernii v regióne Molise – vybudovala Enel Distribuzione svoji prvú inteligentnú prenosovú sústavu, ktorá sa dokáže účinne prispôsobiť dvojsmernému toku elektriny generovanej z obnoviteľných zdrojov. Do projektu sa investovalo spolu 10 miliónov eur.[27]
• V roku 2012 Enel a Renault – v rámci e-mobility a Smart City – spolupracovali na výrobe modelu auta, ktoré by umožnilo zákazníkovi v reálnom čase lokalizovať najbližšiu dobíjaciu stanicu Enel a získať informácie o jej dostupnosti. Enel už v minulosti spolupracovala s inými výrobcami automobilov, napr. so značkou Opel. Mercedes a Piaggio.[28]

Korporátne činnosti

• V 2012 predala Enel zvyšných 5,1% Terna, ktoré ešte vlastnila, a týmto krokom úplne opustila vysokonapäťový trh.[29]
• V 2013 podpísala v Soči dohodu o predaji 40% Artic Russia, spoločného podniku s Eni, ktorá zas mala pod kontrolou 49% SeverEnergia, v hodnote 1,8 miliardy amerických dolárov.[30]
• V máji 2014 bola za predsedníčku predstavenstva zvolená Maria Patrizia Grieco a Francesco Starace bol menovaný generálnym riaditeľom. Za hlavné ciele si zvolili reorganizáciu činností spoločnosti na Pyrenejskom polostrove a v Južnej Amerike a zníženie dlhu spoločnosti.[31]

Výskum a vývoj

• V roku 2011 podpísala Enel memorandum o porozumení s mestom Rím a Rímskou univerzitou La Sapienza, ktoré sa týkalo výstavby a inštalácie Diamante, fotovoltaickej elektrárne schopnej akumulovať a uchovávať energiu a sprístupniť ju v čase absencie slnečného svetla.[32]
• V roku 2011 podpísala Enel Distribuzione, spoločnosť spravujúca distribučnú sieť Enel, s NEC Corporation partnerskú zmluvu, ktorej cieľom je rozvíjať nové technológie a riešenia v oblasti inteligentných prenosových sústav.[33]
• V rokoch 2012 – 2014 spolupracovala Enel Distribuzione s General Electric vo výskumných projektoch zameraných na oblasť energetickej účinnosti a znižovania emisií CO2.[34]
• V roku 2012 podpísali Enel a Výskumný ústav čistej energie Huaneng memorandum o porozumení zamerané na posilnenie spolupráce vo vývoji čistých uhoľných technológií, obnoviteľnej energie a distribuovanej výroby.[35]

Ako informoval portál energia.sk, časopis Bloomberg Business umiestnil Enel do zoznamu 50 spoločností, ktoré sa oplatí sledovať v roku 2016. Skupina Enel získala pochvalu za rast investícií na rýchlo rastúcich trhoch v Amerike a Afrike o 48 % v priebehu roku 2019, aby tak vykompenzovala úpadok dopytu po elektrine v Európe. Enel je jedinou talianskou spoločnosťou v zozname a súčasne jedinou spoločnosťou pôsobiacou v oblasti energetiky.[36]

Enel vyrába elektrinu z viacerých energetických zdrojov vrátane, geotermálnej, veternej, slnečnej, vodnej, tepelnej a jadrovej energie. V roku 2014 vyrobila skupina Enel celkom 283,1 miliardy kWh elektriny, distribuovala 395,4 miliardy kWh a predala 261 miliárd kWh.[49] Od roku 2008 zverila Enel výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov svoju svojej dcérskej spoločnosti, Enel Green Power.[50][51][52]

EXPO 2015 v Miláne.

Enel sa zapája aj do výskumných a vývojových činností zameraných na výrobu a prenos elektriny. Patria medzi nich: • projektovanie a výstavba hybridných elektrární kombinujúcich využívanie rôznych zdrojov a technológií na akumuláciu energie, ktorých cieľom je zvýšenie efektívnosti elektrárne,[83][84][85] • vývoj inteligentných prenosových sietí zvyšujúcich efektivitu a trvalú udržateľnosť v distribúcii elektriny s podporou Európskeho spoločenstva.[86][87]

V Taliansku Enel pôsobí v nasledujúcich oblastiach:

• výroba elektriny – Enel Produzione,[88] a obnoviteľná energia – Enel Green Power[89]
• dodávka elektriny – Enel Energia [90]
• distribúcia a transformácií elektriny a údržba elektrární – Enel Distribuzione[91]
• služby na ochranu spotrebiteľa – Enel Electric Service – ktorá garantuje dodávku energie za pevné ceny stanovené Úradom pre elektrinu a plyn v oblastiach, kde Enel pôsobí ako výhradný poskytovateľ[92]
• pouličné osvetlenie – Enel Sole

Po liberalizácii trhu už Enel nesmie vyrábať viac ako 50 % celkového objemu elektriny vyrobenej v Taliansku,[93] a podobne ako všetci ostatní poskytovatelia, je spoločnosť na základe zákona o univerzálnych službách a podľa európskych noriem povinná pripojiť do siete kohokoľvek, kto o to požiada. Enel vo všeobecnosti podlieha dohľadu a rozhodnutiam Úradu pre elektrinu a plyn.[94]

Na globálnej úrovni Enel pôsobí v nasledujúcich oblastiach:

• Výroba, distribúcia a ďalší predaj elektriny a plynu na Pyrenejskom polostrove, v Južnej Amerike a Maroku cez Enel Iberoamerica a dcérske spoločnosti Endesa a Enersis[95], a v Rusku prostredníctvom dcérskej spoločnosti Enel Russia.[96]
• Celosvetová výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov (Severná Amerika, Južná Amerika, Afrika, Európa a Ázia) cez Enel Green Power.[97][98]
• V Severnej Afrike, Alžírsku a Egypte spoločnosť pôsobí aj v plynárenskom odvetví.[99]
• Finančné činnosti s dôrazom na získavanie prostriedkov a ich používanie na investičné operácie cez dcérske spoločnosti Enel Investments, Enel Finance International a International Endesa (so sídlom v Holandsku).

Enel má päť divízií:

• Globálna výroba: zabezpečuje výrobu elektriny.
• Globálna infraštruktúra a siete: stará sa o dopravnú infraštruktúru a distribúciu energií.
• Obnoviteľná energia: zabezpečuje výrobu energie z obnoviteľných zdrojov prostredníctvom Enel Green Power. Od mája 2014 je jej generálnym riaditeľom Francesco Venturini, ktorý zároveň pôsobí aj ako generálny riaditeľ Enel Green Power.
• Globálne obchodovanie: zabezpečuje pre spoločnosti skupiny Enel a tretie strany tovary určené na použitie v elektrárňach, spolu s optimalizačnými službami pre výrobu a distribúciu energie.[100]
• Prieskum a ťažba zemného plynu: má na starosti investície do prieskumu a ťažby zemného plynu a rozvoja infraštruktúry na prepravu zemného plynu.

CEO Francesco Starace

Enel pôsobí v Európe (Bulharsko, Francúzsko, Grécko, Taliansko, Rumunsko, Rusko, Slovensko a Španielsko), Severnej Amerike (Kanada a Spojené štáty americké) a Južnej Amerike (Brazília, Čile, Kostarika, Guatemala, Mexiko a Panama). Cez dcérsku spoločnosť Endesa je skupina prítomná aj v Argentíne, Kolumbii, Maroku, Peru a Portugalsku.

V Belgicku Enel vyrába elektrinu v elektrárni Marcinelle Energie s celkovým výkonom 406 MW.[101]

V Bulharsku je Enel prítomná prostredníctvom Enel Green Power, ktorá získala dve veterné farmy a do roku 2010 zdvojnásobila ich výkon na dnešných 42 MW. Elektrárne sa nachádzajú v Kamen Bryag a Shable v severovýchodnej časti krajiny na pobreží Čierneho mora. Podľa plánu mali byť v roku 2011 odpredané.[102]

Na Cypre Enel pôsobí cez Enel Trade. Spoločnosť participuje 12,5% v konzorciu zameranom na prieskum a ťažbu zemného plynu z ložiska zemného plynu Leviatan, ktoré leží medzi Cyprom, Izraelom a Libanonom.[103]

Enel je dodávateľom elektriny aj vo Francúzsku, kde vlastní 5% energetickej burzy Powernext.[104]

V Grécku Enel pôsobí prostredníctvom Enel Green Power a jej vodných (19 MW), fotovoltaických (71 MW) a veterných (199 MW) elektrární s celkovým výkonom 289 MW.[105]

V Holandsku Enel pôsobí prostredníctvom niekoľkých finančných spoločností (Enel Finance International N.V., Enel Investment Holding B.V., International Endesa B.V.), ktoré sa zameriavajú na získavanie financovania prostredníctvom emisií dlhopisov a inými formami financovania, a investujú do výroby distribúcie elektriny. Enel je tu prítomná aj cez Endesa Energia S.A., spoločnosť, ktorá predáva elektrinu a plyn veľkým korporátnym partnerom v Európe.[106]

V Rumunsku má Enel viac než 2,6 milióna zákazníkov, najmä vďaka väčšinovému akciovému podielu v niekoľkých distribučných spoločnostiach v Južnej Munténii, vrátane Bukurešti, v Banate a v Dobruji. Spoločnosť síce v roku 2014 ohlásila predaj týchto spoločností, ale začiatkom 2015 od svojho zámeru upustila. Prostredníctvom Enel Green Power, je Enel aj jedným z výrobcov elektriny s celkovým výkonom 534 MW.[107]

Enel pôsobí v Rusku v niekoľkých oblastiach:

• v tepelných elektrárňach Enel Russia spoločnosť vyrába elektrinu s celkovým výkonom 9 677 MW,
• cez RusEnergoSbyt sa zaoberá predajom elektriny a
• pôsobí aj v oblasti distribúcie elektriny, kde sa venuje najmä inštalovaniu elektronických elektromerov.

Logo Slovenských elektrární.

Od roku 2006 Enel na Slovensku vlastní 66% Slovenských elektrární. Enel vyrába elektrinu v celkovom objeme 5 700 MW prostredníctvom jadrovej elektrárne, tepelných a vodných elektrární.[108] Od konca 2014 dostala Enel niekoľko ponúk od záujemcov o odkúpenie jej podielu v Slovenkých elektrárňach.[109]

Vďaka svojej účasti v Endesa je Enel v súčasnosti hlavným prevádzkovateľom v Španielsku a Portugalsku s celkovou produkciou elektriny v objeme 23 474 MW (6 500MW z obnoviteľných zdrojov) a viac ako 11 miliónmi zákazníkov na trhu s elektrinou a 1,2 milióna zákazníkov na trhu s plynom. Okrem toho Enel v spolupráci s Enel Green Power España vyrába aj obnoviteľnú energiu s celkovým výkonom 1 745 MW v Španielsku a 163 MW v Portugalsku.[110]

V Turecku sa Enel zapája do prieskumu v súvislosti s výrobou geotermálnej energie s Enel Green Power a skupinou Meteor Uzun.[111]

V Spojených štátoch amerických a Kanade pôsobí Enel Green Power North America (predtým Enel North America), spoločnosť pod kontrolou Enel Green Power. Na výrobu elektriny využíva vodnú, geotermálnu a veternú energiu a biomasu s celkovým výkonom 2 083 MW (1 980 MW v USA a103 MW v Kanade).[112]

Enel sa v 2014 – prostredníctvom Enel Green Power – stala druhým najväčším výrobcom elektriny zo slnečnej energie v Južnej Amerike. Projekty plánované na nasledujúce roky by mali až desaťnásobne zvýšiť fotovoltaickú výrobu, vďaka čomu by sa mal zo spoločnosti stať prvý fotovoltaický výrobca v regióne.[113]

V Argentúrne Enel vyrába elektrinu cez dcérske spoločnosti Endesa – Endesa Costanera, Hidroeléctrica El Chocón a Dock Sud – s celkovým výkonom 4 522 MW. Prostredníctvom EDESUR distribuuje elektrinu pre viac než 2,3 milióna zákazníkov v krajine.[114]

V Brazílii Enel vyrába elektrinu prostredníctvom svojich dcérskych spoločností Endesa Fortaleza a Cachoeira Dourada s celkovým výkonom 987 MW. Pôsobí aj v oblasti prenosu elektriny cez Endesa CIEN a v distribúcii cez:[115]

• Ampla, ktorá pôsobí v celom štáte Rio de Janeiro s viac ako 2,6 milióna zákazníkov,
• Coelce, v štáte Ceará, s viac ako 3,4 milióna zákazníkov.

Prostredníctvom ďalšej zo svojich dcérskych spoločností, Enel Brasil Participações Ltda, vyrába Enel Green Power elektrinu z obnoviteľných zdrojov s celkovým výkonom 376 MW – 203 MW zo slnečnej energie a 173 MW z vodnej energie s plánmi na zvýšenie výkonu až na 378 MW.

V Čile Enel vyrába elektrinu v objeme 6 590 MW. Prostredníctvom Enel Green Power Chile vyrába viac ako 300 MW z vodnej a veternej energie a v súčasnosti skúma možnosti využitia geotermálnej energie.[116]

V Komumbii Enel vyrába elektrinu v celkovom objeme 2 994 MW. Enel Green Power rozvíja projekty so zameraním na alternatívne zdroje energie.[117]  

Po podpise dohody na konci roka 2011 začala Enel s prieskumom zdrojov geotermálnej energie v Ekvádore.

V Peru Enel vyrába elektrinu v celkovom objeme 1 802 MW. Enel Green Power Peru pracuje od 2011 na rozvoji alternatívnych energetických zdrojov a zariaďuje rôzne potrebné koncesie pre elektrárne.

Prostredníctvom Enel Green Power buduje Enel veternú elektráreň s výkonom 50 MW.

Cez Enel de Costa Rica S.A., dcérsku spoločnosť Enel Green Power Latin America, Enel Enel vyrába elektrinu v celkovom objeme 55 MW, z čoho 24 MW pochádza z veternej energie a 31 MW z vodnej energie. Nová vodná elektráreň Chucas, ktorá je vo výstavbe, by mala po dokončení vyrábať ďalších 50 MW. ´

Cez Enel Green Power Guatemala, Enel vyrába elektrinu – v plnom rozsahu z vodnej energie – v celkovom objeme 163 MW.

V Mexiku Enel pôsobí už od 2007. Cez Enel Green Power vyrába elektrinu v objeme 399 MW, z čoho 346 MW pochádza z veternej energie a 53 MW z vodnej energie.

Enel Fortuna – dcérska spoločnosť Enel Green Power Panama – vyrába elektrinu s celkovým výkonom 300 MW, čo pokrýva 23% celkového dopytu v krajine v 2014. Spoločnosť plánuje výstavbu nových slnečných elektrární, ktoré by mali vyrobiť ďalších 29,9 MW.

V Alžírsku Enel vlastní 13,5% plynových rezerv v kotline Illizi na juhovýchode krajiny, a 18,4% podiel na ťažobnom poli v Isarene. V 2014, spoločne s Dragon Oil, Enel získala licencie na prieskum ťažby plynu v dvoch ďalších oblastiach – Msari Akabli a Tinrhert Sever. V Msari Akabli bude Enel prvým prevádzkovateľom s podielom 70% a v Tinrhert Sever jej bude patriť 30% podiel. ´

V Egypte je Enel držiteľom 10% licencií na prieskum pre oblasť El Burullus.

Enel vyrába elektrinu v Maroku cez spoločnosť Energie Electrique de Tahaddart s celkovým výkonom 384 MW. V roku 2010 sa Enel Green Power zapojila do verejnej súťaže na výstavbu slnečnej tepelnej elektrárne. Začiatkom 2015 dostala Enel Green Power za úlohu zapojiť sa v Maroku do výroby elektriny z veternej energie. Plán sa podarilo splniť koncom roka 2014 formou účasti na ponuke na výstavbu 5 elektrární s celkovým výkonom 850 MW.

V Južnej Afrike vlastní Enel Green Power fotovoltaickú elektráreň s celkovým výkonom 10 MW. V budúcnosti Enel plánuje výstavbu niekoľkých veterných fariem a fotovoltaických elektrární s celkovým výkonom 513 MW.

V Taliansku Enel vlastní niekoľko spoločností, ktoré sa zaoberajú výrobou, distribúciou a predajom elektriny:

• 100% podiel v Enel Produzione

a prostredníctvom Enel Produzione nasledujúce podiely v spoločnostiach:

• 49% Hydro Dolomiti Enel.
• 51% Energy Hydro Piave.
• 100% podiel v Enel Servizio Elettrico, ktorá sa zaoberá predajom elektriny na regulovanom trhu.
• 100% podiel v Enel Energia, ktorá sa zaoberá predajom elektriny a zemného plynu na voľnom trhu a koncovým zákazníkom.

Enel Energia vlastní aj 100% Enel.si, spoločnosti ponúkajúcej koncovým zákazníkom riešenia založené na využívaní obnoviteľných zdrojov energie a franšízu „Punto Enel Green Power“,

• v oblasti výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov Enel vlastní 69,171% of Enel Green Power, ktorá samotná vlastní niekoľko dcérskych spoločností po celom svete – v Európe, Severnej Amerike a v Južnej Amerike. Čo sa týka infraštruktúry a prenosových sietí, Enel vlastní:
• 100% Enel Distribuzione, spoločnosti zaoberajúcej sa distribúciou elektriny.
• 100% Enel Sole, spoločnosti, ktorá sa zaoberá verejným a umeleckým osvetlením. Obchodovanie na medzinárodných trhoch a v Taliansku, obstarávanie a predaj energetických produktov vrátane zemného plynu Enel realizuje prostredníctvom spoločnosti Enel Trade, v ktorej má 100% podiel a ktorá vlastní 100% podiel v Enel Trade Rumunsko, Enel Trade Chorvátsko a Enel Trade Srbsko. Cez Enel Trade, Enel vlastní aj Nuove Energie, spoločnosť špecializujúcu sa na výstavbu zariadení na splynovanie skvapalneného zemného plynu.

V Belgicku Enel vlastní prostredníctvom Enel Investment Holding 100% Marcinelle Energie – vlastníka rovnomennej elektrárne, ktorú v 2008 získala Duferco Diversification. Spoločnosť mala byť na základe predbežnej dohody z 2013 predaná Gazpromu, ale začiatkom 2014 bol predaj pozastavený z dôvodu regulačných zmien a ešte sa ho nepodarilo dokončiť.

Vo Francúzsku Enel vlastní 5% francúzskej energetickej burzy Powernext.

V Španielsku – cez dcérsku spoločnosť Enel Iberoamerica (predtým Enel Energy Europe) – vlastní Enel 70,1% Endesa, získaný v 2009 podielom 92,06%. Za akvizíciu bolo spoločnosti v 2009 udelené ocenenie Platts Global Energy Award za Obchod roka.

V Rusku Enel pôsobí už od 2004:

• cez Enel Investment Holding BV vlastní 56,43% Enel Russia (bývalej OGK-5).
• Od 2008, cez Enel Investment Holding BV, vlastní aj 49,5% dodávateľa elektriny RusEnergoSbyt.

V 2013 Rosneft, cez NGK Itera, kúpil 40% podiel Enel v Arctic Russia BV, spoločnosti, ktorá vlastnila 19,6% SeverEnergia.

V Argentíne má Enel prostredníctvom Enersis and Distrilec Inversora S.A. pod kontrolou Edesur. Msjiteľom 51,5% Distrilec Inversora S.A. je Enersis.

V Čile, cez Enel Iberoamerica (predtým Enel Energy Europe), Enel vlastní vďaka kúpe Endesa a Endesa Latinoamerica S.A., 60,62% Enersis Chile.

V Peru, cez Enersis Chile, a po podpise kartelovej dohody s Inkia America Holding v 2014, Enel vlastní 58,6% podiel v Edegel Peru.

• Ministerstvo hospodárstva a financií – 25,5% (podľa údajov CONSOB aktualizovaných 27. mája 2015).
• Ľudová banka Číny – 2,004%

EXPO 2015 Miláno

V roku 2015 sa Enel ako Oficiálny globálny partner zúčastnila Expo 2015 v Miláne. S investíciou vo výške 29 miliónov eur a vlastným pavilónom, Enel vybudovala v celom areáli Expo Smart City, simuláciu mesta so 100 000 obyvateľmi s celkovou spotrebou energie v objeme 1 000 000 kWh denne.[143]

Smart City zahŕňa:

• inteligentnú sieť na distribúciu elektriny,
• operačné stredisko na monitorovanie a riadenie inteligentnej siete,
• informačný systém umožňujúci návštevníkom sledovať v reálnom času spotrebu elektriny v každom pavilóne,
• dobíjacie stanice pre elektromobily,
• LED osvetlenie celého areálu výstaviska.

Organizácia Enel Cuore bola založená v októbri 2013 prostredníctvom projektu podporovaného Enela jej dcérskymi spoločnosťami. Cieľom bolo vytvoriť osobitnú neziskovú organizácií, ktorá by bola schopná realizovať aktivity na podporu komunít, rodín a jednotlivcov a presadzovať a udržiavať ideály spolupráce.

11. novembra 2014 generálny prokurátor USA pre severný obvod Oklahomy podal žalobu na dcérsku spoločnosť Enel, Osage Wind LLC, 84-turbínový priemyselný projekt veternej farmy v okrese Osage, Oklahoma.[144] Žalobca v nej obvinil Enel a Osage Wind, že nelegálne spracúvajú nerasty patriace národu Osagov, pôvodnému indiánskemu kmeňu, ktorý už od roku 1871 vlastní všetky práva na nerastné bohatstvo krajiny.[145] V žalobe sa spomína, že Osage Wind mala pred začiatkom ťažby nerastov a ďalších materiálov z jám, kam mali byť umiestnené základne turbín, získať povolenie od Kancelárie pre indiánske záležitosti. Žalobca žiadal o zastavenie všetkých výkopových prác na celom stavenisku o rozlohe 8 500 akrov a o odstránenie dvanástich turbín, ktoré boli už vztýčené. Osage Wind odporovala, že vykonávaná činnosť sa nedá považovať za ťažbu, a teda nie je povinná mať povolenie. Spoločnosť sa vyjadrila, že už preinvestovala takmer 300 miliónov amerických dolárov na projekt, ktorý sa buduje na súkromných pozemkoch, nie na pozemkoch zverených do trastu pre amerických Indiánov.[144]

Osage Wind LLC a druhý súvisiaci veterný projekt Enel, Mustang Run, sa potýkajú aj s odvolaniami na Najvyššom súde Oklahomy, v ktorých národ Osagov a okres Osage, Okla., namietajú ústavnú legitimitu povolení vydaných pre oba projekty.

Spoločnosť bola po dlhom spore s vládou Salvádoru nútená opustiť trh s elektrinou v krajine. V salvádorskej ústave (čl. 109) sa stanovuje, že (podzemné) prírodné zdroje sú majetkom štátu a vláda nesmie dovoliť zahraničným spoločnostiam, aby sa stali výhradnými vlastníkmi geotermálnej výroby. Obe strany uzavreli v roku 2014 dohodu, ale neinformovali o jej podrobnostiach.

Ďalšou ranou pre Enel bola nedávna prehra so slovenskou vládou, kedy Enel požadovala od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky náhradu za stratu výnosov, ktorá jej vznikla v dôsledku zamietnutia cenových návrhov Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Podľa článku z decembra 2014 v BNE INTELLINEWS, www.bne.eu, „Slovensko stavia do cesty predaja Slovenských elektrární stále viac prekážok“ (predseda vlády, Robert) „Fico tvrdí, že talianska spoločnosť blokuje prístup k informáciám, ktoré by Bratislave umožnili posúdiť, či bol plánovaný zisk spravodlivo rozdelený medzi Enel a Slovenskú republiku“, informovala tlačová agentúra TASR.

Výnosy dosiahli spolu 38 513 miliónov eur (33 787 miliónov eur v 2005 + 14,0%). EBITDA dosiahol 8 019 miliónov eur (7 745 miliónov eur v 2005 +3,5%); bez alokácie 400 miliónov eur na plán prevádzkovej excelentnosti sa EBITDA 2006 zvýšil v porovnaní 2005 o 8,7%. EBIT dosiahol celkom 5 819 miliónov eur (5 538 miliónov eur v 2005 +5,1%). Skupina dosiahla čisté zisky vo výške 3 036 miliónov eur (3 895 miliónov eur 2005 – 22,1%); bez príspevku Wind a Terna sa čisté zisky skupiny v 2006 zvýšili v porovnaní s 2005 o 1,4%. Čistý finančný dlh dosiahol 11 690 miliónov eur (12 312 miliónov eur k 31. decembru 2005 – 5,1%). Celkové dividendy ponúkané za celý finančný rok 2006 dosiahli hodnotu 0,49 eur na akciu (z čoho 0,2 eur na akciu bolo vyplatených vopred v novembri 2006).  

Výnosy dosiahli spolu 43 673 miliónov eur (+13,4%), EBITDA 10 023 miliónov eur (+25,0%); EBIT 6 990 miliónov eur (+20,1%), čisté zisky skupiny 3 977 miliónov eur (+31,0%), čistý dlh sa zvýšil na 55 791 miliónov eur v dôsledku prevzatia Endesa, celkové čisté aktíva dosiahli 23 789 miliónov eur, pomer zadlženia k vlastnému imaniu predstavoval 2,35. Dividendy ponúkané za celý finančný rok 2007 dosiahli hodnotu 0,49 eur na akciu (z čoho 0,2 eur na akciu bolo vyplatených vopred v novembri 2007).

Výnosy vzrástli na 61 184 miliónov eur (+40,0%), EBITDA 14 318 miliónov eur (+45,5%), EBIT 9 miliónov eur (+40,7%), čisté zisky skupiny vzrástli na 5 293 miliónov eur (+35,2%) čistý finančný dlh klesol na 49 967 miliónov eur (-10,4%). Dividendy ponúkané za celý finančný rok 2008 dosiahli hodnotu 0,49 eur na akciu (z čoho 0,2 eur na akciu bolo vyplatených vopred v novembri 2008).