Edmund Phelps

Phelps sa narodil v mestečku Evanston (štát Illinois). Keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Hastings-on-Hudson (štát New York). Tu prežil detstvo. V roku 1951 začal študovať na Amherst College. V druhom ročníku sa, na otcove odporúčanie, zapísal kurz ekonómie. Vyučujúci profesor James Nelson vyučoval zo známych skrípt Paula Samuelsona. Phelpsa zaujala možnosť aplikovať formálnu analýzu na jednu z jeho veľkých záľub – podnikanie. Rýchlo pochopil kde chýba objasnenie v existujúcej teórii a našiel tiež medzeru medzi mikro a makroekonómiou. Po získaní bakalárskeho titulu na Amherste v roku 1955 odišiel študovať na Yale University. Tu prednášali známi ekonómovia, okrem iných nositelia Nobelových cien James Tobin a Thomas Schelling. Phelpsa značne ovplyvnil aj William Fellner a Henry Wallich, ktorých prednášky zdôrazňovali očakávania subjektov. V roku 1959 získal na Yale titul Ph.D.

Po ukončení doktorandského štúdia začal Phelps pracovať ako ekonóm pre RAND Corporation. Nedokázal sa tu však venovať vlastnému výskumnému zameraniu – makroekonomike (RAND tvoril prognózy predovšetkým pre potreby armády), a preto sa rozhodol vrátiť na akademickú pôdu. O rok neskôr, v roku 1960, prijal miesto výskumníka v Cowlesovej nadácii a prednášal na univerzite Yale. Počas jeho pôsobenia v Cowlesovej nadácii sa jeho výskumy orientovali predovšetkým na neoklasicistickú teóriu rastu, pričom vychádzal z prác Solowa. V roku 1961 vyšiel jeden z jeho najväčších prínosov do ekonómie – štúdia o zlatom pravidle akumulácie. Napísal tiež štúdie z iných oblastí ekonómie – peňažnej politiky, či Ricardovskej ekvivalencie a jej vzťahu k optimálnemu rastu.

Vďaka pozícii v Cowlesovej nadácii mal možnosť stretávať sa a diskutovať s Arthurom Okunom a inými osobnosťami ekonómie. Pri koncipovaní teórie rastu spolupracoval so známymi ekonómami, medzi ktorými bol aj David Cass a Tjalling Koopmans (Nobelova cena v r. 1975). V akademickom roku 1962/63 navštívil Massachusetts Institute of Technology (MIT), kde stretol neskorších nositeľov Nobelovych cien Paula Samuelsona, Roberta Solowa a Franca Modiglianiho.

V roku 1966 odišiel z univerzity Yale na Pennsylvánsku univerzitu, kde mu ponúkli miesto docenta ekonómie. Ďalej sa venoval výskumu. Zameral sa na vzťah medzi zamestnanosťou, tvorbou miezd a infláciou. Koncepcie z neho zhrnul v roku 1968 do vplyvnej štúdie „Money-Wage Dynamics and Labor Market Equilibrium“ (Dynamika „cena – mzda“ a rovnováha trhu práce), ktorá priniesla dôležité vysvetlenia Phillipsovej krivky vrátane úlohy očakávaní (vo forme hypotézy adaptačných očakávaní) a nedokonalých informácii v tvorbe miezd a cien. Predstavil pojem prirodzenej miery nezamestnanosti a poskytol dôkazy o tom, že rovnováha na trhu práce nezávisí od miery inflácie, a preto neexistuje výber z alternatívy nezamestnanosť, alebo inflácia. Toto zistenie by (ak by bolo presné) malo kľúčový dopad na Keynesiánske regulovanie dopytu, ktoré by malo iba dočasný efekt a nemohlo by byť použité na kontrolu dlhotrvajúcej miery nezamestnanosti v hospodárstve.

V januári 1969 zorganizoval na Pennsylvánskej univerzite konferenciu o mikroekonomickej analýze inflácie a stanovení nezamestnanosti. Prednášky z konferencie boli knižne publikované o rok neskôr. Táto kniha, známa ako Phelpsov zväzok, mala silný, niekoľko rokov trvajúci vplyv. V tomto období Phelps, okrem skúmania Phillipsovej krivky, spolupracoval s ďalšími ekonómami na objasnení hospodárskeho rastu, účinkov monetárnej a fiškálnej politiky a optimálneho prirodzeného prírastku.

Muthova škola racionálneho očakávania, ktorú propagoval neskorší nositeľ Nobelovej ceny Robert E. Lucas, ostro kritizovala Phelpsove poznatky. Phelps spolu s Calvom a Johnom Taylorom začal modifikovať keynesiánsku ekonómiu racionálnymi očakávaniami nemeniacich sa miezd a cien. Tento predpoklad používali v modeloch, pričom vychádzali z myšlienky Phelpsovej štúdie z roku 1968, ktorá predpokladá, že mzdy sú dohodnuté na niekoľko období vopred. Na základe tohto poznatku publikoval v roku 1977 spolu s Johnom Taylorom štúdiu, ktorá dokazuje, že nepružne navrhovaná tvorba miezd dáva monetárnej politike úlohu stabilizácie ekonomických fluktuácií. Využívanie tvorby nepružných miezd a cien, ktoré ďalej opísal vo svojej štúdii Calvo sa stala základom neokeynesiánskej ekonómie. V 70-tych rokoch Phelps a Calvo spolupracovali na objasnení optimálneho návrhu kontraktov v rámci asymetrie informácií.

Phelps strávil roky 1969 a 1970 v Center for Advanced Study in Behaviour Science pri Stanfordskej univerzite. Diskusie s Amartyaom Senom a Kennethom Arrowom a hlavne filozofia Johna Rawlsa, ktorého Phelps stretol práve počas tohto pobytu, viedli Phelpsa k bádaniam mimo makroekonómiu. Výsledkom bola publikácia z roku 1972, v ktorej sa zameriava na nový odbor a nazýva ho štatistická diskriminácia. Myšlienky Rawlesovej publikácie A Theory of Justice (Teória spravodlivosti) rozpracoval do výskumu sociálnej spravodlivosti.

V roku 1971 prišiel na Katedru ekonómie Kolumbijskej univerzity, kde boli jeho kolegami neskorší nositelia Nobelových cien William Vickrey a James Heckman (Robert Mundell nastúpil o tri roky neskôr), Phoebus Dhrymes, Guillermo Calvo a John B. Taylor. V tomto období publikoval poznatky o inflačnej dani a dopade fiškálnej politiky na optimálnu infláciu. V roku 1972 publikoval knihu zameranú na odvodzovanie politických dôsledkov jeho novej teórie, vďaka ktorej sa stala populárnou Phillipsova krivka rozšírená o očakávania a priniesla aj pojem hysteréza nezamestnanosti (dlhodobejšia nezamestnanosť je čiastočne nezvrátiteľná, pretože nezamestnaný človek stráca schopnosti a postupne je demoralizovaný).

Koncom 70-tych rokov spolu s Romanom Frydmanom, jedným so svojich študentov, pozoroval dôsledky predpokladaných racionálnych očakávaní. Ich výsledky ukázali, že racionálne očakávania nie sú správnym spôsobom modelu očakávaní subjektov. Na túto tému zorganizovali v roku 1981 konferenciu a v roku 1983 publikovali príspevky knižne. Racionálne očakávania sa v tom období stávali štandardmi makroekonomiky, a preto bola kniha prijatá s odporom, neskôr úplne ignorovaná.
V roku 1982 sa Phelps stal docentom Politickej ekonómie na Kolumbijskej univerzite. Na začiatku 80-tych rokov vydal skriptá, ktoré sumarizovali vtedajšie poznatky z ekonómie. Kniha Political Economy (Politická ekonómia) vyšla v malom náklade v roku 1985.

V 80-tych rokoch zintenzívnil spoluprácu s európskymi univerzitami a organizáciami. Jednou z nich bola Banca d’Italia (Talianska centrálna banka), kde strávil väčšinu dobrovoľnej prestávky v práci v rokoch 1985 a 1986, a Observatoire Français del Conjunctures Économiques. Zaujala ho problematika pretrvávajúcej vysokej nezamestnanosti v Európe aj napriek prerušenej inflácii. Na túto tému publikoval štúdiu v spolupráci s riaditeľom Observatoire Français del Conjunctures Économiques Jeanom Paulom Fitoussim. Ďalší výskum tejto otázky ho viedol k presvedčeniu, že jav nie je dočasným fenoménom, ale dopadom zmien v rovnováhe nezamestnanosti. V nasledujúcich rokoch sa snažil stanoviť teóriu, ktorá by endogénne určila prirodzenú mieru nezamestnanosti. Čiastočné výsledky publikoval v roku 1994. Úzko spolupracoval s Luigim Paganettom z univerzity Tor Vergata v Ríme a v rokoch 1988 až 1998 spoluorganizoval Medzinárodný seminár vo Villa Mondragone.

V roku 1990 sa zúčastnil na vtedajšej formácii Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) v Moskve, kde spolu s Kennethom Arrowom priniesli návrh reformy ZSSR. Ako člen Ekonomického poradného orgánu pôsobil v EBOR do roku 1993. Toto pôsobenie ako aj spolupráca s bývalým študentom Romanom Frydmanom vyvolali vo Phelpsovi záujem o východoeurópske transformujúce sa ekonomiky.

Koncom 80-tych a na začiatku 90-tych rokov vytvoril novú, nemonetárnu teóriu zamestnanosti, ktorá hovorí, že aktíva podnikania určujú prirodzenú mieru. Táto teória bola po prvýkrát prestavená v roku 1994 v knihe Structural Slumps. Vysvetľuje najdôležitejšie príčiny európskeho prepadu bez dezinflácie v 80-tych rokoch: zvýšenie svetovej reálnej úrokovej miery, znižujúce sa možnosti kontinuálneho technologického rozvoja, rozširovanie sociálneho blahobytu garantovaného európskym sociálnym štátom. Štúdie z roku 2000 a 2001 o teórii „štrukturálneho boomu“ vysvetľujú americké bezinflačné obdobie koncom 90-tych rokov a Phelps explicitne naznačuje jeho pominuteľnosť. Táto a iné publikácie vytvárajú tézu, že obdobia veľkého rozmachu západných krajín v minulom storočí nie len že pochádzajú z nepeňažných otrasov, ale v podstate fungujú hlavne vďaka nepeňažným mechanizmom.

V polovici 90-tych rokov sa opäť vrátil k tomu, čo nazýval ekonomická inklúzia. V roku 1997 publikoval knihu pre širokú verejnosť s názvom Rewarding Work o príčine a riešeniach nezamestnanosti a nízkej mzdy znevýhodnených pracovníkov. Phelpsove súčasné práce sú o benefitoch a zdrojoch štrukturálnej dynamiky krajiny – podnikov, tvorivosti podnikateľov, schopnosti finančníkov vo výbere a podpore najlepších projektov, vedomostiach manažérov, ktorí hodnotia a využívajú nové metódy a produkty. Každá ekonomika má obdobia stagnácie a aj nedynamické ekonomiky, hoci s oneskorením, môžu dostať výnimočnú príležitosť. Tvrdí, že dynamika sa odráža vo všetkých ekonomických ukazovateľoch, nielen v produktivite. Podľa Phelpsa prinášajú výzvy prezentované v kreatívnom a rozvíjajúcom sa sektore väčšine ľudí túžbu po hľadaní, uplatnení a rozvoji talentu. V rozvinutých ekonomikách je práve to hlavný dôvod, prečo politika musí napomáhať vysokej dynamike podnikania a širokej inklúzii. Úlohou výskumu je identifikovať inštitúcie, ktoré sú cestou k dynamizmu a inštitúcie, ktoré sú, naopak, jeho prekážkou. Skúmal dynamizmus počas pôsobenia v Európskej investičnej a rozvojovej banke v roku 1990 a v rokoch 1992-1993. Pracoval na teórii kapitalizmu a otázkach masovej privatizácie vo východnej Európe. Neskôr sa orientoval na štúdium niektorých ekonomických inštitúcií v Západnej Európe a v Spojených štátoch. Ako senior poradca projektu „Taliansko v Európe“ organizovaný inštitúciou Consiglio Nazionale delle Ricerche viedol v rokoch 1997 až 2000 výskum zameraný na taliansku ekonómiu.

V roku 2001 založil spolu s Romanom Frydmanom Centrum pre kapitalizmus a spoločnosť pri Kolumbijskej univerzite, ktoré slúži na propagáciu a výskum kapitalizmu.