Dolichos (bežecké preteky)

Dolichos alebo Dolichodromos (od starogr. Δόλιχος – dolichos) bola súťažná bežecká disciplína v starovekom Grécku.[1][2][3]

Preteky dolicha znázornené na čiernofigúrovej amfore (bežci dolicha majú ruky zaťaté do pästí), cca 530 pred Kr.

Dolichos čiže dlhý beh bol v starovekom Grécku bežeckou disciplínou panhelénskych hier. V Olympii sa dolichos zaviedol na 15. hrách roku 720 pred Kr.. Dĺžka behu bola v rôznych časoch rôzna, ale nikdy nemala menej ako sedem stadií (stadion mal Olympii dĺžku 192,27 metra, 600 stôp[4]) a viac ako dvadsaťštyri stadií. (1356 a 4615 metrov).[1]

Na olympijských hrách sa pri všetkých behoch štartovalo rovnako, z postavenia stojného, s mierným predklonom, s nohami v tesnom založení a prstami alebo pätami nôh zaklesnutými do žľabku na štartovej čiare. Žľabky na štarte tvorili dva súvislé pásy od jednej strany po druhú a boli približne tri cm hlboké. Miesto pretekára na štarte sa určovalo žrebom a signál na štart sa dával stanoveným zatrúbením trubača.[5] Pri vytrvalostnom behu mali bežci telá spriamené, hrude vypnuté, kroky mali kratšie a nižšie, švihy paží miernejšie a ruky zaťaté do pästí. (pri behu na krátke vzdialenosti mali dlane otvorené) Od pretekárov sa požadovalo, aby pôsobili esteticky, ale rozhodovala hlavne rýchlosť,[1] lebo záležalo len na tom, kto dobehne prvý.[5]

Pretekári na olympijských hrách behali bosí, trať mali upravenú a ako sa zdá, posypanú vrstvou piesku. V starších časoch nosili bederné rúška alebo len pásky na ohanbí,[6] ale od 15. hier, keď Orsippos z Megary svoj pás počas behu na jeden stadion stratil (alebo ho odhodil), bežci pretekali nahí.[7]

Z antického Grécka je pre posúdenie výkonov pri vytrvalostnom behu známych niekoľko príkladov. Argejský bežec Argeus sa po víťazstve na 113. olympijských hrách v dolichu, rozbehol od radosti domov oznámiť svoje víťazstvo a oznámil ho údajne ešte v ten istý deň, prekonal vzdialenosť dlhšiu ako sto kilometrov a v ceste mu pritom stáli aj dve horstvá. Aténsky štátny posol Feidippides v roku 490 pred Kr. prebehol vzdialenosť medzi Aténami a Spartou, kde prišiel žiadať o pomoc proti Peržanom, za dva dni, prekonal tak vzdialenosť 230 km za dvadsať hodín.[8] Keď následne Atéčania, aj bez pomoci Sparty, zvíťazili proti Peržanom v bitke pri Maratóne, aténsky vojvodca Miltiades vyslal opäť Feidippida, aby túto radostnú zvesť oznámil Aténčanom. Vzdialenosť, ktorú následne prebehol merala 42 km a po slovách „Radujte sa zvíťazili sme!", padol mŕtvy na zem.[9] Na novodobých olympijských hrách sa na jeho počesť zaviedol maratónsky beh.[10]

Referencie a bibliografia
  1. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 140.
  2. Eusebios, Kronika 2,193.
  3. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 438.
  4. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 199.
  5. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 141.
  6. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny, I. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 27.
  7. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 142.
  8. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 166-167.
  9. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 274-275.
  10. Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 29.

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.