Dikobraz (časopis)
Dikobraz bol českojazyčný satirický časopis, týždenník, ktorý vznikol v júli 1945 ako nezávislé periodikum a vychádzal v Česko-Slovensku až do pádu totalitného režimu v roku 1989. Na prvej strane v záhlaví bolo heslo: „S úsměvem jde všechno líp“.
Pôvodný zámer
Zakladateľom časopisu sa stal autor a epigramatik Jaroslav Vojtěch. Zaoberal sa predovšetkým anglickým humorom a už v čase prvej republiky postrádal satirické periodikum, ktoré by sa vyrovnalo úrovňou britskému Punch (1841 – 1992), ktorý v roku 1940 dosiahol počtu 175 000 výtlačkov.
Po 2. svetovej vojne, v júli 1945, zostavil Vojtěch z niekoľkých nadšencov redakčnú radu (Zdena Ančík, Václav Lacina a Ondřej Sekora).
V roku 1947 sa k Dikobrazu pripojil veľmi vplyvný riaditeľ pražského Divadla satiry Zbyněk Vavřín. Tým získal Dikobraz spoločenskú aj finančnú stabilitu a stal sa neodmysliteľnou súčasťou českého humoru a satiry.
Doba ranej totality
Po februári 1948 ovládli Dikobraz komunisti, hoci ľavicové alebo protizápadné zameranie bolo možné pozorovať už u niektorých vtipov predchádzajúcich rokov. Komunistický režim používal humor ako účinnú zbraň v boji proti tzv. triednemu nepriateľovi pomerne často. Hlavným podporovateľom Dikobrazu sa od roku 1948 stal minister informácií Václav Kopecký. Ten chcel dať Dikobrazu haškovský štýl satirického zamerania, a preto angažoval komunistického haškológa Zdenu Ančíka. Tým sa dostal do sporu s bigotnou stalinistkou Anežkou Hodinovou-Spurnou, ktorá Jaroslava Haška nenávidela a po jeho úteku z boľševického Ruska ho považovala za zradcu komunizmu.
V rokoch 1950 – 1952 bol šéfredaktorom Dikobrazu Pavel Kohout, presadzujúci stalinskú koncepciu. Anežka Hodinová-Spurná dočasne zvíťazila nad Kopeckým.
Doba topenia
Nástupom Dr. Eduarda Littmana v rokoch 1957 – 1958 dostal Dikobraz uvoľnenejší štýl a začal sa vzďaľovať kultu osobnosti, zavedenému Pavlom Kohoutom. Littman bol vášnivým prívržencom Nikitu Chruščova a časopis sa pod jeho vedením liberalizoval.
Littmanov „socializmus s ľudskou tvárou“
Littman nemohol vybočiť z ideologickej línie KSČ a politická satira bola namierená len proti „Západu“. Vnútri ČSR a neskôr ČSSR sa uplatňoval výlučne tzv. komunálny humor a satira, ktoré nesmeli prekročiť kritiku úrovne podnikového riaditeľa.
Littman sa obklopil novými autormi a presadil ich vo všetkých rubrikách Dikobrazu. V roku 1961 udelil čestné uznania Zdeňkovi Nejedlému (84 rokov) ako najstaršiemu spolupracovníkovi a Janovi Berwid-Buquoyovi (15 rokov) ako najmladšiemu spolupracovníkovi časopisu Dikobraz od doby jeho založenia v roku 1945.
Od 60. rokov prispievali do Dikobrazu vynikajúci autori, ktorých diela si získali aj medzinárodnú pozornosť: Vladimír Jiránek, Jaroslav Kerles, Jan Kristofori, Jiří Winter Neprakta, Vladimír Renčín, Miroslav Slejška, Jan Vyčítal a mnoho ďalších.
V čase tzv. Dubčekovej Pražskej jari 1968 začal Dr. Littman tajne spolupracovať s viedenskou pobočkou vysielača Slobodná Európa (RFE), ktorého redaktorovi Tiborovi Zlochovi zasielal rôznymi kuriérmi hlásenia o pomeroch v ČSSR. Zlocha materiály spracovával a RFE ich potom z Mníchova vysielala.
Cesta k nekrológu
Po auguste 1968 zostal Dr. Littman v redakcii Dikobrazu a pomáhal viacerým zakázaným autorom uverejňovať ich príspevky pod rôznymi pseudonymami. V marci 1977 náhle vo svojich 49 rokoch zomrel.
Od roku 1990 časopis vychádzal ako Nový Dikobraz, neskôr opäť ako Dikobraz, posledné číslo vyšlo v septembri 1995.
V rokoch 2004 – 2005 došlo k pokusu opäť časopis obnoviť pod názvami Dikobraz a Zabaveno.
Literatúra
Externé odkazy
- Dikobraz v Slovníku českej literatúry po roku 1945
- Ukážky z archívu
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dikobraz (časopis) na českej Wikipédii.