Dido Sotiriuová

Dido Sotiriuová sa narodila v meste Aydın (gr. Αϊδίνιv) egejskom regióne (antický názov: Tralles) roku 1909, kde strávila svoje detstvo s rodičmi Evangelosom Pappasom a Marianthi Papadopulovou. V roku 1919 sa presťahovala so svojou rodinou do Smyrny (dnes Izmir), kde zažila v roku 1922 vyhnanie maloázijských Grékov a vypálenie Smyrny Osmanmi. Tento zážitok Dido reflektuje v románe Matomena chomata z roku 1962. Jej rodina ako aj celá grécka menšina bola nútená opustiť svoje rodisko v dnešnom Turecku, vtedajšiu Osmanskú ríšu a odísť do Grécka. Rodina sa dostala do mesta Pireus, kde jej otec dostal prácu v prístavných dokoch.[2]

V Aténach si doplnila vzdelanie za pomoci súkromných učiteľov - spisovateľov Costasa Paroritisa a Sofie Mavroidi-Papadaki. Študovala na francúzskom inštitúte v Aténach a v roku 1937 niekoľko mesiacov navštevovala kurzy francúzskej literatúry na Sorbonskej univerzite.

Od roku 1936 sa dala na dráhu novinárky. Zamestnala sa v časopise Gyneka (Γυναικα, slov. Žena), kde sa dostala do kresla šéfredaktorky, neskôr v novinách Neos Kosmos a Rizospastis, kde pôsobila opäť ako šéfredaktorka od roku 1944. Počas nemeckej okupácie Grécka spolupracovala v hnutí odporu s Melpo Axiotiovou, Elli Alexiovou, Elli Pappitlovou, Tzitakasou Chausalekis Damaskinovou a inými členkami gréckeho protifašistického odboja. V roku 1935 sa angažovala na konferencii Ligy národov v Ženeve, kde stretla priateľku V. I. Lenina Alexandru Kollontaiovú.[3] V roku 1945 sa zúčastnila na zakladajúcej konferencii Federácie demokratických žien v Paríži.

Dido Sotiriuová žila v bezdetnom manželstve, jej muž Plato Sotiriu bol strýkom spisovateľa Alki Zei. Keď uväznili jej sestru na šestnásť rokov (1950 – 1966) kvôli jej spojeniu s komunistom Nikosom Belojannisom, starala sa o jej syna Nikosa.[4]

Ako tvorivá autorka sa po prvýkrát predstavila románom I nekri perimenun (v doslovnom preklade Mŕtvi čakajú). Dido Sotiriuová sa zaradila do generácie gréckych prozaikov medzivojnového obdobia. Publikovať však začala až po tejto etape, teda pomerne neskoro, v roku 1959, vydaním románu I nekri perimenun. Jej práce boli preložené do mnohých cudzích jazykov.[3] Dido Sotiriuová sa zapojila do prúdu vojnou poznačenej realistickej prózy. Realizmus je pre ňu vhodný spôsob ako spracovávať svoje osobné zážitky, v ktorých dominuje hlavne trauma z osmanského útoku na maloázijských Grékov. Jej ďalšími veľkými témami sú občianska vojna v Grécku a obdobie po druhej svetovej vojne.

Dido Sotiriuová si otvorila cestu ku spisovateľskej kariére románom Matomena chomata (doslovný preklad Zakrvavené zeme), v ktorom použila techniku perspektívy, skúmania javov z historického hľadiska, čo sa ustálilo ako jej autorský postup aj v ďalších románoch Entoli a Katedafizometha.

Zomrela v roku 2004 vo veku 95 rokov.[3] Dido Sotiriuová bola prvá žena, ktorej sa podarilo preraziť v gréckej novinárskej branži. Dostala Cenu Aténskej akadémie za celoživotné dielo.[4]

Jej diela vyšli pôvodne v novogréčtine, v slovenčine do súčasnosti (máj 2020) vydané neboli. V zátvorkách sú uvedené doslovné preklady diel.

• I nekri perimenun, román, 1959, (Οι νεκροί περιμένουν, slov. Mŕtvi čakajú)
• Matomena chomata, román, 1962, (Ματωμένα χώματα , slov. Zakrvavené zeme)
• Entoli, román, 1976, (Εντολή, slov. Prikázanie)
• Katedafizometha, román 1982, (Κατεδαφιζόμεθα, slov. Sme zrovnaní so zemou)
• Ilektra (mythistorimatiki viografía tis Ilektras Apostolu). Athina, 1961, (Ηλέκτρα, slov. Elektra)
• Mesa stis floges. Athina, Kedros, 1978, (Μέσα στις φλόγες, slov. V plameňoch)
• Episkeptes. Athina, Kedros, 1979, (Επισκέπτες, slov. Hostia)
• Symptosi. Athina, Pyrsos, 1939, (Σύμπτωση, slov. Náhoda)

• Varikas Vassos, „Kronika éry. Dido Sotiriu: Damned Soils, autori a texty; (1961 – 1965), s. 90-92. Atény, Hermes, 1975 (prvá publikácia v novinách To Vima, 1. 7. 1962).
• Vurnas Tassos, Kritika na "Príkaz" (román)
• Vrettakos Nikiforos: Kritika románu Mŕtvi čakajú

• Ekebi.gr
• Griechenland.net/správy