Daktyloskopia

S prvými poznatkami o daktyloskopii sa stretávame už v starom Grécku. Odtlačkom prsta označovali grécki výrobcovia svoje hlinené výrobky. Značné rozšírenie a uplatnenie nachádza daktyloskopia v 7. storočí v Číne a Japonsku. Odtlačky prstov ako identifikačný prostriedok sa používali v právnych vzťahoch na overovanie totožnosti osôb, potvrdzovanie listín a na iné ciele.

V Európe sa s daktyloskopiou stretávame až v druhej polovici 17. storočia. Roku 1668 taliansky lekár Marcello Malpishi upozornil na rozličnosť papilárnych línií na prstoch rúk. Až o 155 rokov neskôr kožnú sústavu na prstoch veľmi podrobne vedecky preskúmal český prírodovedec Jan Evangelista Purkyně. Vo svojej habilitačnej práci z roku 1823 ako jeden z prvých vedcov roztriedil obrazce papilárnych línií do 9 klasifikačných skupín, čím sa veľmi významne zaslúžil o rozvoj daktyloskopie. V tej dobe však jeho poznatky zostali prakticky nevyužité.

Ako identifikačný prostriedok sa daktyloskopia v Európe ujala až v druhej polovici 19. storočia. Pojem „daktyloskopia“ po prvý raz použil Juan Vucetich, policajný úradník z Buenos Aires v druhej polovici 19. storočia, kde založil aj daktyloskopickú registráciu.

V roku 1877 navrhol angličan Viliam Hershel vyžitie metódy daktyloskopie v súdnej praxi.

Z výsledkov vedeckého bádania J. E. Purkyňu vychádzal aj anglický prírodovedec Francis Galton, ktorý položil vedecké základy modernej klasifikácie daktyloskopie. Jeho zásluhou sa v roku 1892 stáva z daktyloskopie významná policajná identifikačná metóda.

Vďaka identifikačnej a dôkaznej hodnote, daktyloskopia má široké uplatnenie v dokazovaní totožnosti osôb, pravosti listín a predmetov. Nenahraditeľná je jej funkcia najmä v kriminalistike a súdnej praxi, pri vyšetrovaní trestných činov, zisťovaní a usvedčovaní ich páchateľov.

Momentálne sa používa, ako pomôcka pri kriminalizme, alebo pri zisťovaní údajov o obeti.

Daktyloskopia je zatiaľ najobjektívnejší a najhodnovernejší identifikačný prostriedok zisťovania totožnosti osôb a neznámych mŕtvol založený na vedeckých základoch. Podstata daktyloskopie a jej identifikačný dôkazný význam tkvie v troch vedeckých, biologických a fyziologických princípoch:

• Individuálnosť (odlišnosť a neopakovateľnosť) je daná charakteristikou papilárnych línií vlastných len jednému človeku – dosiaľ sa nenašli na svete dvaja ľudia s rovnakými papilárnymi líniami vo všetkých podrobnostiach (ani v prípadoch jednovaječných dvojčat).

• Nemeniteľnost papilárnych línií je v ich stálosti (od 4. mesiaca tehotenstva) po celý život človeka. Pri porovnaní obrazcov tej istej osoby v odstupe napr. 30 rokov je možné zistiť zmenu veľkosti plochy, narušenie vráskami, jazvami, tvar a individuálne znaky však zostávajú nezmenené.

• Neodstrániteľnosť spočíva v zachovaní papilárnych línií v pôvodnom stave i pri poškodení vrchnej časti kože. Zmena papilárnych línií nastane a trvale sa zachová až pri poškodení zárodočnej, teda spodnej časti kože. Obrazce papilárnych línií nie je možné odstrániť zodratím, alebo spálením kože. V začiatkoch daktyloskopie sa o to pokúšali niektorí zločinci. Takéto poškodenia sú len dočasné a po zahojení sa obnovia pôvodné obrazce. Tiež jazvy, ktoré vznikajú po väčších poraneniach, neznižujú identifikačnú hodnotu obrazcov.

Odtlačky prstov ako daktyloskopické stopy sú spravidla bezfarebné. Vznikajú vylučovaním potu z kanálikov papilárnych línií prstov rúk.

Pri klasifikácii jednotlivých odtlačkov sa dnes celosvetovo využívajú 4 základné vzory:

• Klasifikačný vzor č. 1 (ARCH)

ARCH

- papilárne línie tvoria jednoduché oblúky. Obrazec neobsahuje žiadne delty. (delta- pozri u ďalších vzorov.)

• Klasifikačný vzor č. 2 (RADIAL)

RADIAL

- papilárne línie tvoria slučku, ktorá vedie vľavo. Vpravo od stredu slučky sa nachádza delta. Medzi deltou a stredom musí byť najmenej jedna počítateľná – prebiehajúca línia

• Klasifikačný vzor č. 3 (WHORL)

WHORL

- papilárne línie tvoria kruhové, oválne, špirálové, dvojslučkové obrazce a obsahujú najmenej dve delty s najmenej jednou počítateľnou samostanou líniou.

• Klasifikačný vzor č. 4 (ULNAR)

ULNAR

- papilárne línie tvoria slučku, ktorá vedie vpravo. Vľavo od stredu slučky sa nachádza delta. Medzi deltou a stredom musí byť najmenej jedna počítateľná – prebiehajúca línia.

Samotné určenie vzoru u daktyloskopického odtlačku prsta ešte neumožňuje identifikáciu nositeľa odtlačku. K individuálnej identifikácii je potrebné ešte určenie zhodnosti individuálnych znakov. Za individuálne znaky považujeme predovšetkým:

• Oko
• Vidlica
• Protividlica
• Hák
• Protihák
• Končiaca línia
• Začínajúca línia
• Nedokončená slučka
• Vložená línia
• Prerušovaná línia
• Ostrov a spojená vidlica

V kriminalistickej identifikácii je potrebné k individuálnej zhode dosiahnuť 12 zhodných znakov, pričom sa znaky posudzujú nie samostatne, ale vo vzťahu k vzájomnej polohe. Podľa zásady troch fyziologických zákonov sa nemôže vyskytnúť osoba, ktorá by okrem zhodného základného vzoru mala rovnaký počet, umiestnenie, tvar a veľkosť individuálnych znakov.

Bezpečnostné prístroje používajúce odtlačok ako bezpečnostný prvok

V minulosti bola daktyloskopia ako presná metóda identifikácie využívaná takmer výhradne v kriminalistickej praxi. Samotnou témou je skúmanie neznámych daktyloskopických odtlačkov (stopy zaistené v súvistlosti s trestným činom). Pokrok v informačných technológiách, v digitalizácii obrazu už dnes umožňuje využívať daktyloskopiu ako identifikačnú metódu aj mimo kriminalistickej praxe v komerčných civilných aplikáciach.

Daktyloskopický odtlačok

Tento obrázok je daktyloskopický odtlačok prsta vzor č. 3, slučka vpravo, jedna delta vľavo, s vyznačenými charakteristickými individuálnymi znakmi. Zhodnosť identifikujúceho odtlačku s identifikovaným odtlačkom nastáva vtedy, ak sa zhoduje vzor, tvar papilárnych línií a všetky vyznačené charakteristické znaky vo svojej vzájomne polohe. Teda napríklad medzi znakom č. 3 a 4 musia prebiehať tri línie.