Povstanie Juraja Dóžu

Povstanie Juraja Dóžu (iné názvy: Dóžovo povstanie, Uhorská roľnícka vojna, Uhorská sedliacka vojna) bolo veľké povstanie jednoduchého ľudu proti šľachte v Uhorsku v apríli až júli roku 1514, ktoré vzniklo z neúspešne zorganizovanej križiackej výpravy.

9. apríla ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc v Budíne slávnostne z poverenia pápeža Leva X. vyhlásil zvolanie križiackej výpravy proti Osmanskej ríši, ktorá na začiatku 16. storočia ohrozovala Uhorsko, výmenou za odpustky účastníkom. Keďže uhorská šľachta nemala záujem zúčastniť sa, 40-tisícové vojsko, ktoré sa zišlo v máji v Budíne, tvorili chudobné vrstvy (roľníci, študenti, mestská chudoba a podobne) nazývané vtedy kuruci. Na čele vojska stál sedmohradský zeman Juraj Dóža Sikul (Juraj Dóža), pretože sa nenašiel uhorský magnát, ktorý by sa tejto úlohy ujal.

Keďže uhorská šľachta bola proti tejto výprave a nemienila ospravedlniť neprítomnosť poddaných na svojich majetkoch, v polovici mája kuruci vyvolali občiansku vojnu proti zemepánom. Centrum bolo v dnešnom Maďarsku, bojovalo sa aj na Východnom Slovensku a v Bratislave.

V júli kuruci obsadili uhorské nížiny a časti Sedmohradska. 15. júla povstanie porazili uhorskí magnáti, najmä Ján Zápoľský a Štefan Bátori I..

Následkom bolo upálenie Dóžu zaživa ako „roľníckeho kráľa“, povešanie a pozabíjanie 50 000 povstalcov a najmä prijatie nevoľníctva uhorským snemom 10. októbra 1514 (kodifikované aj v Tripartite).