Dážďovka zemná

Slovenské názvy tohto druhu sú:

• súčasné odborné názvy: dážďovka zemná[1][2][3], dážďovka obyčajná[4],
• staršie: dážďovka[5], červ zemný[5], zemský červ(ík)[6], dážďovec[7], dažďovec[8], obecný červík[7], žížala obecná[9], dažďový [alebo dážďový] červ(ík)[10][6][11], zemská hlísta[11]

Má zložené svaly z dvoch vrstiev – priečnych a pozdĺžnych. Napnutím priečneho svalstva sa pohne dopredu predná časť jej tela. Vyvolané sťahy svaloviny prejdú celým telom a umožnia tak pohyb zadnej časti. Potom pozdĺžne svaly posunú chvostové časti. To už sa ale naplo priečne svalstvo a všetko sa znovu opakuje.

Hlien, ktorý vylučujú jej žľazy, jej zjednodušuje dýchanie a pohyb po nerovnom povrchu a zabraňuje vysychaniu kože (preto sa ale mnohým ľuďom hnusí). Na predku tela má hmatavý prstík, ktorý jej slúži k ľahšej orientácii. Pri jemnom pohladení tenkej pokožky sú zreteľne cítiť redukované štetinky. Dorastá do dĺžky približne 9 až 30 cm. Jej príbuzní však môžu dosahovať omnoho väčšie rozmery.

Väčšinou sa vyskytuje v zásaditých alebo neutrálnych pôdach, omnoho menej už v kyslých pôdach rašelinísk Eurázie. Je slaboružovej farby.

Potravou je pre ňu zem obsahujúca organické látky, spadnuté lístie alebo drobné uhynuté živočíchy. Všetko si schováva vo svojich spletitých chodbičkách. K neutralizácii, teda vyrovnaniu pH, prehltnutej pôdy má v pažeráku vápenité žľazy. Svalnatý žalúdok rozdrví potravu a jej zvyšky potom dážďovky vynášajú na zemský povrch vo forme malých kôpok trusu, ktorého hmotnosť za niekoľko rokov dosahuje až niekoľko kilogramov.

Dážďovka sa sama stáva obživou pre iné živočíchy, napríklad drozdy a škorce, ktoré je možné vidieť, ako opatrne kráčajú po zemi, nakláňajú sa dopredu a lovia nepozorné dážďovky ukryté tesne pod povrchom. Sú potravou aj ježkov, jazvecov, vlkov alebo krtkov.^{[chýba zdroj]}

Dážďovky majú veľkú regeneračnú schopnosť. Keď ju nepriateľ polapí, zostane mu len zadná časť tela dážďovky za opaskom (svetlá, zhrubnutá časť v prednej tretine tela, kde ústia viaceré žľazy). Opasok sa nachádza medzi 32. a 37. článkom. Koniec tela dážďovke dorastie. Pokiaľ je ale preseknutá presne uprostred, vždy zahynie.

Sú to hermafroditi, majú teda ako samičie, tak samčie pohlavné orgány. Na svoje oplodnenie však potrebujú spermie druhého jedinca kvôli odlišnej genetickej informácii. Pária sa väčšinou za teplých letných nocí na zemskom povrchu, keď partnera prilákajú svojimi pachovými signálmi. Ležia pozdĺžne pritlačení s hlavami na opačných koncoch. Spojení hlienom si vymieňajú sperma. Po odlúčení si každý odnesie časť hlienu, vylučovaného opaskom (clittellum), z ktorého vznikne hlienový obal. Ten postupne kĺže smerom k prednej časti a berie so sebou vajíčka, ktoré sú oplodnené spermiami zo semenných vačkov vo chvíli, keď nad nimi opasok prechádza. Po opadnutí z tela dážďovky sa z neho vytvorí kokón (hlienové puzdro), ktoré obsahuje až dvadsať vajíčok. Z uzavretého kokónu, ktorý vydrží aj v extrémne nepriaznivom počasí, sa väčšinou vyliahne len jediná dážďovka.

Hojnosť dážďoviek v pôde je zárukou vysokej kvality pôdy, lebo je prevzdušnená, výživná a tým aj úrodná. Zákonom nie je zvlášť chránená.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dážďovka zemná
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Dážďovka zemná

• Dážďovka zemná na priroda.cz (po česky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žížala obecná na českej Wikipédii.