Cintorín pri Kozej bráne

V 40-tych rokoch 16. storočia sa v Prešporku upevnil protestantizmus. Postupne získaval čoraz viac prívržencov a svoj najväčší rozmach dosiahol na prelome 16. a 17. storočia. Vyvrcholením prevahy vyznávačov Lutherovho učenia bol rok 1619, keď sa mestský farský chrám – Dóm svätého Martina – stal na dva roky evanjelickým kostolom.

Príslušníci evanjelickej obce v Prešporku pôvodne pochovávali svojich zosnulých na tu existujúcich mestských cintorínoch. Vlastné miesto na pochovávanie mŕtvych nemali. Mestskí radní preto hľadali vhodné miesto na vybudovanie cintorína, ktorý by slúžil iba evanjelikom. Napokon im poskytli priestor pred vnútornými mestskými hradbami neďaleko Michalskej brány. Vzhľadom na počet evanjelických veriacich sa plocha cintorína postupne rozširovala a zaberala parcely až na terajšej Konventnej ulici. Cintorín bol obohnaný pevným kamenným múrom.

Pohľad na Jesenákovskú hrobku z konca 18. stor.

Pre ďalšiu existenciu evanjelického cintorína (rovnako ako i ostatných miest na pochovávanie) mala zásadný dopad reforma cisára Jozefa II., ktorou nariadil uzavrieť doteraz používané cintoríny vnútri obývaných plôch a zriadiť nové, vo väčšej vzdialenosti od ľudských obydlí. Opatrenie vyvolané ako obrana proti často sa vyskytujúcim nákazám a epidémiám sa dotklo aj vtedajšieho evanjelického cintorína v Prešporku.

V záujme rešpektovania cisárovho nariadenia Prešporský evanjelický cirkevný zbor musel hľadať nové miesto, kde by mohli byť pochovávaní jeho zosnulí. V roku 1783 kúpil pozemok pri ceste, ktorá viedla z tu donedávna jestvujúcej Kozej brány smerom na kopce Malých Karpát.

Aj tento cintorín sa postupne rozrastal o ďalšie pozemky. Vyvolala to potreba nových plôch na pochovávanie. Ani toto opatrenie však časom nestačilo a preto museli byť viaceré hrobové miesta použité aj niekoľkokrát. Nové pozemky sa stavebnými úpravami postupne zlučovali s už existujúcimi. K poslednému významnému rozšíreniu cintorína prišlo v 60-tych rokoch 19. storočia, keď sa plocha rozrástla o záhrady pri ulici Palisády a dosiahla dnešnú rozlohu.

Na cintoríne, ktorý sa aktívne využíval až do roku 1950 (v tomto roku tu bolo pochovávanie ukončené a cintorín bol úradne zrušený), sa dnes odhadom nachádza asi štyritisíc hrobových miest a s prihliadnutím na spôsob pochovávania (niektoré hroby boli použité viackrát) sa predpokladá, že v období rokov 1783 až 1950 tu bolo pochovaných asi dvadsaťtisíc zosnulých.

Cintorín, prístupný tak zo strany Šulekovej ulice (hlavný vchod) ako aj z ulice Palisády (občasný vchod), je dnes vizuálne rozdelený na viacero sektorov. Jednotlivé hrobové sú pomerne chaoticky usporiadané, čo súvisí s jeho vývojom a postupným rozširovaním. Aj napriek tomu, že cintorín ako celok ako aj viaceré náhrobky boli vyhlásené za kultúrne pamiatky, ich stav je žalostný. Mnohé, často umelecky či historicky cenné náhrobníky, podliehajú neúprosnému zubu času a o niektorých dnes vieme iba na základe archívnych záznamov.

Návštevník sa prechádzaním jednotlivými sektormi na náhrobkoch oboznamuje s viac či menej známymi menami osobností, ktoré spoluvytvárali spoločenský kolorit mesta a patrili často k jeho významným obyvateľom.

Priečelie niekdajšej rozlúčkovej kaplnky, dnes kostola Bratskej jednoty baptistov

Okrem mnohých zaujímavých náhrobníkov sa na Cintoríne pri Kozej bráne nachádzajú dve významné stavby. Koncom 18. storočia v juhozápadnej časti cintorína postavili arkádovú hrobku uhorského šľachtica, baróna Jána Jesenáka (János Jeszenák, 1800 – 1849). Bývalého nitrianskeho župana, účastníka uhorského odboja, po udalostiach v revolučných rokoch 1848 – 1849, v Pešti 10. októbra 1849 popravili. Tu aj uložili jeho telesné ostatky. Až na základe povolenia ich v roku 1867 exhumovali a previezli do barónovej vlasti. S úmyslom uložiť ich na dôstojné miesto (z niekdajšieho vlastizradcu sa časom stal národný hrdina), u známeho prešporského architekta a staviteľa Ignáca Feiglera ml. objednali stavbu reprezentačného objektu, ktorý mal zároveň slúžiť ako miesto uloženia ostatkov barónových príbuzných, pochovaných na starom cintoríne na Konventnej ulici.

Doširoka roztiahnuté priečelie Jesenákovskej hrobky v klasicistickom štýle je charakteristické svojimi dvoma arkádovými krídlami (každé so siedmymi oblúkovými poľami) zvierajúcimi medzi sebou na štvorcovom pôdoryse postavenú ústrednú halu zvanú mausoleum, ktorá z priečelia vystupuje ako rizalit. Halu, pod ktorou sa nachádza barónova hrobka, završuje trojuholníkový štít, v spodnej časti doplnený maďarským nápisom ozrejmujúcim účel stavby: KIRÁLYFAI BÁRÓ JESZENÁK JÁNOS CSALÁDJÁNAK SIRBOLTJA (Rodinná hrobka baróna Jána Jesenáka). Vchod do tejto časti je uzavretý symbolickou kovovou mrežou. Na vnútornom múre je umiestnený bohato umelecky stvárnený reliéfny náhrobok z carrarského mramoru, na ktorom anjel ovenčuje bustu zosnulého baróna.

Arkády Jesenákovskej hrobky obsahujú náhrobky osôb, príp. rodín, ktoré na výstavbu hrobky finančne prispeli, či si hrobové miesta po barónovom boku kúpili.

Druhou významnou stavbou na cintoríne je pôvodne rozlúčková kaplnka. Jej neorománske priečelie obrátené do ulice Palisády svojím vzhľadom pripomína priečelie kapucínskeho Kostola svätého Štefana. Aj táto stavba je dielom Ignáca Feiglera ml. a vznikla v roku 1868. Jej jednoduchá fasáda členená pilastrami s výrazným rozetovým oknom nad portálom a bez veže zodpovedala religióznym zásadám protestantskej cirkvi. V súvislosti s ukončením pochovávania na cintoríne v roku 1950 sa kaplnka využívala čoraz zriedkavejšie. Preto, keď v šesťdesiatych rokoch 20. storočia asanovali pôvodnú baptistickú modlitebňu na Vysokej ulici, jej predstavitelia v roku 1976 kúpili niekdajšiu kaplnku na Cintoríne pri Kozej bráne a prispôsobili si ju svojim náboženským potrebám. Patrí jej dodnes.

Po dostavbe rozlúčkovej kaplnky zbúrali jej staršiu predchodkyňu, ktorá stála naľavo vedľa terajšieho hlavného vstupu. Na uvoľnenom mieste vybudovali – opäť podľa Feidlerovho projektu – prízemnú budovu márnice. Vzhľadom pripomínala hrobku baróna Jesenáka. V ústrednej rizalitovej časti však bola uzatvorená širokými preskleným dvojkrídlovými dverami.

Dnes stavba márnice neexistuje. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia ju ako „bezcennú“ zbúrali.

Na cintoríne pri Kozej bráne našlo miesto svojho posledného odpočinku viacero významných osobností kultúrneho, spoločenského ale i vedeckého, hospodárskeho a náboženského života Bratislavy. Ich hroby zdobia náhrobky často vysokej umeleckej či historickej hodnoty od najznámejších bratislavských umelcov, napr. Alojza Rigeleho, Fraňa Gibalu, Ladislava Majerského Ludwiga Macka a ďalších.

Zo známejších osobností pochovaných na cintoríne si pozornosť zasluhujú napr. hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella, vynálezca Ján Bahýľ, divadelný režisér Miloš Pietor, architekti Christian Ludwig a Jindřich Merganc, pedagóg Ján Pravdoľub Bella, právnik a národovec Vendelín Bohboj Kutlík, historik Ján Kvačala, lekár, priekopník rádioterapie na Slovensku Ľudovít Valach, významná historička Alžbeta Güntherová-Mayerová, umelecký fotograf Martin Martinček, nájdeme tu rodové hrobky príslušníkov aristokracie, popredných bratislavských vinárskych, obchodníckych, remeselníckych rodín, evanjelických duchovných, vojakov, mešťanostov, politikov a ministerských úradníkov.

Ján Levoslav Bella, hudobný skladateľ

Miloš Pietor, divadelný režisér

Bedřich Pokorný, gymnaziálny profesor

Christian Ludwig, architekt

Fritz Wowy, letec

Ján Bahýľ, vynálezca

Michal Bodický, profesor teológie

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cintorín pri Kozej bráne

• V. Obuchová, Št. Holčík, Cintorín pri Kozej bráne, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2006, ISBN 80-88912-89-X
• T. Berka, J. M. Bahna, Vily nad Bratislavou, Marenčin PT, Bratislava, 2013, ISBN 978-80-8114-103-4
• Pamätníci histórie - márnica pri Kozej bráne už nestojí