Bulteriér

Vyhynutý anglický biely teriér

Bulteriér bol vyšľachtený medzi rokmi 1860 – 1870 krížením anglických buldokov s bielymi, dnes už neexistujúcimi staroanglickými teriérmi. Cieľom bolo vyšľachtiť ostrého psa ako sú teriéry a odolného, tvrdého a odvážneho psa ako je buldog. Bulteriér mal byť zdatný zápasník v aréne, pričom však mal byť priateľský k ľuďom. Zo začiatku sa na exteriér veľmi neprihliadalo, išlo najmä o vyšľachtenie psa na zápasy, neskôr sa však s vývojom v spoločnosti aj z bulteriéra stal pes atraktívny, vhodný na výstavy. Bulteriér bol vyšľachtený Jamesom Hinksom v anglickom Birminghame. V šesťdesiatych rokoch sa stala obľúbenou biela farba, preto bol bulteriér systematickým vyraďovaním strakatých jedincov a krížením s dalmatíncom vyšľachtený na čisto bieleho. Dodnes sa však udržali aj farebné varianty. Najväčší rozmach zaznamenal bulteriér koncom devätnásteho storočia, keď patril medzi najmódnejšie psy v Anglicku, obľúbený aj medzi vyššími vrstvami. Vďaka tomu sa pretvoril z pôvodne čisto bojového plemena na plemeno spoločenské. Dnes sú agresívne jedince z chovu vyradzované.

Bulteriér je stredne veľký, svalnatý a mohutný pes. Má pevné a silné končatiny so širokými tlapkami. Predné nohy sú rovnobežné. Má dlhú, silnú, hlbokú hlavu so špecifickým – pri prednom pohľade – vajcovitým tvarom a "klabonos" (nosný chrbát vyklenutý dohora). Vrchol lebky je plochý. Nos musí byť čierny a zahnutý nadol. Spodná čeľusť pevná a hlboká. Malé, úzke a hlboko šikmo uložené trojuholníkové oči so smutným výrazom. Oči sú hnedé až čierne, nežiaduca je modrá alebo svetlá farba. Malé, tenké, blízko posadené a priliehajúce uši nosí vzpriamene. Chrup má silný s nožnicovým skusom, spodné zuby za prednými. Tak ako celé telo, aj krk je svalnatý a mohutný. Lopatky tesne priliehajú k hrudnému košu s výrazným spätným sklonom, takže zvierajú až pravý uhol. Krátky, štíhly chvost je nízko nasadený a nosený vzpriamene. Pri prednom pohľade pôsobí hruď masívnym až zavalitým dojmom. Krátka srsť býva čisto biela alebo sfarbená, pričom pri farebnej srsti s bielymi značkami musí prevládať farebná plocha. Srsť je tuhá, takmer bez podsady. Schválenými farebnými variáciami je okrem čisto bielej aj tricolor (trojfarebná kombinácia biela, hnedá a čierna) a žíhaná (tmavé pásovanie na hnedom podklade). Nežiaduce je modré a pečeňovohnedé (do fialova) zafarbenie. Pre výstavných psov je dôležitý vzhľad hlavy (podľa možnosti ideálne vajce), celkový postoj (rovné predné nohy, zadné bez vykrúcania do strán), osvalenie (dôležitý je celkový vyvážený, rovnomerný výraz) a tvar očí (zošikmené, prižmúrené, nie okrúhle). Váha a výška nie je dôležitá – hlavná je celková vyváženosť postavy.

Bulteriér pri agility

Dnes je bulteriér predovšetkým spoločenské plemeno. Je šľachtený predovšetkým ako plnohodnotný člen ľudskej svorky. Bulteriéry sú veľmi prítulné a "rodinne" založené. Vďaka svojej vytrvalosti a krvi teriéra nie je vhodný "na gauč", alebo "na reťaz", potrebuje trvalé zamestnanie – preto je vhodný na rôzne kynologické športy. Uplatní sa aj v poľovnom výcviku. Je nadmieru pohyblivý, vie vynikajúco behať a skákať, čo je na plemeno s takými krátkymi končatinami až udivujúce. Je známy svojou bystrosťou a inteligenciou, ktorú vie šikovne využiť (aj aby sa vymanil spod pravidiel, ktorými sa má riadiť). Často sa používa pri canisterapii, pretože pre zvýšený prah bolesti znesie i "hrubšie" zaobchádzanie. Je vynikajúci obranár územia, chráni všetkých členov svorky (vrátane ostatných domácich zvierat). Pes breše málo, o to však mohutnejšie.

Toto boli rifle

Bulteriér je veľmi citlivý na vonkajšie podnety a vo svojom vývojovom období má medzi 5 – 8 mesiacom tzv. "obdobie strachu", často popisované v odbornej literatúre. Pes odmieta chodiť von, prehnane reaguje na každý hluk a snaží sa zaliezť do čo najtesnejšieho priestoru. Neexistuje na to liek, iba láskyplné správanie a veľa trpezlivosti, pokiaľ to neprejde. Bulteriér reaguje na všetky "bojové" podnety, na bitky medzi deťmi a fyzické dotyky (hlavne cudzích osôb) s členmi "svorky" a ihneď sa zamieša do sporu resp. napadne protivníka. Preto treba dávať pozor, aby príliš horlivé privítanie návštevy nevyhodnotil ako povel na útok. Je veľmi hravý, s potrebou neustále niečo hrýzť, preto potrebuje mať dostatočný počet odolných hračiek – inak si nájde niečo na žuvanie sám.

Je však na mieste spomenúť aj niektoré negatívne vlastnosti tohoto plemena. Vďaka svojmu pôvodnému určeniu (bojový pes) a sile vyžaduje pevnejšie vedenie. Príslovečná je jeho tvrdohlavosť a zaťatosť, s ktorou noví neskúsení majitelia nerátajú a nedokážu ju zvládnuť a preto viacero mladých psíkov končí eutanáziou. Slovami nemožno vyjadriť tvrdohlavosť tohoto plemena. Ak bulteriér chce niečo dosiahnuť, snaží sa o to za každú cenu. Ak nechce ísť na prechádzku, neurobí ani jediný krok a budete ho musieť ako sochu nosiť. Tohoto psa pritom nemožno vychovávať žiadnym násilím. Takáto "výchova" len zvyšuje jeho zaťatosť a nezvládnuteľnosť. Pes je známy aj pomstychtivosťou (čo je inak len ľudská vlastnosť) a ak mu zabránite urobiť niečo čo chce, pomstí sa vám zničením niečoho iného. Nemá rád samotu, majiteľ, ktorý ho necháva dlho samého, riskuje zdemolovanie bytu. Bulteriér miluje "svoju svorku" a nedopustí žiadny útok na ňu, treba však naňho pri prechádzkach dávať pozor, aby prehnaná "obranná iniciatíva" neskončila napadnutím iného zvieraťa alebo človeka. Tohoto psa by mal vonku viesť len človek, ktorý ho dokáže plne zvládnuť. Bulteriér nevaruje brechotom, má skôr tendenciu "preventívne" prekvapivo zaútočiť. Pre svoje vlastnosti nie je veľmi vhodný pre neskúseného chovateľa.

Demodikóza – čierne bodky sú napadnuté chlpové folikuly

Demodikóza – vypadaný kruh srsti

Bulteriér je pomerne zdravé, genetickými chorobami pomerne nezaťažené plemeno. Pri šľachtení boli použité plemená biely anglický teriér a dalmatín, ktoré vďaka svojmu zafarbeniu nesú genetickú vlohu pre hluchotu. Preto sa najmä u bielych bulteriérov aj dnes môže vyskytnúť hluchý jedinec. Občas sa prejavujú ochorenia srdca, biele jedince sú náchylné na kožné problémy a ochorenie obličiek. Niekedy sa vyskytne aj predkus (zuby spodnej čeľuste pred zubami hornej čeľuste), a tiež problémy s kĺbami zadných končatín. Srsť je hrubšia, viac-menej bez podsady, na niektorých miestach veľmi krátka. Preto sa bulteriér musí chrániť v lete pred spálením na slnku a v zime pred omrzlinami a prechladením. Bulteriér je tiež náchylný na kožné ochorenia (brucho má takmer holé), ľahko sa pri prechádzke poškriabe a môže dostať infekciu kože, ktorá sa len obtiažne lieči. Najbežnejšou chorobou plemena je demodikóza, čo je parazitárne ochorenie kože spôsobené roztočami. Roztoč napáda chlpové folikuly a spôsobuje vypadávanie srsti a druhotnú bakteriálnu infekciu. Pes je citlivý aj na kvalitu žrádla, ľahko sa uňho vytvorí alergia na niektoré potravinové zložky.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bulteriér

• Bethany Gibson: Bulteriér. Vydavateľstvo Fortuna Libri ČR, 2005, ISBN 80-86144-69-0
• Caroline Davis: Môj pes. Vydavateľstvo Agentúra Cesty, ISBN 80-7360-216-4