Benedetto Marcello

Narodil sa 31. júla (podľa niektorých prameňov 1. augusta) 1686 v Benátkach. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, preto sa v dobových dokumentoch často nazýva ako Patrizio Veneto. Benedettov otec chcel, aby jeho syn bol právnikom, preto študoval právo, ale súbežne aj hudbu u Antonia Lotti a Francesca Gaspariniho.

Celý život Benedetta Marcella sa delil medzi práva, politiku a hudbu. V roku 1711 bol členom „Serenissima“, tj. benátskej vlády a v roku 1730 sa stal guvernérom („Provveditore“) v Pule v dnešnom Chorvátsku.

Po celý život mal chatrné zdravie a pobyt v Istrii mu neprospieval. V roku 1738 odišiel do Brescia na brehu Lago di Garda, kde zastával úrad „camerlinga“, dnes by sme povedali ministra financií. Tu aj o rok neskôr zomrel.

Benedettov starší brat Alessandro Marcello (1669–1747) bol takisto známym skladateľom podobného zamerania a historici hudby majú pri niektorých skladbách značné problémy s rozlíšením autorstva oboch bratov.

Švajčiarsky skladateľ Joseph Joachim Raff (1822–1882) skomponoval na tému životných osudov Benedetta Marcella operu, ktorá mala premiéru až dlho po smrti autora 4. októbra 2002 v Metzingene pri Stuttgarte.

Väčšina Marcellových skladieb sa datuje do prvej polovice jeho života. Okrem početných oratórií, opier a scénických serenád napísal viac než 400 sólových kantát, publikoval zbierky komornej a orchestrálnej hudby a mnoho ďalších inštrumentálnych diel zostalo v rukopise.

Pretože bol finančne celkom nezávislý a nemusel podliehať vkusu publika, mohol celkom slobodne rozvíjať svoj osobitý štýl. Jeho dielo sa tak stalo medzníkom na prechode z barokovej do klasickej éry európskej hudby. Vo veku okolo 40 rokov Marcello prakticky prestal komponovať a neskôr sa k hudbe vracal iba pri celkom výnimočných príležitostiach.

Najambicióznejším dielom skladateľa sa stalo Estro poetico-armonico, zhudobnenie talianskej verzie 55 žalmov. Biblické texty preložil Marcellov priateľ Girolamo Ascanio Giustiniani a dielo bolo publikované v ôsmich zväzkoch v rokoch 1724 až 1726. Úspech diela bol obrovský. Žalmy Benedetta Marcella sa onedlho hrali na koncertoch v Hamburgu, Berlíne, Lipsku a Londýne. V ruskom preklade preniklo dielo aj do Petrohradu. V Ríme kardinál Ottoboni nariadil, aby každý z pravidelných koncertov, ktoré sa usporadúvali v jeho paláci bol zahajovaný jedným z týchto žalmov. Dodnes je výber z Estro poetico-armonico trvalou súčasťou koncertného repertoáru (snáď len s úpravou, že generálny bas je zverený modernému klavíru).

Dielo Benedetta Marcella zrejme dobre poznal aj Johann Sebastian Bach. Transkripciu Marcellovho koncertu pre husle a sláčikový orchester nájdeme ako BWV 981.

Marcello bol aj literárne činný. Svoje skúsenosti s nešvármi opernej scény tých čias spísal vo forme satirického pamfletu „Il teatro alla moda“, v ktorom sa zameral najmä na Antonia Vivaldiho. Tento spis, aj keď nebol príliš zábavný, mnohokrát sa pretláčal a má význam ako príspevok k dejinám hudby.

Väčšina partitúr scénických diel je nezvestná. Vzhľadom na obnovený záujem obecenstva a hudobných vedcov v posledných rokoch možno očakávať, že v archívoch sa nájdu doteraz neznáme skladby.

• La fede riconosciuta (1707 Vicenza)
• Calisto in Orsa (1725)
• Serenata da cantarsi ad uso di scena (1725 Viedeň)
• Arianna (1727 Florencia)
• La morte di Adone (1729 Rím)
• Gara amorosa (?)

• Eleanor Selfridge-Field: „The Works of Benedetto and Alessandro Marcello: a Thematic Catalogue“, Oxford University Press, 1990.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Benedetto Marcello

• Benedetto Marcello. „The Michelangelo of Music“ (po angl.)
• Život, dielo, nahrávky
• Biografia
• Zoznam opier