Batak (mesto)

Teritórium mesta bolo osídlené už v dávnych časoch o čom svedčia mnohé vykopávky. Nálezy pochádzajú od všetkých kultúr, ktoré obývali región: tráckej, protobulharskej, rímskej, byzantskej aj slovanskej. V okolí mesta sa našli pozostatky vyše 20 starovekých pevností, trácke mohyly a veľké množstvo zvyškov religióznych stavieb viacerých kultúr.[4]

V období raného stredoveku bolo územie striedavo pod kontrolou Byzantskej a Bulharskej ríše, ale vďaka svojej ťažko dostupnej horskej polohe a čisto slovanskému obyvateľstvu, tu Byzantská ríša nikdy nezískala reálny vplyv aj keď kontrolovala horské priesmyky v okolí.

Po obsadení Bulharska Osmanskou ríšou sa do dediny (ako aj do mnohých iných nedostupných horských miest) začalo sťahovať veľké množstvo Bulharov, ktorí si životom v odľahlých horských oblastiach chceli uchovať svoju kultúru, jazyk a vieru a vzdorovať tak tureckému vplyvu. V tomto období došlo k veľkému rozvoju mesta a tamojších remesiel väčšinou spojených so spracovaním dreva - napríklad v roku 1871 bolo v Bataku registrovaných až 283 drevorezbárov a kvalita dreva z okolia bola svetoznáma. V priebehu bulharského národného obrodenia v Bataku vzniklo viacero vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií.[4]

Obyvatelia Bataku sa v priebehu osmanskej nadvlády ocitli v ťažkej situácii, keďže Batak bol jedinou kresťanskou dedinou obklopenou viacerými pomáckymi (poturčení Bulhari) osadami s pomerne dosť sfanatizovaným moslimským obyvateľstvom, ktoré sa snažilo spôsobovať Batačanom veľa problémov. Batačania však boli poväčšinou pomerne drsní horali, takmer všetci ozbrojení a zvyknutí zaobchádzať so zbraňami a tak sa boli po celú dobu schopní ubrániť násilnostiam vrátane násilného poturčovania. V revolučných 70. rokoch 19. storočia sa zvesti o príprave celonárodného povstania dostali aj do Bataku a mnohí Batačania sa začali do príprav aktívne zapojovať.[5]

Príprava samotného Aprílového povstania sa začala v priebehu januára 1876 najmä agitáciou v bulharských mestách a dedinách. Územie Bulharska bolo rozdelené na viacero revolučných okruhov, pričom Batak spadal pod 4. (plovdivský) revolučný okruh, ktorého vodcovia boli Georgi Benkovski a Panajot Volov.[6] Väčšina obyvateľstva Bataku sa chcela do povstania zapojiť aj keď sa ozývali aj protichodné hlasy najmä u starších a skúsenejších obyvateľov, ktorí predpokladali, že povstanie nebude mať úspech a že odplata bude mimoriadne krutá. Nakoniec sa však obyvatelia kolektívne dohodli na tom, že Batak sa do povstania zapojí. Miestnymi veliteľmi povstania sa stali predovšetkým Petăr Goranov, jeho syn Angel Goranov a bratia Stefan a Angel Trendafilovi.[7]

Povstanie začali bulharské mestá a dediny vyhlasovať 21. apríla 1876. Podľa pôvodných plánov povstania pre okolie sa hneď po začiatku povstania mali do Bataku (vďaka jeho výhodnej polohe) presídliť aj iné bulharské dediny z tejto časti Rodop, to sa však kvôli zlej organizácii a neskúsenosti vodcov povstania neuskutočnilo. V noci z 21. na 22. apríla zasadol v Bataku miestny revolučný výbor a krátko po polnoci bolo prijaté rozhodnutie, ze niet iného východiska ako vyhlásiť povstanie. Povstanie v Bataku sa začalo 22. apríla 1876, kedy obyvatelia oficiálne vyhlásili nezávislosť na osmankej vláde a začali sa pripravovať na prípadné boje (opevňovať domy, kopať okopy a na dôležitých miestach boli rozmiestnené stráže). V takomto rozpoložení prebehlo niekoľko nasledujúcich dní.[8] Večer 29. apríla sa do Bataku doniesli správy, že sa od juhu blíži veľký turecký bašibozuk (oddiel nepravidelného vojska zložený z veľkej časti z Pomákov) o sile 7000 – 8000 tisíc mužov (Batak mal v tom čase odhadom - turecké orgány neviedli presnú dokumentáciu - približne rovnaký počet obyvateľov vrátane žien, starcov a detí, ako bola veľkosť blížiaceho sa bašibozuku) a prvé oddiely sa dostali do blízkosti Bataku už v noci z 29. na 30 apríla. Prebehlo krátke vyjednávanie medzi revolučnými predstaviteľmi Bataku a veliteľom bašibozuku Achmedom agom pri ktorom sa Batačania odmietli vzdať a odovzdať zbrane a prehlásili, že sú pripravený za svoju nezávislosť bojovať. V nasledujúcich dňoch prebehli v okolí ľahké strety Batačanov (ktorí sa snažili v skupinách napadať menšie turecké jednotky) s tureckými oddielmi, ale nakoniec boli vždy nútení sa stiahnuť. Nakoniec boli Batačania donútení vzdať sa všetkých pozícií v okolí mesta a vonkajšia obrana Bataku padla. Časť obyvateľov opustila Batak už predtým a tak sa aj s jednotkami, ktoré sa stiahli z pozícií nachádzalo v dedine približne 5000 – 6000 ľudí.[9]

Po páde obrany strávili noc z 1. na 2. mája obyvatelia ukrytí po skupinách v niekoľkých budovách v Bataku. Turecký bašibozuk medzitým doplnili pomácke oddiely z okolitých dedín a ráno 2. mája bol Batak obkľúčený. V meste sa najskôr dostali k Bogdanovovmu domu kde sa nachádzala väčšia skupina obyvateľov. Keďže ľudia poskrývaní v jednotlivých domoch nemali šancu spolu komunikovať a nevedeli čo sa deje vo zvyšku dediny, turecké jednotky ich presvedčili, že väčšina ľudí z Bataku sa vzdala a odovzdala zbrane a že keď urobia to isté, nič sa im nestane. Ľudia skrytí v Bogdanovovom dome nakoniec pristúpili na požiadavky, no vzápätí po odovzdaní zbraní boli zmasakrovaní. Neskôr veliteľ tureckých oddielov Achmed aga prehovoril k miestnym predstaviteľom a nakoniec ich presvedčil, že ak celý Batak odovzdá zbrane, vojská odtiahnu a už nebude nikomu ublížené. Sľub opäť nebol dodržaný a v okamihu, kedy sa turecké oddiely presvedčili, že všetky zbrane sú odovzdané a ľudia sa začínajú rozchádzať do svojich domov, sa začalo systematické masakrovanie obyvateľstva a vypaľovanie domov a všetkých ostatných budov (napríklad v budove školy uhorelo niekoľko sto ľudí). Posledným útočiskom sa pre obyvateľov stal chrám svätej Nedele, nazývaný Batačanmi pre svoje pevné steny a 1,5 metra vysoký múr okolo aj „pevnosť“, kde sa večer 2. mája ukrylo (vnútri chrámu a v chrámovom dvore) posledných približne 2000 ľudí. Turci nezaútočili na chrám priamo, keďže steny poskytovali skutočne dobrú ochranu a vstupovať po jednom cez dvere sa báli. Namiesto toho strieľali dovnútra chrámu cez okná a cez diery v múroch do chrámového dvora. Chrámový dvor sa podarilo dobyť ako prvý no ľudia vnútri chrámu sa stále skrývali. Celkovo prežili Batačania v budove chrámu rozpálenej od požiaru školy, ktorá stála vedľa 3 dni a noci bez jedla, alebo vody, neustále ohrozovaní streľbou cez okná. V noci z 4. na 5. mája turecké oddiely najskôr cez okná nahádzali dovnútra chrámu úle s včelami a napokon zapálené fakle, slamu, naliali tam aj olej a tak zvyšok ľudí skrývajúcich sa v chráme uhorel zaživa.[10]

Bilancia masakru bola otrasná. Z pôvodných predpokladaných 7000 – 8000 tisíc obyvateľov obce ostalo nažive približne 1200 a to z prevažnej väčšiny starých žien a detí. Títo nemali kam ísť, keďže Batak bol vypálený do základov (jediná budova, ktorá ostala stať bol chrám svätej Nedele) a tak prežívali vďaka pomoci ľudí z okolitých dedín a miest. Po niekoľkých mesiacoch sa začali ľudia do Bataku vracať, ale situácia tam, bola veľmi zlá. Podľa svedkov, ktorí v tej dobe Batak navštívili (medzi nimi množstvo zahraničných novinárov a diplomatov) sa ešte rok po tragických udalostiach nachádzali mŕtve telá po celej dedine a aj kostol bol ešte aj po takom dlhom čase po strop plný obhorených mŕtvych tiel. Príčina bola, že preživší boli poväčšinou staré ženy a deti, naviac bola väčšina z nich chorých po niekoľkomesačnom hlade a strádaní a jednoducho neboli fyzicky schopní mŕtvych pochovať. Správy zahraničných žurnalistov a diplomatov o tragédii v Bataku však mali aj pozitívny dopad, keďže priviedli mocnosti k prehodnoteniu bulharskej otázky na Balkáne a urýchlili oslobodenie Bulharska.[11]

Bulharsko sa síce na začiatku druhej svetovej vojny pripojilo na stranu Nemecka, v Bataku bol, ale hneď po začatí vojny založený partizánsky oddiel, nazvaný po svojom zakladateľovi Antonovi Ivanovovi, jednoducho „Antonivanovci“. K oddielu sa pridalo pomerne veľké množstvo Batačanov (celkovo mal až niekoľko sto členov). Oddiel fungoval až do 1. marca 1944, kedy po niekoľkodňovom prenasledovaní oddielu viac než 20 000 (za týmto účelom utvorenou) armádou bola väčšina jeho členov dopadnutá a zabitá na mieste, ktorému sa hovorí „Suchoto dere“ - na tomto mieste bolo dopadnutých a zabitých posledných 121 partizánov. Udalosť sa niekedy označuje aj ako druhý batacký masaker.[12][13]

Pamiatok je v Bataku pomerne veľké množstvo, nachádza sa tu najmä viacero pamätníkov a kaplniek v meste aj v okolí. Všetky pamiatky v meste samotnom sú až na chrám-kostnicu svätej Nedele len z konca 19. a z 20. storočia, keďže v priebehu bojov Aprílového povstania bolo mesto do základov vypálené a jediná budova, ktorá ostala stáť bol práve chrám svätej Nedele. Najvýznamnejšie kultúrne pamiatky v Bataku sú:

• Chrám-kostnica svätej Nedele - historický chrám v Bataku a miesto Batackého masakru - v súčasnosti pamätník a kostnica
• Chrám Zosnutia Bohorodičky - novší batacký chrám postavený v roku 1912
• Pamätník „Aprilci a Antonivanovci“ - pamätník venovaný batackým obetiam v priebehu histórie
• L-29 - pamätník ročníku 1949
• Historické múzeum
• Šarovov dom - v súčasnosti slúži ako galéria a výstavná sieň pre dočasné výstavy
• Balinovov dom - v súčasnosti sa tu nachádza etnografická expozícia

Rajón okolo mesta je veľmi obľúbeným miestom pre turistiku. V blízkosti mesta sa nachádza niekoľko vodných nádrží, ktoré sú vhodné pre odpočinok a rybolov. Sú to priehrady: Batak, Beglika, Goľam Beglik, Široka poľana a Toškov čark. Mesto je tiež vhodným východzím bodom pre pešie túry v tejto časti Západných Rodop. Medzi najzaujímavejšie patrí trasa vedúca k Fotinským vodopádom, ako aj výstup na najvyšší vrchol v okolí Bataški snežnik, ktorý dosahuje výšky až 2 082 m n. m. Okolie je vhodné aj na cyklotúry. V meste a okolí sa nachádza množstvo ubytovacích zariadení.[14][16][17]