Báhrám V.

Báhrám strávil detstvo na dvore lachmovských vládcov v Híre na juhu Mezopotámie a jeho cesta k moci bola všetko iné ako pokojná. Po smrti Jazdkarta I., nenávideného pre svoju zmierlivú politiku najmä voči kresťanom, nechceli totiž perzskí veľmoži uznať následníctvo ani jedného z jeho troch synov: Šápúra, Báhráma a Narséa. Šápúr ako najstarší z nich sa síce pokúsil prevziať v Ktésifónte moc, ale bol skoro zabitý a na jeho miesto šľachta dosadila princa Husrava, člena vedľajšej vetvy sásánovskej dynastie. Báhrám musel v ríši intervenovať s pomocou lachmovského vojska, aby presadil svoje dedičské práva – a aj potom sa musel výslovne zaviazať, že „obnoví všetko, čo jeho otec rozvrátil“.

Hneď po nástupe na trón viedol Báhrám Gór vojnu s Východorímskou ríšou, ale nie príliš úspešne: roku 422 bol uzavretý mier, bez akýchkoľvek územných ziskov pre obidve strany. Báhrám a cisár Theodosius II. sa v mierovej zmluve zaviazali, že zaratuštrovci aj kresťania budú mať v obidvoch krajinách náboženskú slobodu – ustanovenie pre Rimanov bez praktickej ceny a z perzskej strany neskôr často porušované. Na druhej strane cisár Peržanom prisľúbil vyplácanie určitých dávok výmenou za ochranu kaukazských priesmykov pred nomádmi.

Oveľa ťažšie boje čakali Báhráma v nasledujúcich rokoch na východe. Tam sa po roku 400 stále častejšie stretávame s etnikom, označovaným v prameňoch ako Hefthaliti čiže Bieli Huni. Jeho pôvod a jazyková príslušnosť je medzi bádateľmi dodnes sporná, isté je iba to, že v roku 427 musel Báhrám proti jeho príslušníkom podniknúť vojenskú výpravu, aby na pomedzí obnovil autoritu ríše. Počas bojov bol kráľ Hefthalitov zabitý, jeho žena zajatá a Peržania dokonca ukoristili aj nepriateľskú kráľovskú korunu. Tá bola spolu so zajatou kráľovnou dopravená do chrámu ohňa Átur-i Gušnasp v Azerbajdžane. Napriek tomu víťazstvo neznamenalo koniec hefthalitského nebezpečenstva – východná hranica ríše zostala pre Sásánovcov aj naďalej neuralgickým bodom.

V oblasti správy vsadil Báhrám na kontinuitu s predchádzajúcim obdobím, takže v jeho službách pôsobilo veľa ľudí z okolia Jazdkarta I. Kráľ podporoval umenie aj vedy a pre svoj rytiersky charakter bol u poddaných veľmi obľúbený. Väčšie problémy vnútri ríše mu spôsobovala vlastne iba nepokojná situácia v Arménii, kde šľachta bola nespokojná s vládou kráľa Ardašíra, dosadeného na trón roku 422. Báhrám nakoniec rešpektoval želanie Arménov, zbavil kráľa moci a na jeho miesto dosadil sásánovského miestodržiteľa – Arménia sa stala perzskou provinciou.

Do obdobia panovania Báhráma Góra datuje kresťanská martyrológia smrť mnohých mučeníkov, takže je zjavné, že k sporadickým prenasledovaniam dochádzalo napriek ustanoveniu v rímsko-perzskej zmluve z roku 422. Zdá sa však, že rozsah týchto akcií nemožno ani v najmenšom porovnávať s perzekúciou za Šápúra II. (cca. 340/341 – 379).

Podľa perzských prameňov zahynul Báhrám počas lovu – spadol vraj v Médii do jamy a jeho telo sa nikdy nenašlo. Vládu v ríši po ňom bez problémov prevzal syn Jazdkart.

• Klíma, O., Sláva a pád starého Íránu, Praha 1977.
• Schippmann, K., Grundzüge der Geschichte des sasanidischen Reiches, Darmstadt 1990.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Báhrám V.

• Rímsko-perzské vojny v 5. storočí (po anglicky)