Šápúr II.

Po smrti Šápúrovho otca Hormizda II. došlo v perzskej ríši k zmätkom. Veľmoži najskôr zvrhli a zavraždili najstaršieho Hormizdovho syna Ádhar Narséa (vládol krátko v roku 309), ďalšieho zo synov oslepili a tretieho, Hormizda, uvrhli do väzenia (tomu sa po trináctich rokoch podarilo újsť k Rimanom). Trón bol vyhradený pre ešte nenarodené dieťa jednej z manželiek Hormizda II. Ak máme veriť tradícii, dvorania pripevnili korunu na brucho tehotnej matky a ihneď po narodení sa Šápúr stal automaticky perzským kráľom – asi jediným panovníkom v dejinách, ktorý bol „korunovaný“ už pred svojím narodením. Vládne záležitosti viedla spočiatku kráľovná-matka a jej druhý muž Báhrám Kušánsky spolu s perzskými veľmožmi. V šestnástich rokoch bol Šápúr – asi pri príležitosti storočného trvania sásánovskej monarchie – slávnostne dosadený na trón; o jeho detstve inak chýbajú akékoľvek doklady.

Za Šápúrovy vlády sa stal zoroastrizmus de facto štátnym náboženstvom a bola dokončená kodifikácia Avesty, zbierky zaratuštrovských liturgických a posvätných textov. V reakcii na christianizáciu Rímskej ríše za Konštantína Veľkého kráľ koncom tridsiatich rokov začal perzekúciu kresťanov, v ktorej pokračoval ešte jeho nástupca Ardašír II. Na kresťanov sa pozeralo ako na exponentov rímskej politiky, lebo rímski panovníci sa sami chápali ako hlavy všetkých svojich súvercov. Pri prenasledovaní zahynuli viaceré prominentné osobnosti, vrátane hlavy perzských kresťanov, seleukijského biskupa Šimona bar Sabbá’é. Že tieto opatrenia boli motivované iba politicky, ukazuje aj fakt, že Židia nijako diskriminování neboli.

Šápúr II. si získal prvé vojenské ostruhy pri výpravách proti Arabom, ktorí v tridsiatych rokoch ohrozovali mezopotámske pohraničie ríše. Už vtedy sa prejavil nielen jeho mimoriadny veliteľský talent, ale aj jeho nemilosrdnosť – porazeným nájazdníkom dával vraj prevŕtavať lopatky, čo mu prinieslo v arabskej tradícii prímeno Dhu-’l-aktáf, Pán plecí. Renomé úspešného vojvodcu si však Šápúr vyslúžil až inými vojenskými akciami – vojnami s Rímskou ríšou.

Od uzavreta mieru medzi cisárom Diokleciánom a kráľom Narsé (297/298) vládol na rímsko-perzskej hranici pokoj – Sásánovci aj Rimania boli príliš zamestnání svojimi vnútornými problémami, než aby mysleli na vojenské akcie. Pretože však uzavretie mierovej zmluvy bolo pre perzskú stranu veľmi nevýhodné (dôsledok Narséovej porážky), bolo iba otázkou času, keď sa Peržania pokúsia o odvetu. Králi Hormizd II. a Ádhar Narsé panovali príliš krátko, aby na ňu mohli pomýšľať, a za Šápúra II. dlho riadili štát poručníci – až v tridsiatych rokoch bolo preto možné začať ofenzívnu politiku voči Rímu. Roku 337 Šápúr jednostranne porušil mier a začal konflikt trvajúci 26 rokov (337 – 363).

O týchto bojoch je k dispozícii relatívne dosť správ, najmä z pera rímskeho historika Ammiana Marcellina, ktorý sa vojen priamo zúčastnil ako dôstojník, ale aj z kroniky Zosimovej a Sozomenovej či z východných prameňov (arabských a perzských).

Šápúrovi sa po smrti Konštantína Veľkého podarilo najskôr anektovať Arméniu, pre Peržanov stratenú asi už v čase Báhráma II. Hneď nato sa kráľ so striedavým šťastím pokúšal dobyť strategicky významné rímske oporné body v Mezopotámii – Singaru, Nisibis (toto mesto trikrát márne obliehal) a Amidu (tu utrpel okolo roku 344 porážku).

Aj keď Konstantius II., prostredný syn Konštantína Veľkého a od roku 337 vládca východnej časti impéria, musel prekonať rad porážok, nedosiahol Šápúr II. väčšie územné zisky. Jeho vojenská sila nebola zjavne dostatočná na to, aby dobyté kraje natrvalo udržal vo svojej moci. Boje boli prerušené roku 350, keď do východných krajov sásánovskej ríše vpadli nomádske kmene, z ktorých menovite poznáme Chionitov. Až keď bolo toto nebezpečenstvo zažehnané, mohol sa Šápúr opäť zaoberať situáciou na západnej hranici. Chionitský kráľ Grumbatés sa medzitým stal jeho spojencom.

Konstantius a Šápúr spolu spočiatku vyjednávali o mieri, rozhovory však uviazli na mŕtvom bode a hneď nato boli obnovené bojové operácie. Roku 359 pritiahol perzský kráľ k pevnosti Amida, o ktorú sa zápasilo už v štyridsiatych rokoch, a po obliehaní trvajúcom sedemdesiattri dní sa mu ju podarilo dobyť. Následne padla Singara a ďalšie rímske kastely na pomedzí, ale Konštantín sa šikovne vyhýbal rozhodujúcemu stretnutiu – to nakoniec Šápúra prinútilo ofenzívu zastaviť (zrejme ho ovplyvnili aj nepriaznivé veštby).

V roku 363 vpadol Konstantiov nástupca Julianus Apostata so silným vojskom do Mezopotámie a prenikol až k hradbám sásánovského hlavného mesta Ktésifonu, ležiaceho južne od dnešného Bagdadu. Tentokrát sa rozhodujúcemu stretnutiu vyhýbal Šápúr a Rimania tak udreli do prázdna. Julianus musel čoskoro začať spiatočný pochod, počas ktorého bol v bezvýznamnej šarvátke zabitý. Jeho nástupca Jovianus nevidel inú možnosť ako s Peržanmi uzavrieť mier, inak hrozilo, že sa zapletie do pozičných bojov na cudzom území. Mierová zmluva bola pre Šápúra veľmi výhodná – Rimania mu museli odstúpiť všetky dŕžavy, ktoré kedysi dobyl Diocletianus, a zaviazať sa, že nebudú podporovať Arméniu. Porážka kráľa Narséa bola v perzských očiach odčinená.

Arméniu, od začiatku 4. storočia christianizovanú, Šápúr II. obsadil už v roku 338 a tamojšieho kráľa Arsaka III. donútil spáchať samovraždu. Jeho snaha zaviesť v krajine zoroastrizmus stroskotala na odpore arménskych veľmožov, tajne podporovaných z Ríma, ktorí na trón dosadili syna Arsaka III. Pápa. Tvárou v tvár hroziacemu konfliktu však Jovianov nástupca na Východe, cisár Valens, prestal Arménom poskytovať pomoc a nechal Pápa, ktorý ušiel na rímske územie, roku 374 zavraždiť. V roku 377 došlo k faktickému rozdeleniu Arménie na menšiu rímsku a väčšiu perzskú časť.

Vládu Šápúra II. považujú Iránci za zlatý vek. Na konci panovania tohto kráľa sa novoperzská ríša rozkladala od hraníc Číny až po pohorie Kaukaz. Šápúr obnovil starobylé mesto Súsy a niekoľko ďalších miest, medzi nimi aj založil Níšápúr. Jeho štát získal v 4. storočí takú vážnosť, že z nej Peržania ťažili ešte v storočí nasledujúcom.

• Schippmann, K., Grundzüge der Geschichte des sasanidischen Reiches, Darmstadt 1990.
• Klíma, O., Sláva a pád starého Íránu, Praha 1977.

• Šápúr II. (po nemecky)
• Šápúrove mince (po anglicky)